Seržant Stubby

Seržant Stubby (* 1916 – † 16. marec 1926) bol pes amerického pôvodu bojujúci v prvej svetovej vojne a oficiálny maskot 102. pešieho pluku v Connecticute. Stubby slúžil počas vojny 18 mesiacov, bojoval v 17 bitkách a 4 veľkých ofenzívach na západnom fronte.[1]

Stubby
{{{Popis}}}

Narodenie 1916
Úmrtie 16. marec 1926
Miesto pochovania Múzeum Smithsonian
Príbuzní Robert J. Conroy (majiteľ)
Vojenská kariéra
Jednotka United States Army
Hodnosť Seržant
V službe 1917 – 1918
Účasť v bojoch
Vojny Prvá svetová vojna

Charakteristika seržanta StubbyhoUpraviť

Giles Milton vo svojej knihe Keď Hitler bral kokaín a Leninovi ukradli mozog (ang. Fascinating Footnotes from History) opisuje Stubbyho nasledovne:

Stubby bol strakaté šteňa s krátkym chvostom. Nemal domov a zrejme ani pána, keď si ho vzal k sebe radový vojak J. Robert Controy a začal ho cvičiť pri 102. pešom pluku 26. yankeeovskej divízie. Učil sa rýchlo. Po niekoľkých poznal všetky melódie a signály poľnice a dokonca sa naučil salutovať nadriadeným tak, že si položil pravú prednú labu k pravému obočiu.[2]

Stubbyho život pred vojenským výcvikomUpraviť

V roku 1917 sa v Spojených štátoch amerických vojaci pripravovali na „Veľkú vojnu“, ktorú dnes poznáme ako prvá svetová vojna. Robert J. Conroy, vojak, ktorý sa v tej dobe nachádzal na vojenskom výcviku, našiel psa v okolí Yale University. Nazval ho Stubby. Síce boli psy vo vojenskom výcviku povolené, ale Conroyovi udelili výnimku a Stubbymu sa začal vojenský výcvik.[3][4]

 
John J. Pershing drží seržanta Stubbbyho, za nimi (v obleku) stojí psov majiteľ, Robert J. Conroy

I ostatní vojaci si Stubbyho rýchlo obľúbili. Naučili ho základné povely, vo výcviku niekoľko vojenských povelov a tak ako potvrdzuje Giles Milton vo svojej knihe Keď Hitler bral kokaín a Leninovi ukradli mozog (ang. Fascinating Footnotes from History), naučil sa aj salutovať tak, že si pravú labu položil na pravé obočie.[5]

Vojenská kariéraUpraviť

Americká divízia, v ktorej slúžil aj Robert J. Conroy dostala povel presunúť sa do Francúzska. Pes Stubby mal pôvodne zostať v Spojených štátoch, ale Conroy ho prepašoval na loď Minnesota. Ukrýval ho vo vedre na uhlie, no neskôr ho predstavil námorníkom, ktorí si ho okamžite obľúbili. Keď loď dorazila do Francúzska a dôstojník zistil, že bol do jeho krajiny prepašovaný pes, chcel ho poslať späť do Spojených štátov. Nakoniec ho však presvedčilo Stubbyho psie salutovanie.[6]

Služba (seržanta) StubbyhoUpraviť

V roku 1918 yankeeovská divízia dostala povel, aby zamierila na frontovú líniu pri Chemin des Dames. Zobrali so sebou aj Stubbyho ako maskota divízie. Pes Stubby si na vojnové okolie zvykol a čoskoro v boji začal vykonávať menšie úlohy.

Jeho prvé zranenie spôsobil jedovatý plyn. Vojaci ho zobrali na pohotovosť, kde sa dal čoskoro dokopy. Všetko zlé je na niečo dobré, vraveli vojaci po tom ako zistili, že vďaka tomuto zraneniu dokázal Stubby neskôr rozoznať pach yperitu aj na viac kilometrovú vzdialenosť.[7] Vďaka tejto schopnosti raz Stubby zachránil americké jednotky, keď väčšina vojakov ešte spala. Keď zacítil pach jedovatého plynu, ktorý, ako sa neskôr potvrdilo, vypustili Nemci, zobudil ostatných hlasným štekotom, aby mali šancu sa zachrániť.[8]

 
Seržant Stubby

Stubby sa neskôr naučil hľadať a zachraňovať zranených vojakov. Kňučal, štekal a dával signály ostatným, dokým zraneného neodviezli záchranári.

Stubby sa naučil rozoznávať rôzne jazyky ako bola angličtina, francúzština, či nemčina. Keď raz slúžil pri Argonne, rozoznal nemeckého zveda, ktorý sa snažil zmapovať francúzske zákopy. Stubby začal na nemeckého špióna hlasno štekať. Keď si zved uvedomil, že je prezradený, snažil sa utiecť, ale Stubby ho zastavil kúsancom do nohy. Vojenský pes ho tam držal dovtedy, kým ho americkí vojaci nezajali a neodviedli na vyšetrovanie.[9][10]

Po týchto hrdinských činoch ho veliteľ 102. pešieho pluku povýšil na seržanta, seržanta Stubbyho.

