Wučchangské povstanie

Wučchangské povstanie (čín. 武昌起义, pchin-jin: Wuchang Qiyi) je úspešné protimandžuské povstanie, ktoré sa odohralo 10. októbra v roku 1911 v meste Wu-čchang. Toto mesto je dnes súčasťou mesta Wu-chan. Nachádza sa v južnej Číne, v provincii Chu-pej v blízkosti Dlhej rieky. Povstanie bolo začiatkom Sin-chajskej revolúcie (辛亥革命) a tiež začiatkom definitívneho pádu mandžuskej dynastie Čching (清). Po úspešnom povstaní bol dňa 29. decembra 1911 Sunjatsen zvolený za dočasného prezidenta Čínskej republiky a 1. januára v roku 1912 bola oficiálne vyhlásená Čínska republika. 12. februára toho istého roku abdikoval cisár. Wučchangským povstaním a následne Sin-chajskou revolúciou sa začala v Číne nová éra.[1]

Čo predchádzaloUpraviť

Stav v ČíneUpraviť

Vplyv pekinskej vlády od konca 19. storočia v Číne klesal. Dôvodom bol okrem iného aj fakt, že v roku 1908 sa cisárom stal iba dvojročný chlapec Pchu-i. Miesto neho vládli regenti, ktorí boli slabí a bez autority.[2] Na druhej strane však stále viac rástla autorita miestnych vládcov v jednotlivých provinciách. Po porážke v boji proti Japonsku a po Boxerskom povstaní sa vládnuca dynastia Čching rozhodla zreformovať armádu a vytvorila takzvanú Novú armádu (新军).[1] Na vtedajšie pomery bola skutočne modernizovaná a bola organizovaná aj vyzbrojená podľa európskeho vzoru.[3] Po sérií neúspešných povstaní na juhu krajiny v rokoch 19061911 sa mandžuská vláda v Pekingu rozhodla v roku 1911 do daných oblastí, vyslať túto armádu, aby obnovila poriadok v krajine. Mesto Wu-čchang, dnes súčasť Wu-chanu, vtedy patrilo k trojmestiu ležiacemu na pravom brehu Dlhej rieky.[2] V tom čase to bolo centrum vojenského priemyslu, a práve z toho dôvodu sa tu začali vyrábať zbrane a vojenské vybavenie pre Novú armádu. Sunjatsenove revolučné idey však ovplyvnili aj mnohých vojakov Novej Armády a veľa z nich sa pridalo k revolučným organizáciám.[1]

Hnutie na ochranu železnícUpraviť

Odpor proti Mandžuskej nadvláde bol tiež dôsledkom znárodnenia železníc v roku 1911.[3] Centrálna vláda tak urobila pod nátlakom západných mocností, ktoré si chceli takýmto spôsobom zabezpečiť zmluvy o výstavbe železníc. Obzvlášť sa to prejavilo v provincii S’-čchuan, kde do projektu rozvoja železníc investovala miestna elita, ktorá nechcela, aby z tohto projektu profitovala centrálna vláda a mocnosti. Kľúčovú rolu zohralo Hnutie na ochranu železníc.[4] Ich hlavným cieľom bolo zabezpečiť, aby železnica medzi S’-čchuanom a Chan-kchou zostala v súkromnom vlastníctve a nebola znárodnená.[5] 24. augusta 1911 sa rozhodli v meste Čcheng-tu usporiadať štrajky obchodníkov a študentov. Pod nátlakom centrálnej vlády boli 7. septembra 1911 krvavo potlačené. Táto udalosť býva historicky označovaná ako masaker v Čcheng-tu.[5] Snaha dynastie Čching o vojenské potlačenie odporu sa však obrátila proti nej a vyvrcholila povstaním vo Wu-čchangu.[4]

Tchung-meng-chuej (Tongmenghui)Upraviť

V roku 1905 zjednotil Sunjatsen niekoľko protimandžuských organizácií do jednej pod názvom Čung-kuo tchung-meng-chuej (Zhongguo tongmenghui) so sídlom v Japonsku. Spoločnosť mala charakter modernej politickej strany a považuje sa za predchodkyňu Kuomintangu.

