Portál:Matematika/Odporúčaný článok/31 2011

V matematike a fyzike, špeciálne tam, kde sa uplatňuje lineárna algebra, Einsteinova (sumačná) konvencia alebo Einsteinova notácia je spôsob zapisovania rovníc výhodný pri práci so zložkami tenzorov, v rámci nich špeciálne aj vektorov a kovektorov. Túto konvenciu zaviedol A. Einstein r. 1916.

Podľa tejto notácie, keď sa rovnaký index objaví v súčine dvakrát (raz ako horný a raz ako dolný), znamená to automatickú sumáciu cez všetky možné hodnoty tohoto indexu. V typických aplikáciách môže index nadobúdať hodnoty 1, 2, 3 v euklidovskom priestore alebo 0, 1, 2, 3 v Minkowského priestore. Počet hodnôt, ktoré index môže nadobúdať je rovný dimenzii priestoru, v ktorom pracujeme. V troch rozmeroch napríklad

automaticky znamená

Dôvodom na používanie tejto konvencie je sprehľadnenie zložitých rovníc, kde treba sumovať cez viacero rôznych indexov.

Spúšťanie a dvíhanie indexov upraviť

Ak máme priestor s metrickým tenzorom  , zavádza sa jeho inverzná matica vzťahom

 

kde   je Kroneckerov symbol (rovný 1, ak   a rovný 0, ak  ). Potom možno zaviesť operáciu dvíhania a spúšťania indexov nasledovne:

 
 

Veličinám   sa niekedy zvykne hovoriť kovariantné a kontravariantné zložky (toho istého) vektora  . V striktnej terminológii sú však prvé z nich zložkami kovektorov.

Vzhľadom na to, že v euklidovskom priestore  , čísla   a   sú rovnaké, pre každé  . Preto sa pri práci v ňom často ignoruje poloha indexov hore-dolu.


Celý článok...