Tajná cirkev

Tajná cirkev (tiež podzemná cirkev, skrytá cirkev, angl. Underground Church) predstavuje všeobecné označenie aktivít miestnej cirkvi, ktoré z dôvodu prenasledovania kresťanov v danej krajine nemôžu byť vykonávané verejne. Podľa miery represií je v tajnosti časť (napr. teologické štúdiá, výchova mládeže, vydávanie samizdatovej literatúry, vedenie náboženských spolkov či neformálnych komunít) alebo celá činnosť cirkvi (vrátane svätenia kňazov a biskupov). Navonok býva tajná cirkev označovaná ako súkromná náboženská aktivita.

Činnosti zaraďované medzi aktivity skrytej cirkvi sa dajú dohľadať najprv u prvotných kresťanov v Jeruzaleme, potom v antickom Ríme, neskôr u prenasledovaných veriacich naprieč dejinami až po prenasledovanie veriacich v Japonsku počas 17.-19. storočia, Mexiku začiatkom 20. storočia, v Španielsku počas občianskej vojny, v krajinách východoeurópskeho komunistického bloku v 2. polovici 20. storočia a v súčasnosti v Čínskej ľudovej republike. Skryté cirkevné štruktúry v niektorých krajinách pretrvávajú doposiaľ, vrátane Slovenska a Česka.

Skrytá cirkev v ČeskoslovenskuUpraviť

Dejinný vývojUpraviť

Počiatky fungovania skrytej cirkvi na území ČSR je možné dohľadať už v období Prvej Slovenskej republiky v práci kňaza Tomislava Kolakoviča.[1] Rozvinutie skrytej cirkvi súvisí najmä s tajnou jezuitskou líniou biskupských svätení (od roku 1951), ktorá odovzdala apoštolskú postupnosť aj nejezuitským biskupom v roku 1967. Od tohto času sa skrytá cirkev na našom území delila na viacero vetiev: jezuitskú (rehoľnú) vetvu, gréckokatolícku vetvu a skrytú cirkev Koinotés.

AktivityUpraviť

František Mikloško, pochádzajúci z jezuitskej línie, definoval tajnú cirkev v bývalom Československu ako „“všetko zo života cirkvi, začo hrozí zo strany štátu perzekúcia. Prednostne do nej patrili mužské a ženské rehole, ale súčasťou tajnej cirkvi boli tiež kňazi v pastorácii, ktorí, napríklad, rozmnožovali na farách samizdaty, dávali mladým ľuďom na chatách duchovné cvičenia a podobne“.[2]

V rámci skrytej cirkvi v Československu boli vysvätené desiatky vlastných tajných biskupov aj stovky kňazov.[3] Na Slovensku bolo vysvätených asi 150 rehoľných a približne rovnaký počet nerehoľných kňazov. Tajní kňazi z gréckokatolíckej vetvy a z Koinotés boli väčšinou ženatí. V týchto vetvách boli ženatí aj niektorí biskupi a svätenie na diakonát i presbyterát prijalo aj niekoľko žien.

Vedúce osobnosti na SlovenskuUpraviť

  • PhDr. Felix Maria Davídek (1921 – 1988), tajný biskup od 1967
  • Dušan Špiner , PhD. (* 1950), tajný biskup od roku 1979
  • Ján Eugen Kočiš, tajný biskup od roku 1967
  • Ivan Ljavinec, tajný biskup od roku 1968
  • ThDr. Martin Hrbča, tajný biskup od roku 1968
  • ThDr. Nikodém Mikuláš Krett OSBM, tajný biskup od roku 1975
  • JUDr. Ján Marián Potáš OSBM, tajný biskup od roku 1973
  • Ján Krajňák, tajný biskup od roku 1971
  • ThDr. Bartolomej Urbanec, tajný biskup od roku 1975
  • Andrej Fogaš, tajný biskup od roku 1981
  • Anton Novobilský, tajný biskup od roku 1981
  • Oskar Formánek SJ, tajný biskup od roku 1972
  • Peter Dubovský SJ (1921 – 2008), tajný biskup od 1961
  • Ján Chryzostom Korec, SJ (1924 – 2015), tajný biskup od 1951
  • Pavol Hnilica SJ, tajný biskup od roku 1951
  • Dominik Kaľata SJ, tajný biskup od roku 1955
  • Silvester Krčméry (1924 – 2013)
  • Vladimír Jukl (1925 – 2012)
  • František Mikloško (* 1947)

ReferencieUpraviť

  1. Skrytá cirkev na Slovensku [online]. getsemany.cz, [cit. 2021-04-04]. Dostupné online.
  2. VYBÍRALOVÁ, Eva. Tajná církev v Československu byla prorockým hlasem [online]. ustrcr.cz, [cit. 2021-04-04]. Dostupné online.
  3. Ján Krempaský, Ján Krempaský . Tajná cirkev fungovala na dôvere. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2009-10-20. Dostupné online [cit. 2021-04-04]. ISSN 1335-4418.