Známy je Manifest zjednotenej ligy, ktorého programová časť obsahovala štyri hlavné body:

  1. Vyhnanie Mandžuov: Bod poukazuje na to, že Mandžuovia si Čínu podrobili násilím a Číňanov zotročili. Preto má byť cieľom vlastencov navrátiť Čínu Číňanom. Mandžuom, ktorí sa vzdajú dobrovoľne, má byť poskytnutá amnestia.
  2. Obnova čínskej samostatnosti: Vláda musí byť v rukách Číňanov. Po vyhnaní Mandžuov je potrebné obnoviť národný štát.
  3. Zriadenie republiky: Cieľom revolúcie je vytvoriť republikánsku vládu. Všetci občania si budú rovní a majú právo sa zúčastňovať na riadení štátu. Prezident aj parlament bude volený všetkými občanmi. Parlament potom vypracuje ústavu, ktorá bude záväzná pre všetkých občanov. Kto by sa odvážil vyhlásiť sa za cisára, stane sa nepriateľom celej zeme.
  4. Urovnanie práva na pôdu: V tomto bode sa Sunjatsen zaoberá reorganizáciou systému na rozdeľovanie pôdy a hovorí o vytvorení sociálneho štátu.[6]

Realizácia týchto bodov mala prebiehať postupne v troch etapách. Prvou mala byť etapa vojenskej armády, druhou etapa dočasnej ústavy a nakoniec malo nasledovať vyhlásenie riadnej ústavy.[3] Manifest vo svojej podstate vychádzal z troch ľudových princípov, ktoré vypracoval doktor Sunjatsen a sú nimi nacionalizmus, demokracia a ľudové blaho.

Počas rokov 19061911 zorganizovala spoločnosť Tchung-meng-chuej sériu neúspešných protimandžuských povstaní hlavne na juhu krajiny. Postupne sa jej vplyv dostával aj viac na sever. Bola zriadená pobočka v Šanghaji a vplyv Tchung-meng-chuej sa rozšíril aj do niekoľkých posádok mandžuskej armády, predovšetkým do novozriadenej Novej hubejskej armády.[2]

PovstanieUpraviť

Nová armáda bola primárne vyslaná do S’-čchuanu, aby potlačila vzburu, ktorú zapríčinil masaker v Čcheng-tu.[3] Keďže Tchung-meng-chuej mala v tejto armáde určitý vplyv a hrozilo odvelenie časti Novej hubejskej armády, s ktorou vo Wu-čchangu spolupracovali, rozhodli sa revolucionári využiť situáciu a začali s intenzívnymi prípravami ďalšieho protimandžuského povstania. Začiatok bol plánovaný na koniec októbra, ale večer 9. októbra v dôsledku neopatrnosti vybuchla v jednom zo skladov v ruskej koncesii uskladnená munícia.[7] Pri vyšetrovaní výbuchu polícia odhalila pripravované povstanie a do rúk úradov sa dostali aj menné zoznamy členov revolučných organizácií. Vo Wu-čchangu sa začalo zatýkať a došlo aj k prvým popravám. Povstalci tak zostali bez vodcov[3] a ako jedinú nádej na záchranu videli možnosť začať povstanie predčasne.[2]

Akcie sa zúčastnilo približne 300 členov Novej armády. Vzbúrenci zabili svojich dôstojníkov a zmocnili sa zbrojnice, kde bola uschovaná výzbroj a munícia pre armádu celej provincie. K povstaniu sa rýchlo pridávali aj ďalšie jednotky Novej armády vo Wu-čchangu. Jediný väčší boj sa odohral pri sídle generálneho guvernéra Žuej-čchenga, ktorý sem sústredil väčšinu vojsk verných mandžuskej vláde. Po celonočnom boji sa revolucionárom podarilo sídlo dobyť. Žuej-čcheng spolu s ostatnými vysokými provinčnými úradníkmi utiekol. Tým bol zlomený hlavný odpor a povstalci sa tak do 12 hodín od začiatku povstania zmocnili celého mesta.[8] Keďže bolo potrebné urýchlene vytvoriť revolučnú vládu, vodcovia povstania sa rozhodli zvolať zhromaždenie zástupcov členov Chu-pejských revolučných organizácií a niektorých popredných osobností. Za vodcu prvých revolucionárov si zvolili Li Jüan-chunga, vojenského veliteľa, ktorý dovtedy kontroloval trojmestie Wu-chan. (Sunjatsen sa v tom čase ešte nachádzal v USA.)

Niektoré zdroje uvádzajú, že po počiatočnej revolte, ktorá vypukla 10. októbra vo Wu-čchangu, sa vytvorili skupinky Chanov, nazývané aj 'dare-to-die squads' (敢死队, gǎnsǐduì), ktoré chodili ulicami Wu-čchangu a prevolávali heslá ako „Zabite Mandžuských úradníkov“ (杀戮满官旗人, Shālù mǎn guān qí rén), „Vyhľaďte ne-hanov“ (杀尽胡儿, Shā jǐn hú‘er), „Oživte Hanov, vyhlaďte Mandžuov“ (兴汉灭满, Xìng hàn miè mǎn). Členovia týchto skupín, medzi ktorých patrili aj členovia tajných spoločností a Chanskej milície, cez deň aj v noci chodili po meste a vraždili mandžuských obyvateľov. Dá sa povedať, že išlo o akúsi rasovú pomstu.[9] O týchto udalostiach sa v ČĽR dnes hovorí veľmi málo. Keď sa spomína revolúcia z roku 1911, kladie sa dôraz predovšetkým na zahraničný imperializmus a prebudenie čínskeho nacionalizmu.[9]