O niekoľko mesiacov sa seržant Stubby vážne zranil pri granátovom útoku, ba rovno dva razy. Seržant Stubby sa vážne zranil, jeho pán Robert J. Conroy tiež. Už ďalej nemohli v boji pokračovať. Týmto sa seržantova 18 mesačná služba v boji skončila. Zúčastnil sa 17 bitiek a 4 veľkých ofenzív.[11]

Smrť Seržanta StubbyhoUpraviť

Seržant Stubby posledný raz vydýchol počas spánku v roku 1926. Zomrel ako 9 až 10 ročný pes. Vojenskému psovi neusporiadali štátny pohreb. Namiesto toho ho Američania nechali vypchať a vystavili ho v múzeu Smithonisan, tak ako aj holuba Cher Amiho.[12]

Vyznamenania a poctyUpraviť

VyznamenaniaUpraviť

  • Tri pásiky za trojročnú službu
  • Francúzska medaila za bitku pri Verdune
  • Newhavenská veteránska medaila za službu v prvej svetovej vojne
  • Medaila Grande guerre Francúzskej republiky
  • Medaila za bitku pri Château-Thierry
    1. Ženy mesta boli z neho také nadšené, že mu ušili kamizolu na vešanie medailí
  • Zlatá medaila od Spoločnosti za výchovu ľudskosti (Human Education Society)[13][14]

PoctyUpraviť

Seržant Stubby sa za svoje služby stal doživotným členom:

Seržant Stubby bol inšpiráciou aj pre maliara Charlesa Ayera Whipplea.

Taktiež bol inšpiráciou pre spisovateľov, najmenej pre štyroch:

  • David E. Sharpe: Sergeant Stubby: How a Stray Dog and His Best Friend Helped Win World War I and Stole the Heart of a Nation
  • Ann Bausum: Stubby the War Dog: The True Story of World War I's Bravest Dog
  • Sally Glendinning, Richard Glendinning & Richard Amundsen: Stubby, Brave Soldier Dog, Famous Animal Stories
  • Isabel George: The Most Decorated Dog In History: Sergeant Stubby
 
Kocka na chodníku cti pri pamätníku Liberty Memorial

V roku 2006 bola na česť seržanta Stubbyho odhalená dlažobná kocka s jeho menom na chodníku cti pri pamätníku Liberty Memorial v Kansas City.[15]

ReferencieUpraviť

  1. GOLDSMITH, Connie. Dogs at War: Military Canine Heroes. [s.l.] : Twenty-First Century Books ™, 2017-01-01. Google-Books-ID: 4c6lDQAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-5124-3905-2. (po anglicky)
  2. MILTON, Giles. Keď Hitler bral kokaín a Leninovi ukradli mozog. 2016. vyd. Bratislava : Ikar, 2016. ISBN 978-80-551-4744-4. Kapitola Piata časť - Štekotom k víťazstvu, s. 67.
  3. Seržant Stubby: Pes, ktorý sa stal americkým vojnovým hrdinom. Hľadal zranených, odhalil nemeckého špióna a pred plynovým útokom zachránil celý pluk [online]. interez.sk, 2017-07-24, [cit. 2020-04-13]. Dostupné online.
  4. Psí voják: americký hrdina seržant Stubby [online]. 100+1 zahraniční zajímavost, 2015-04-10, [cit. 2020-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. MILTON, Giles. Keď Hilter bral kokaín a Leninovi ukradli mozog. [s.l.] : Ikar, 2016. ISBN 978-80-551-4744-4. Kapitola 5. časť - Štekotom k víťazstvu, s. 67.
  6. MILTON, Giles. Keď Hitler bral kokaín a Leninovi ukradli mozog. [s.l.] : Ikar, 2016. ISBN 978-80-551-4744-4. S. 67-68.
  7. PAPER-DOG. Pes v historii: Seržant Stubby [online]. www.paper-dog.cz, [cit. 2020-04-13]. Dostupné online. (po česky)
  8. Sergeant Stubby of the First World War: the heroic story of America’s most decorated war dog [online]. HistoryExtra, [cit. 2020-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. PAPER-DOG. Pes v historii: Seržant Stubby [online]. www.paper-dog.cz, [cit. 2020-04-13]. Dostupné online. (po česky)
  10. MILTOM, Giles. Keď Hitler bral kokaín a Leninovi ukradli mozog. [s.l.] : Ikar, 2016. ISBN 978-80-551-4744-4. Kapitola 5. časť - Štekotom k víťazstvu, s. 68.
  11. Seržant Stubby: Pes, ktorý sa stal americkým vojnovým hrdinom. Hľadal zranených, odhalil nemeckého špióna a pred plynovým útokom zachránil celý pluk [online]. interez.sk, 2017-07-24, [cit. 2020-04-13]. Dostupné online.
  12. MILTON, Giles. Keď Hitler bral kokaín a Leninovi ukradli mozog. [s.l.] : Ikar, 2016. ISBN 978-80-551-4744-4. S. 69.
  13. PAPER-DOG. Pes v historii: Seržant Stubby [online]. www.paper-dog.cz, [cit. 2020-04-13]. Dostupné online. (po česky)
  14. Sgt. Stubby’s legacy [online]. Animal Sheltering, [cit. 2020-04-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  15. BAUSUM, Ann. Sergeant Stubby: How a Stray Dog and His Best Friend Helped Win World War I and Stole the Heart of a Nation. [s.l.] : National Geographic Books, 2014-05-13. Google-Books-ID: SX8cAgAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4262-1311-3. (po anglicky)