Psychodráma (film)

film

Psychodráma je slovenský populárno-vedecký film režiséra Jozefa Zachara. Ide o autentický popis nového účinného spôsobu liečenia neuróz a otvoreným kritickým vyjadrením autora k závažným spoločenským problémom prvej polovice 60. rokov. Bol natočený v roku 1964 v psychiatrickej liečebni v Štenberku pri Olomouci. Ukazuje, ako si pacienti tohto ústavu odreagúvajú svoje duševné traumy. Tým, že si ich v podobe psychodrámy objektivizujú, sa ich súčasne zbavujú. To je však len jeden aspekt filmu. Druhý, nemenej dôležitý, je v jeho dokumentárnej zložke, ktorá je nielen rovnocenná populárno-vedeckej zložke, ale miestami ju značne prevyšuje.

Psychodráma
Žáner dokumentárny film
Dĺžka 74 minút
Štát Česko-Slovensko
Rok 1964
Filmový štáb
Réžia Jozef Zachar
Scenár Jozef Zachar
Kamera Pavol Čilek
Obsadenie
Obsadenie Viktor Vrabec
Jiří Brož
Ďalšie odkazy
IMDb
ČSFD

Film reel.svg Pozri aj Filmový portál

Podľa Pavla Branka predstavuje Psychodráma na tejto pôde vrchol – patrí k najlepším dokumentárnym dielam šesťdesiatych rokov v Československu. Formou "divadla na divadle" autori zachytávajú portrét a vývin konkrétneho človeka s celým spoločensko-psychologickým a politickým zázemím, a tým aj obraz celej epochy. Jej politické podtexty spôsobili, že film sa dostal medzi trezorované tituly. Na krátke obdobie ho sprístupnili až v druhej polovici šesťdesiatych rokov, definitívne po roku 1989.

V Psychodráme Zachar spojil nakrúcanie terapeutických sedení tromi skrytými kamerami (Oskar Šághy, Alojz Hanúsek, Pavel Čilek) s obsadením hlavnej postavy študentom herectva, ktorý si pripomína vlastné predchádzajúca liečenie. Film kombinuje tradičné dokumentaristické metódy s aktuálnymi návratmi cinema direct k Vertovovi a jeho "kino-oku".

Rozprávanie filmu určuje sama psychoterapeutická metóda psychodrámy, v ktorej pacienti hrajú situácie podmieňujúce ich duševnú chorobu. Pomaly sa odkrýva hĺbka hrdinovej krízy, ktorá sa sprvoti zdala zanedbateľná. V starostlivo zrekonštruovaných situáciách sa v rozhodujúcich okamihoch zjavili výrazy a gestá, ktoré askézu liečebne a do seba zahľadený pohľad hlavného hrdinu obnažili drámou jeho hlbokej depresie.

Štruktúru dokumentarisického diela to však nijako nenarúša. V tomto duchu sa pohybuje aj atonálna hudba sláčikového kvarteta Ilju Zeljenku, ktorá vyjadruje "subjektívny citový svet s charakteristickým nepokojom a tragizmom".

DejUpraviť

Do psychiatrickej liečebne v Štenberku pri Olomouci prichádza nový pacient. Ako ostatní pacienti, aj on je nazývaný svojim krstným menom – Viktor. Bezprostrednou príčinou jeho prijatia bol neúspešný sebevražedný pokus. Pacient je depresívny a hrozí nebezpečenstvo, že by mohol pokus opakovať. Lekárske konzílium tvorí primár Štefan Rikovský, dr. Strnad, dr. Široký, dr. Vacková a dr. Horáková. Doktorka Vacková, ktorá pacienta prijala, podáva prvú správu a prehráva magnetofónový záznam prvého rozhovoru. Z neho vyplýva, že pacient, poslucháč pedagogického inštitútu, vyrastal v harmonickom rodinnom prostredí. Mal dosť kamarátov, rozhodne sa nepovažuje za samotára. Mal vážnu známosť, o tej však odmieta hovoriť. Na otázku pocitu osobnej slobody, odpovie rovnakou otázkou doktorke: či sa cíti slobodná.

Svoj sebevražedný pokus Viktor vysvetlí ako určitý prejav slobody, už po krátkom pobyte v liečebni sa Viktor pomaly začne zapájať so kolektívu a lekári sa rozhodnú skúsiť metódu psychodrámy, pri ktorej by sa pacient rozohrial, ventiloval svoje afekty a uvoľnil sa. Najskôr zapoja Viktora do hry s iným pacientom – pani Vilmou. Hry sa zúčastnia aj ďalší pacienti: Ondrej, Mária, Juraj, Karol, a Gita. Po čase sa stáva sám hlavným aktérom. Z krátkych výstupov sa dozvedáme, že jeho prvé výpovede v mnohom neboli presné, niekedy úplne nesprávne. Viktorov otec bol veľkoobchodník. Na chlapca bol až prehnane prísny a Viktor sa ho bál, takisto ako jeho matka. Dozvedáme sa to z dvoch krátkych scénok – ako matka priniesla Viktorovi sladkosti a ako Viktor otcovi prehlásil, že necvičil hru na klavír. Po tejto druhej scéne Viktor priznal, že otca nenávidel. Keď sa matka neskôr postavila na otcovu stranu, neveril už nikomu a cítil sa nesmierne osamelý. Tento stav sa trochu zlepšil na strednej škole, kde našiel porozumenie u profesora biológie, ktorý však bol zo školy vyhodený pre svoje náboženské presvedčenie, Viktor to považoval za veľku nespravodlivosť a chcel, aby sa žiaci profesora postavili. Dostal sa do konflitku s profesorom češtiny a spolužiaci ho v tejto situácii nechali samého. Od tej doby mal Viktor na škole povesť rušivého elementu. Keď si potom podal prihlášku na vysokú školu – chcel študovať medicínu – škola mu odmietla dať odporúčanie, aj keď po prospechovej stránke patril medzi najlepších žiakov. Okrem Viktorového chovania s nábožensky cítiacim profesorom vyrukovali aj s jeho kádrovým profilom, otcom veľkoobchodníkom – nevadilo, že otec bol už niekoľko rokov mŕtvy a matka musela svojou prácou živiť seba a deti.

Viktor odišiel do pracovného pomeru a potom na vojnu. Po vojne sa – vďaka matkinej protekcii – dostal na pedagogický inštitút. Najprv si neveril, ale potom sa predsa len spriatelil s niektorými chlapcami z internátu a potom sa zamiloval. Jeho dievča ho najskôr obdivovalo, on bol šťastný, že konečne našiel blízkeho človeka, ktorý mu rozumie, ktorému sa môže zdôveriť so svojimi problémami.