Suchoj Su-33

Suchoj Su-33 (v kóde NATO: „Flanker-D“) je palubné dvojmotorové viacúčelové stíhacie lietadlo 4. generácie vyvinuté v Sovietskom zväze v 70. a 80. rokoch 20. storočia. Ide o ďalší vývojový variant typu Su-27 s cieľom umožniť operovanie z paluby lietadlovej lode.

Su-33
Suchoj Su-33 ruského námorného letectva
Typ	palubný stíhač na vybojovanie vzdušnej nadvlády, viacúčelové stíhacie lietadlo
Výrobca	Komsomoľskoamurské letecké výrobné združenie
Prvý let	17. augusta 1987
Zavedený	31. augusta 1998
Charakter	aktívny
Hlavný používateľ	Ruské námorné letectvo
Výroba	1989 – 1999
Vyrobených	sériových: 26
Varianty	Su-33UB
Letecký portál

V súčasnosti pôsobia v zmiešanej letke s MiG-29K na palube ruskej lietadlovej lode Admirál Kuznecov. Pôvodne sa predpokladalo, že budú úplne nahradené modernými palubnými stíhačkami MiG-29K. Z posledných správ sa však dá usudzovať, že zostanú naďalej v službe, keďže sa znovuobnovila výroba motorov AL-31F, určených práve pre tieto stroje. MiG-29K je na rozdiel od Su-33 viacúčelové stíhacie lietadlo, schopné nielen zabezpečiť pre námorné sily vzdušný priestor, ale aj ničiť námorné a pozemné ciele presne navádzanou muníciou. Su-33 má však v porovnaní s MiGom o 50% väčší dolet a unesie o 2 tony viac výzbroje.

Vývoj

Suchoj Su-33

Su-33 vzlieta z paluby lode Admiral Kuznetsov

Su-33 so sklopenými krídlami na airshow MAKS 2007

V roku 1972 boli v Sovietskom zväze vypracované takticko-technické požiadavky na lietadlovú loď s katapultovacím zariadením (Projekt 1160). Palubnými lietadlami mali byť stíhačky MiG-23A (navrhnuté na základe MiG-23 ML), viacúčelové lietadlá Su-24K (na základe Suchoj Su-24) a podzvukové protiponorkové lietadlá P-42. V konštrukčnej kancelárii Suchoj však panovali opodstatnené obavy, že Su-24, ktorý má maximálnu vzletovú hmotnosť takmer 40 ton, je príliš ťažký pre pôsobenie na lietadlových lodiach. Z toho dôvodu prišli s návrhom viacúčelovej palubnej stíhačky, ktorá dostala označenie T-12. Tá mala vzniknúť na báze projektu lietadla T-10, neskôr známeho ako Su-27, ktoré bolo práve vo vývoji. Predstaviteľom OKB Suchoj sa nakoniec podarilo presvedčiť zástupcov námorníctva, aby bol Su-24K nahradený perspektívnejším Su-27K. V roku 1973 boli však všetky práce na projekte 1160 pozastavené a sovietske námorníctvo uprednostnilo výstavbu lietadlového krížnika „Kijev“ triedy Krečet.

