Víla.

Víla je v slovanskej mytológii mytologická bytosť v podobe krásnej devy, ženy, žijúca obyčajne v lesoch alebo vo vode. Iné názvy sú samovily, alebo samodivy. U východných Slovanov ich nahradili Rusalky. Viera v podobné bytosti je ale rozšírená po celej Európe. V germánskej mytológii sa im hovorí nixy, v keltskej sidhe, v gréckej a rímskej nymfy. Tiež sa používalo francúzske slovo fae, z čoho je odvodený anglický názov fairy. U Slovanov boli najviac rozšírené povery o vílach v Bulharsku a Srbsku, odkiaľ o nich máme aj najstaršie správy. V ľudovej tradícií všetkých slovanských národov sa o nich zachovalo toľko legiend, ich kult sa rozrástol tak doširoka, že ťažko nájsť bytosť, ktorá by bola Slovanom bližšia.

CharakteristikaUpraviť

Podstata víl sa medzi slovanskými národmi mierne líši. Na Slovensku sú víly duše dievčat, ktoré zomreli po zasnúbení a teraz nemajú pokoj a po nociach sa túlajú. V Poľsku a Srbsku sú to hrdé dievčatá, ktoré sú pre ľahkomylelný život odsúdené k nepokoju a ľuďom škodia alebo pomáhajú podľa toho, ako sa k nim správali za života. Sú biele, ľahučké a večne mladé. Ich magická sila sa ukrýva vo vlasoch, ktoré sú rozpustené a siahajú až po zem. Ak stratia čo i len jediný vlas, hynú. Víla má krásne oči a taký zvodný hlas, že kto ho raz počuje, neprestane po nej túžiť. Niekedy majú aj krídla. Víly milujú tanec, hudbu a spev. Nútia junákov, aby s nimi tancovali a potom ich za to trestajú, alebo odmeňujú. Tam, kde po nociach tancujú, je tráva bujnejšia a smrteľník na ňu nemôže stúpiť, inak by zomrel. Sú statočné a odvážne, vynikajú silou.

Povery o nich sa najviac rozšírili v ľudovej tradícii. Za dávnych časov víly často pomáhali ľuďom na poli a okolo dobytka a každý človek dobrého srdca mal svoju vílu, ktorá mu bola nápomocná. Svoje víly majú aj niektoré zvieratá. Keď sa ale ľudia začali škriepiť, keď sa po lúkach začal ozývať bič a potom aj streľba, víly odišli do ďalekého kraja a už sa nevrátili.[1] Spravodlivý človek ich ale môže občas zazrieť tancovať na lúke, alebo počuť spievať ich smutné piesne. Časté sú príbehy o manželstve mužov s vílami. Víly sú dobré manželky a matky, ale muž im nesmie pripomenúť ich pôvod, inak odídu, o svoje deti sa ale nikdy neprestanú tajne starať.

Tam okolo Strečna
cesta nebezpečná,
pod zámkom sa skryli
v bielych plachtách víly.
Na lúkach vo Váhu
často sa kúpajú:
po poli širokom
tancúvajú skokom.
Koho raz pochytia
tak ho dlho vrtia,
až pokiaľ v ich hrsti
dušu nevypusí.[2]

Druhy vílUpraviť

Oblačné víly žijú v oblakoch, vo vzduchu a vo hviezdach, privolávajú dážď a búrky, ich pomocníkom je orol. Lesné víly sú spájené so stromami, žijú v horách, na stromoch a jaskyniach. Vedia sa premeniť na zvieratá, alebo jazdia na lesnej zveri a sú ozbrojené šípmi, ktorými usmrcujú ľudí, ktorí sa im protivia. Vodné víly žijú v potokoch a jazerách, trestajú tých, ktorí bez dovolenia pijú vodu z ich prameňov, topia mladíkov. Ich pramene však majú liečivú silu.

KultUpraviť

Uctievanie víl je spojené s kultom rusaliek, teda s kultom mŕtvych. Víly je vídať pri hroboch mŕtvych, okolo ktorých tancujú. Dievčatá im prinášajú rôzne dary, aby si ich naklonili. Ich kvetmi sú materina dúška a jasnec.

Víly a hrdinoviaUpraviť

Na Slovensku sú späté aj s legendami o Jánošíkovi. Bola to práve víla, ktorá mu darovala čarovný opasok, aby ho chránil. Po smrti odchádza do náručia víl a ožení sa s ich kráľovnou. V Srbsku zasa, podľa jednej legendy, kráľovič Marko zmútil víle brodarici vodu na jazere, keď sa chcel napiť a napojiť koňa. Tá sa mu za to chcela pomstiť, ale zachránili ho víly, ktoré mu boli naklonené.[1]

ReferencieUpraviť

  1. a b Máchal, J.: Bájesloví slovanské. Vyd. Votobia, Olomouc, 1995 (ISBN 80-85619-19-9)
  2. Kollár, Ján: Národné spievanky. In: Růžička, J.: Slovanské bájesloví (mythologie) pro lid českoslovanský. Kníhkupectvo R. Prombergera, 1907

LiteratúraUpraviť

  • Máchal, J.: Bájesloví slovanské. Vyd. Votobia, Olomouc, 1995
  • Profantová, N. a kol.: Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. Vyd. Libri, Praha, 2004
  • Růžička, J.: Slovanské bájesloví (mythologie) pro lid českoslovanský. Kníhkupectvo R. Prombergera, 1907

Externé odkazyUpraviť