Valoisovsko-anjouovská dynastia
Valoisovsko-anjouovská dynastia (iné názvy: mladšia vetva (kapetovsko-)anjouovskej dynastie, Valoisovci-Anjouovci) bola vedľajšia vetva rodu Kapetovcov založená v roku 1350, keď francúzsky kráľ Ján II. z Valois (vetva dynastie Kapetovcov), ktorého stará mama bola princeznou zo staršej dynastie Anjouovcov (najstaršia sestra neapolského kráľa Karola II.), daroval grófstvo (neskôr vojvodstvo) Anjou svojmu druhému synovi Ľudovítovi.
O niekoľko desaťročí neapolská kráľovná Jana I. (staršia dynastia Anjouovcov) zostala bezdetná a hoci existovali dediči zo staršej dynastie Anjouovcov (napríklad dračskí Anjouovci), rozhodla sa označiť Ľudovíta za svojho právoplatného dediča. Ale po období bojov s Aragóncami v južnom Taliansku začali o nadvládu v Neapolsku súperiť dva anjouovské rody. Dračská línia bola spočiatku úspešná pri nadvláde v Neapolsku, valoiskí Anjouovci zase ovládli Provensalsko a naďalej súperili o trón pod vedením Ľudovíta II., ktorý bol avignonským protipápežom korunovaný za neapolského kráľa.
Keď dračskí Anjouovci v roku 1435 vymreli, dočasne sa uvoľnil trón pre Valoisovcov. Ich posledný kráľ René bol vyhnaný z Neapolska v roku 1442 Alfonzom V. Aragónskym. René zomrel v roku 1480 a Anjou sa vrátilo francúzskej korune. Smrťou Reného synovca Karola V. (v roku 1481), vojvodu z Maine, sa aj všetky zvyšné anjouovské dŕžavy (vrátane Provensalska) vrátili korune.
Anjouovské snahy o znovuzískanie Neapola pokračovali v lotrinskej dynastii, ktorá bola spríbuznená s Reného najstaršou dcérou, a vyvrcholili predovšetkým počas valoisko-habsburskej vojny (1551 – 1559), keď František, vojvoda z Guise, viedol neúspešnú výpravu proti Neapolsku.