V polovici 70. rokov vznikol na základe projektu 1160 návrh novej lietadlovej lode s výtlakom asi 70.000 ton a jadrovým pohonom (Projekt 1153). Pri tejto novej lodi sa opäť počítalo s lietadlami Su-27K a MiG-23K. Do roku 1985 malo námorníctvo dostať dve lietadlové lode tejto triedy. Ale vývoj zahraničnej politiky a smrť vplyvných priaznivcov projektu (minister obrany Grečko a minister lodiarskeho priemyslu Butomy) výstavbu týchto lodí v roku 1976 ukončili. Namiesto toho bolo v roku 1977 prijaté rozhodnutie, pokračovať vo výstavbe ďalších ťažkých lietadlových krížnikov triedy Krečet (Projekt 1143). Z paluby týchto lodí operovali lietadlá s kolmým vzletom Jak-38, ktoré nedisponovali uspokojivými letovými vlastnosťami, ani dostačujúcou výzbrojou a avionikou. To viedlo koncom 70. rokov 20. storočia k rozhodnutiu, postaviť lietadlové lode, ktoré by boli schopné niesť moderné nadzvukové stíhacie lietadlá. Z tohto projektu, označeného číslom 11435, vzišla nakoniec lietadlová loď Admirál Kuznecov. Do súťaže o novú palubnú stíhačku sa zapojil Suchoj s lietadlom Su-27K a MiG s ľahším a menším stíhacím lietadlom MiG-29KVP. V prípade Admirála Kuznecova sa v roku 1982 upustilo od konceptu lietadlovej lode s katapultom a bol prijatý návrh, že stíhačky budú vzlietať z paluby prostredníctvom odrazového mostíka. Preto bol vybudovaný pozemný komplex „Nitka“, ktorý bol napodobeninou tohto palubného odrazového mostíka, a na ktorom sa testovala schopnosť lietadla vzlietnuť z lietadlovej lode. Dňa 21. augusta absolvoval prvý vzlet z odrazového mostíka v Nitke pilot MiGu-29KVP a o týždeň neskôr ho nasledoval aj prototyp Su-27K. Do 17. septembra 1982 absolvoval Su-27K z mostíka v Nitke celkovo 27 vzletov. Na základe výsledkov testovania sa zistilo, že Su-27K potrebuje pri vzletovej hmotnosti 18 000 kg vzletovú dráhu dlhú 142 m a vzletová rýchlosť lietadla je minimálne 178 km/h. O rok neskôr už boli Su-27K a MiG-29KVP vybavené záchytným hákom a začalo sa testovanie pristávania, zatiaľ ešte stále len na pozemnom testovacom stredisku. Schopnosť stíhačiek brzdiť bola testovaná pri pristávacej rýchlosti 180 – 240 km/h a hmotnosti lietadiel od 11 do 26 ton. Dňa 18. apríla 1984 vydalo ÚV KSSZ a Rada ministrov ZSSR dekrét, na základe ktorého mal Suchoj pokračovať vo vývoji Su-27K, určeného na vybojovanie vzdušnej prevahy. Ten istý dokument zaväzoval konštrukčnú kanceláriu MiG vyvinúť na báze MiG-29KVP viacúčelové palubné stíhacie lietadlo. Z toho neskôr vznikol MiG-29K, ktorý prvýkrát vzlietol vzlietol 23. júna 1988. Sovietsky zväz tak plánoval, nehľadiac na rozdielnosť konštrukcií, postaviť lietadlovú loď na princípe lodí amerického námorníctva, kde hlavnými typmi palubných lietadiel v 80. rokoch boli ťažké stíhačky F-14 na zabezpečenie vzdušného priestoru a ľahšie útočné F/A-18.

V roku 1984 začala ďalšia fáza letových skúšok s prototypom od Suchoja T-1025, ktorý mal v porovnaní s Su-27 zosilnený podvozok, väčšie flaperóny, pridaný záchytný hák a nadstavec na tankovanie za letu.

Dňa 1. novembra 1989 sa pristúpilo k „ostrému“ testovaniu na palube lietadlovej lode Tbilisi, neskôr premenovanej na Admirál Kuznecov. Prvé pristátie uskutočnil V.G. Pugačev s lietadlom Su-27K a hneď po ňom úspešne pristál i T.O. Aubakirov na MiG-29K. Po tomto historickom pristátí na palube lietadlovej lode boli stíhačky Su-27K oficiálne premenované na Su-33. Letové skúšky trvali do 21. novembra 1989, pričom sa počas nich uskutočnilo celkovo 227 letov a 35 pristátí na palube lietadlovej lode. Väčšina z týchto pristátí, celkovo 20, bolo zrealizovaných na lietadle Su-33.

