Ulrike Meinhofová

Ulrike Marie Meinhofová (* 7. október 1934, Oldenburg – † 9. máj 1976, Stuttgart) bola novinárka a spoluzakladateľka ultraľavicovej organizácie Frakcie Červenej armády (RAF).

Ulrike Marie Meinhofová
Ulrike Meinhofová približne v roku 1964
Narodenie	7. október 1934 Oldenburg, Nemecko
Úmrtie	9. máj 1976 (41 rokov) Stuttgart, Nemecko
Zamestnanie	novinárka
Známy vďaka	ľavicová teroristka, príslušníčka organizácie Frakcia Červenej armády
Alma mater	Univerzita v Münsteri
Manžel	Klaus Rainer Röhl (1961–1968)
Odkazy
Commons	Ulrike Meinhofová
Biografický portál

Život

Ulrike Meinhofová sa narodila roku 1934 v nemeckom Oldenburgu. Jej otec Dr. Werner Meinhof vstúpil do NSDAP v roku 1933 a v roku 1936 sa jej rodina presťahovala do Jeny, kde otec získal miesto riaditeľa múzea. Otec však v roku 1940 zomrel a jej matka sa k ním nasťahovala svoju priateľku, historičku a mierovú aktivistku Renate Riemeckovú. V roku 1946 sa celá rodina presťahovala späť do Oldenburgu, pretože Jena sa stala súčasťou Východného Nemecka pod správou Sovietskeho zväzu. V roku 1952 zmaturovala a začala študovať na Univerzite v Marburgu filozofiu, sociológiu a nemčinu. Ulrikina matka Dr. Ingeborg Meinhofová pracovala ako učiteľka a zomrela na rakovinu v roku 1954. Renate Riemecková sa tak stala pestúnkou pre Ulrike aj jej staršiu sestru. V roku 1957 prestúpila na univerzitu v Münsteri, kde sa zoznámila so španielskym marxistom Manuelom Sacristánom a vstúpila do Socialistického nemeckého študentského zväzu. Angažovala sa v ľavicových a protivojnových organizáciách.

V roku 1959 vstúpila do zakázanej Komunistickej strany Nemecka (KPD) a neskôr začala pracovať v časopise konkret, kde pôsobila ako šéfredaktorka od roku 1962 do roku 1964. V roku 1961 sa vydala za spoluzakladateľa a vydavateľa časopisu konkret Klausa Rainera Röhla. Z ich manželstva vzišli dvojčatá Regine a Bettina, ktoré sa narodili 21. septembra 1962. Meinhofová a Röhl od roku 1967 spolu nežili a rozviedli sa o rok neskôr. Po atentáte na ľavicového študentského vodcu Rudiho Dutschkeho 11. apríla 1968 napísala vplyvný článok, v ktorom vyjadrila podporu protestom. Neskôr v roku 1968, pri písaní o podpaľačských útokoch vo Frankfurte, počas protestov proti vojne vo Vietname sa spoznala s ich organizátormi protestov Andreasom Baaderom a Gudrun Ensslinovou.

Prvá akcia RAF, na ktorej sa zúčastnila, bolo vyslobodenie Baadera z väzenia. Baadera vo väzení navštevovala a spolu s právnikom Horstom Mahlerom a Baaderovou priateľkou Ensslinovou plánovala jeho útek. Baader bol predvolaný 14. mája 1970 do Inštitútu pre sociálne otázky (nem. Deutsche Zentralinstitut für Soziale Fragen), pretože ho tam z väzenia vyžiadala práve Meinhofová pod zámienkou, že potrebuje získať informácie do pripravovanej knihy. Meinhofová a jej ozbrojená skupina, prepadla policajnú ochranku (ťažké strelné poranenie utrpel Georg Linke) a Baader utiekol zo študovne inštitútu oknom.

Útekom Baadera z väzenia vznikla prvá generácia RAF niekedy označovaná ako Skupina Baader-Meinhofová. RAF nebola nikdy formálne založená ale 5. júna 1970 v časopise Agit 883 vyšiel článok s názvom Vybudovať Červenú Armádu, ktorý sa pokladá za jej programové vyhlásenie. V tomto manifeste Meinhofová použila prvýkrát názov RAF a ako logo červenú hviezdu so samopalom Heckler & Koch MP5. Nová organizácia sa nazývala frakcia, pretože sama seba pokladala za súčasť medzinárodného hnutia utláčaných. Frakcia (novinármi nazývaná aj gang) sa rýchlo rozvinula do jednej z najlepšie organizovaných a najúčinnejších teroristických organizácií v západnej Európe. V roku 1970 skupina odcestovala do Jordánska, kde získala vojenský výcvik od palestínskej teroristickej organizácie al-Fatah.

Počas nasledujúcich dvoch rokov až do zatknutia 15. júna 1972 sa Meinhofová podieľala na prepade bánk a bombových útokoch. Skupina pod jej vedením v apríli 1977 zavraždila generálneho prokurátora Nemeckej spolkovej republiky Siegfrieda Bubacka a v júli toho istého roku zastrelili predsedu predstavenstva Dresdner Bank Jürgena Ponta. Vybrali si ich ako obete, pretože sa stali vysoko postavenými, napriek svojej minulosti v NSDAP a Wehrmachte. 

15. júna 1972 sa podarilo nemeckým orgánom Meinhofovú zatknúť. Ďalšie 4 roky strávila vo väzení, kde ju našli 9. mája 1976 obesenú na stoličke. Nemecké úrady dospeli k záveru, že spáchala samovraždu. Časť verejnosti však verí, že úrady sa dopustili vraždy a to aj preto, že odmietli zverejniť úplnú správu o jej pitve. Na žiadosť Meinhofovej sestry bola vykonaná druhá pitva a Medzinárodný výbor pre politických väzňov vytvoril medzinárodnú vyšetrovaciu komisiu, aby preskúmala podmienky jej smrti. V roku 1978 komisia v správe dospela k záveru, že: „Oficiálne tvrdenie, že Ulrike Meinhofová spáchala samovraždu obesením, je neopodstatnené vzhľadom na skutočnosť, že výsledok vyšetrovania odôvodnene vedie k záveru, že sa nemohla obesiť sama. S najväčšou pravdepodobnosťou Ulrike Meinhofová už bola mŕtva predtým, než bola zavesená a existujú varovné príznaky naznačujúce účasť inej osoby na jej smrti.“ Oficiálna verzia tvrdí, že samovražda mohla byť dôsledkom ostrakizácie, ktorej obeťou bola Meinhofová zo strany ostatných väznených členov RAF. Meinhofovej príbuzní, priatelia, právnici, spolubojovníci a ďalší dôrazne odmietajú scenár samovraždy. Jej smrť je doteraz predmetom sporov.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ulrike Meinhofová

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ulrike Meinhof na anglickej Wikipédii.