Teórie vedenia

Teórie vedenia či modely vedenia sú teórie/modely zaoberajúce sa vedením ľudí či už deskriptívne (len opisujú existujúce štýly vedenia, vlastnosti nadriadených a podobne) alebo aj preskriptívne (uvádzajú, aké štýly vedenia sú najefektívnejšie či vhodné). Takmer všetky možno označiť aj ako teórie štýlu vedenia, v užšom zmysle slova nazývame teóriami štýlu vedenia len teórie zamerané na správanie nadriadeného.

Teórie (štýlu) vedenia delíme takto:

• teórie čŕt - sú založené na charakteristikách nadriadeného, prevažovali od staroveku zhruba do začiatku 50. rokov 20. storočia
• teórie emergent leader
• teórie zamerané na správanie nadriadeného (teórie štýlu vedenia v užšom zmysle slova) - sú svojim zameraním akýmsi opakom teórií čŕt v oblasti vedenia, pretože v popredí nestoja črty nadriadeného ale jeho správanie; sú to:
  • a) nesituačné teórie:
    • Štýly vedenia Maxa Webera
    • Klasické štýly vedenia podľa Lewina, Lippitta a Whita
    • Likertova Metóda systému 4
    • nesituačné teórie podľa výskumu Univerzity Ohio State:
      • Základný výskum Univerzity Ohio State
      • Manažérska mriežka Blaka a Moutonovej
  • b) situačné teórie - podľa týchto teórií/modelov najlepší štýl závisí aj od situácie (keď sa mení situácia, mení sa aj vhodnosť štýlu):
    • Tannenbaumovo-Schmidtovo kontinuum
    • Fiedlerova kontingenčná teória a teória kognitívnych zdrojov
    • Vroomov-Yettonov model rozhodovania
    • Housov-Evansov model cesta-cieľ
    • situačné teórie podľa výskumu Univerzity Ohio State:
      • Reddinov model
      • Herseyho-Blanchardov model situačného vedenia
  • psychodynamická teória (teória LMX)
• teórie nového vedenia (transformačného vedenia): napr. Burnsova teória transakčného a transformačného štýlu vedenia
• prístup homo pathologicus, napr. štúdia Ketsa de Vriesa a Millera