Sériová produkcia Su-33 začala v roku 1989 a 17. februára 1990 absolvovala „tridsaťtrojka“ z tejto výrobnej várky svoj prvý let. V priebehu roka 1990 bolo vyrobených ešte ďalších šesť strojov. Rozpad ZSSR a schodok armádneho rozpočtu však spôsobili nielen zmrazenie programu výstavby nových lietadlových lodí, ale aj pozastavenie financovania lietadiel MiG-29K. Všetky finančné prostriedky boli presunuté na výrobu Su-33 a pri MiGu-29K sa nepodarilo ukončiť ani fázu testovania. Nedostatok financií spôsobil, že štátne skúšky Su-33 trvali dlhšie, ako sa očakávalo. Dokončené boli až v decembri 1994 s odporúčaním prijať lietadlo do služby v Ruskom námornom letectve. V tej dobe už bolo vyrobených všetkých 24 lietadiel Su-33 a stroje boli prevedené do palubného stíhacieho leteckého pluku Severnej flotily, ale k oficiálnemu zavedeniu do služby došlo až 31. augusta 1998.

Konštrukcia

Su-33 s dobre viditeľnými kačacími krídlami a záchytným hákom

Kokpit Su-33

Elektro-optický senzor OLS-27K

Nadstavec na tankovanie počas letu

Suchoj Su-33 má veľmi podobné parametre a letové charakteristiky ako Su-27. Od tohto stroja sa odlišuje predovšetkým kačacími krídlami pre zvýšenie vztlaku pred ťažiskom stroja, čo umožňuje vyšší uhol nábehu pri pristávaní a použitím väčších kompletne prepracovaných krídel s príslušnou mechanizáciou, ktorá umožňuje ich sklápanie (čím sa šetrí miesto na palube lietadlovej lode). Tieto úpravy prispeli k viditeľnému zníženiu pádovej rýchlosti, čo je pri štarte z paluby lietadlovej lode viac než potrebné. Ďalšie úpravy zasiahli podvozok. Podvozkové nohy boli zosilnené a vpredu je na rozdiel od štandardného Su-27 použitý dvojkolesový podvozok. Samozrejmosťou je inštalácia záchytného háku a ďalšieho vybavenia, ktoré je nevyhnutné pre palubné lietadlo. Pridaný bol tiež nadstavec umožňujúci tankovanie paliva za letu. Prototyp lietadla, pilotovaný Viktorom Pugačevom letel prvýkrát 17. augusta 1987. V porovnaní s americkým F-14 Tomcat má Su-33 väčší ťah pri štarte, väčší pomer ťahu k hmotnosti a väčší generovaný vztlak, čo v roku roku 1996 ocenili aj americkí piloti na návšteve lode Admirál Kuznecov a vyzdvihli schopnosť Su-33 stúpať hneď po štarte, na rozdiel od amerických strojov, ktoré musia byť z paluby lietadlovej lodi katapultované.

Avionika

Su-33 je vybavený rádiolokačným zameriavacím systémom RLPK-27 na báze radaru N001 Mječ. N001 je pulzný dopplerovský rádiolokátor, ktorý dokáže zachytiť stíhačku s rádiolokačnou odrazovou plochou 3 m² z prednej polosféry na vzdialenosť 80 – 100 km, zo zadnej polosféry na vzdialenosť 30 – 40 km. Radar dokáže súčasne sledovať až 10 vzdušných cieľov. RLPK-27 je na dnešnú dobu už pomerne zastaraný systém, ktorý sa nevyznačuje príliš vysokou odolnosťou voči rušeniu. Ale jeho hlavnou nevýhodou je, že neumožňuje integráciu moderných rakiet stredného doletu R-77, ktorými môžu byť vybavené iné ruské stíhačky, ako napríklad Su-27SM/SM3, Su-30M2/SM alebo Su-35.