VýsledkyUpraviť

Napriek tomu, že povstanie nebolo ešte do detailu pripravené, bolo na rozdiel od tých predošlých úspešné.[2] Správa o úspešnom povstaní sa rýchlo rozšírila a jednotlivé južné provincie začali postupne deklarovať nezávislosť na mandžuskom dvore. Ich predstavitelia sa zišli v novembri v roku 1911 v Nankingu, kde zostavili dočasné Národné zhromaždenie, ktoré sformulovalo požiadavku na abdikáciu cisára a vyhlásenie republiky. Mandžuský dvor požiadal o pomoc Jüan Š’-kchaja, ktorý sa však pridal na stranu revolucionárov po tom, čo mu bolo prisľúbené prezidentské kreslo. Funkciu dočasného prezidenta dovtedy zastával Sunjatsen.[2] Jüen Š’kchaj (Yuan Shikai) na toto miesto nastúpil 3. februára v roku 1912.[2]

Wu-čchangské povstanie teda začalo proces, ktorý vyvrcholil 1. januára 1912 vyhlásením Čínskej republiky a 12. februára toho istého roku abdikáciou cisára. Pretože sa tento proces odohrával z väčšej časti v cyklickom roku lunárneho kalendára nazývaného Sin-chaj, dostal názov Sin-chaiská revolúcia.

Na Taiwane sa 10. október, deň vzniku povstania, dodnes slávi ako štátny sviatok Čínskej republiky s názvom „Sviatok dvoch desiatok“.[2] 1. január roku 1912 bol ustanovený aj ako prvý deň prvého roku Republiky a na Taiwane sa letopočet dodnes počíta od tohto dátumu.[1]

ReferencieUpraviť

  1. a b c d The Xinhai Revolution, the End of the Emperial China. Chinese American Forum, 2011, roč. 27, čís. 2, s. 38-40. Dostupné online [cit. 2019-04-28]. ISSN 0895-4690.
  2. a b c d e f g h BAKEŠOVÁ, Ivana. Čína ve XX. století. 1. vyd. Zväzok 1. Olomouc : Univerzita Palackého v Olomouci, 2001. 126 s. (Učebnice.) ISBN 80-244-0251-3. S. 16-18.
  3. a b c d e FASS, Josef. Sunjatsen. Praha : Svoboda, 1966. 212 s. (Portréty; zv. 16.) S. 13-55.
  4. a b SHIH, Miin-wen. China's Independence, Autonomy, and National Unity and Dignity: Revolutionary Movements of "Anti-Imperialism" and "Anti-Feudalism" in the Long 19th Century. 2008. Conference Papers - American Sociological Association [online]. s. 8-11 [cit. 2019-04-28]. Dostupné z: https://shibboleth.ebscohost.com/Shibboleth.sso/Login?providerId=https://idp.upol.cz/idp/shibboleth&target=http://search.ebscohost.com/login.aspx?direct=true&db=sih&AN=36954699&lang=cs&site=eds-live
  5. a b Liu Shilong. Political chess and vernacular discursive strategies: A study of the late Qing Sichuan Railway Protection Movement. Chinese Studies in History, 2016, roč. 49, čís. 3, s. 126-141. ISSN 1558-0407. DOI10.1080/00094633.2015.1145997.
  6. FASS, Josef. Sunjatsen. Praha : Svoboda, 1966. 212 s. (Portréty; zv. 16.) S. 148-151.
  7. FENBY, J., China 1911: The birth of China's tragedy. 2011. History Today [online]. 61(10), 1-7 [cit. 2019-04-28]. ISSN 00182753. Dostupné z: https://shibboleth.ebscohost.com/Shibboleth.sso/Login?providerId=https://idp.upol.cz/idp/shibboleth&target=http://search.ebscohost.com/login.aspx?direct=true&db=edselc&AN=edselc.2-52.0-80053953863&lang=cs&site=eds-live
  8. FASS, Josef. Sunjatsen. Praha : Svoboda, 1966. 212 s. (Portréty; zv. 16.) S. 53.
  9. a b LEIBOLD, James. Xinhai remembered: from Han racial revolution to great revival of the Chinese nation. Asian Ethnicity, 2014, roč. 15, čís. 1, s. 1-20. ISSN 1469-2953. DOI10.1080/14631369.2012.726138.

Iné projektyUpraviť