Elektro-optický senzor OLS-27K pracuje v infračervenom spektre a umožňuje vyhľadávať lietadlá na základe ich tepelnej stopy. Poskytuje horizontálne pokrytie +/− 60 a vertikálne pokrytie + 60 / −15. Cieľ, zameraný z prednej hemisféry, deteguje na vzdialenosť 40 km a zo zadnej hemisféry maximálne na vzdialenosť 90 km. Súčasťou zameriavacieho systému je aj prilba pilota Šeľ-3UM s integrovaným displejom.

V roku 2016 začala na leteckej základni Žukovskij modernizácia 10 – 12 lietadiel Su-33. Hlavným cieľom modernizácie je vybaviť stroje palubným zameriavacím systémom SVP-24 (Gefest). Ide o špecializovaný výpočtový podsystém, ktorý umožňuje presné navedenie "hlúpej" munície na cieľ. Základná myšlienka je podobná ako pri amerických bombách JDAM, ktoré sú vybavené družicovým systémom a z neriadených bômb sa tak stáva riadená munícia. Ale prístup je úplne odlišný, keďže zariadenie nie je montované na každú bombu zvlásť, ale nachádza sa na palube lietadla. SVP-24 prepočítava polohu lietadla a cieľa na základe systému GLONASS, rýchlosť a smer letu lietadla, trajektóriu letu bomby a hydrometeorologické podmienky. Súradnice môžu byť trochu skreslené pri ostrých manévroch lietadla v cieľovej oblasti alebo pri nedostatku informácií o hydrometeorologických podmienkach a stave ovzdušia. Pravdepodobnosť zničenia malých dobre chránených podzemných zariadení je 30 až 40%. Účinnosť pri ničení zle chránených nadzemných cieľov môže dosiahnuť až 60%.

Motory

O pohon lietadla sa starajú dva motory Saturn-Ljulka AL-31F (Izdelije 99), aké poháňajú aj Su-27. AL-31F je dvojprúdový, dvojhriadeľový motor s modulárnou konštrukciou a so spoločnou komorou prídavného spaľovania pre oba prúdy. Každý motor dokáže vyvinúť maximálny ťah 75,22 kN a pri plnej forsáži až 122,6 kN. Hmotnosť motora je 1 540 kg. AL-31F je spoľahlivý v širokom rozsahu rýchlostí a výšok letu.

Výzbroj

Samozrejmosťou je použitie štandardnej výzbroje lietadla Su-27. Hlavňovú výzbroj tvorí automatický letecký kanón GŠ-301 kalibru 30 mm, s palebným priemerom 150 ks streliva. Lietadlo má 12 závesných bodov (Su-27 má 10), z toho 8 podkrídlových, 2 podtrupové a 2 podgondolové, na ktoré je možné podvesiť celkovú výzbroj o hmotnosti 6 500 kg. Základným poslaním lietadiel Su-33 bolo zaistenie vzdušného priestoru a ochrana bojových lodí, preto majú integrované viaceré protilietadlové strely krátkeho a stredného dosahu. Na krátku vzdialenosť môžu použiť raketu R-73E s infračerveným navádzaním a doletom 30 km. Pre boj s nepriateľskými stíhačkami na vzdialenosť mimo vizuálny kontakt sú vybavené strelami R-27R1/ER1. Ide o rakety s polo-aktívnym rádiolokačným navádzaním a dosahom asi 60 km. Iným typom výzbroje stredného dosahu sú tepelne navádzané strely R-27T1 s doletom 65 km a R-27ET1 s doletom 80 km.

Niektoré zdroje uvádzajú, že súčasťou výzbroje Su-33 sú aj protilodné strely P-270 Moskit. Ale strely boli zavesené len na prototypoch T-10K-5 a Т-10K-9 počas letových skúšok a do Su-33 neboli plne integrované.

Operačné nasadenie

Ruská intervencia v Sýrii proti odporcom režimu Baššára al-Asada

Dňa 15. novembra 2016 došlo k prvému bojovému nasadeniu lietadiel Su-33. Stíhačky vzlietli z paluby lietadlového krížnika Admirál Kuznecov a uskutočnili nálety proti teroristickým organizáciám Islamský štát a Front za dobytie Sýrie (predtým známy ako Front An-Nusra). Údery boli namierené proti skladom munície, továrňam na výrobu zbraní, veliteľským stanovištiam a výcvikovým centrám teroristov v provinciách Idlib a Homs. Podľa zverejnených správ boli všetky lietadlá Su-33 plne vyzbrojené, pričom okrem protilietadlovej výzbroje niesli aj 500 kg bomby. Konkrétne išlo o typ FAB-500-M54, zavesený na podtrupových závesníkoch v množstve jeden až dva kusy. Je pravdepodobné, že boli použité aj iné typy tejto hmotnosti, keďže na sa palube Admirála Kuznecova počas bojovej prípravy nachádzali aj bomby FAB-500-M62 a FAB-500. Protilietadlovú výzbroj stíhačiek tvorila dvojica riadených striel krátkeho dosahu s infračerveným navádzaním R-73 a dve rakety stredného dosahu s poloaktívnym rádiolokačným navádzaním R-27ER.

Varianty

• Su-33 – základná verzia (pôvodne označovaná ako Su-27K)
• Su-33UB – cvične-bojová dvojmiestna verzia (pôvodne označovaná ako Su-27KUB)

Používatelia

Rusko

• Ruské námorné letectvo: má 19 strojov Su-33

Incidenty a nehody

• 17. júl 2001: Suchoj Su-33 ruského námorníctva havaroval počas airshow v Pskovskej oblasti. Pilot zahynul.
• 5. september 2005: Su-33 ruského námorníctva havaroval po tom, čo zlyhalo záchytné zariadenie na palube lode Admirál Kuznecov. Lietadlo padlo do vody a následne bolo zničené hlbinnými bombami, aby sa predišlo vyloveniu utajovaného vybavenia. Pilot sa stihol katapultovať a následne bol vytiahnutý na palubu lietadlovej lode.
• 3. december 2016: Po dokončení bojovej misie nad Sýriou havaroval Suchoj Su-33 ruského námorníctva po tom, čo zlyhalo záchytné zariadenie na palube lode Admirál Kuznecov. Došlo k pretrhnutiu záchytného lana a lietadlo prepadlo cez palubu. Pilot sa stihol katapultovať a následne bol vytiahnutý na palubu lietadlovej lode.

Špecifikácie (Su-33)

Technické údaje

• Posádka: 1
• Dĺžka: 21,94 m
• Rozpätie: 14,70 m
• Výška: 5,72 m
• Plocha krídel: 67,84 m²
• Hmotnosť prázdneho lietadla: 19 600 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 33 000 kg
• Motor: 2x Saturn-Ľuľka AL-31F,
  • maximálny ťah: 75,22 kN každý
  • ťah s prídavným spaľovaním: 122,6 kN každý

Výkony

• Maximálna rýchlosť: 2 300 km/h (2,17 M)
• Dolet: 3 000 km
• Dostup: 17 000 m
• Maximálne preťaženie: +8,0 g

Výzbroj

• Hlavňová: automatický letecký kanón GŠ-301 kalibru 30 mm (zásoba streliva: 150 ks)
• 12 závesníkov s nosnosťou do 6 500 kg
  • Rakety vzduch-vzduch:
    • 8x R-27 (AA-10 Alamo)
    • 6x R-73 (AA-11 Archer)
  • Neriadené rakety vzduch-zem:
    • S-8, S-13, S-25
  • Bomby:
    • voľne padajúce bomby s hmotnosťou 50 kg, 100 kg, 250 kg, 500 kg

Pozri aj

• Grumman F-14 Tomcat
• McDonnell Douglas F/A-18 Hornet
• Šen-jang J-15

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Suchoj Su-33

Letecký portál Ruský portál