Dagerotypia

Daguerrotypia (po francúzsky le daguerréotype, po anglicky daguerreotype, po nemecky die Daguerrotypie) je prvá prakticky používaná komplexná metóda fotografie. Vynašiel (a pomenoval) ju francúzsky výtvarník Louis Daguerre po 23 rokov dlhom výskume, ktorý úspešne zavŕšil v roku 1839.

Kamera

Najstaršia dochovaná daguerrotypia z roku 1837

Francúzska vláda vynález od Daguerra a Isidora Niepceho (syna zomrelého Nicéphora Niepceho, Daguerrovho predchodcu a spolupracovníka) odkúpila výmenou za doživotnú rentu. 19. augusta 1839 potom na slávnostnom zasadaní francúzskej Akadémie daguerrotypiu darovala celému svetu bez nároku na odmenu. Ovšem s výnimkou Veľkej Británie, kde si o päť dní skôr Daguerre v zastúpení nechal svoj objav patentovať.

"Dobrá daguerrotypia má - vďaka dlhej dobe expozície - tak nežný a mäkký charakter, aký podľa môjho názoru neskoršie fotografie už nikdy neposkytovali." (Neznámy autor.)

História vynálezu

Louis Daugerre

Technika daguerrotypie sa skladá z troch relatívne samostatných princípov: Prvý z nich (médium citlivé na svetlo vďaka jodidu striebornému) objavil Daguerre už niekedy po roku 1816. Druhý (vyvolanie latentného obrazu parami ortuti) v roku 1837 a tretí (ustálenie obrazu - najskôr pomocou chloridu sodného, neskôr zdokonalené použitím thiosíranu sodného) v roku 1838.

Postup daguerrotypovania

Médium

Ako médium sa používala doštička zo striebra, alebo silno postriebrenej medi. Musela byť dokonale hladká a leštená do vysokého lesku. Doštička sa vložila do zvláštnej skrinky nad misku s kryštálmi jódu. Tu postupne zožltla a nakoniec zmodrala, ako sa jej tenká povrchová vrstva pôsobením pár jódu menila na jodid strieborný v chemickej reakcii: 2 Ag + I₂ → 2 AgI V tejto fáze už bola doštička citlivá na svetlo. Daguerrotypista ju musel potme založiť do dreveného púzdra a v ňom zasunúť do camery obscury.

Expozícia

Osvietenie trvalo podľa intenzity svetla od niekoľkých minút po niekoľko hodín. Svetlo na doštičke redukovalo jodid strieborný späť na elementárne striebro (ktoré potom malo čiernu alebo tmavohnedú farbu), a to nasledujúcim spôsobom: akonáhle fotón zasiahne kryštál jodidu strieborného, vyrazí z iontovej mriežky elektróny. Voľné elektróny sa zhlukujú v štruktúrnych poruchách kryštálu, priťahujú k sebe strieborné katióny Ag⁺ a neutralizujú ich elektrický náboj.

Vývojka

Exponovaná doštička potom bola v temnote prenesená do ďalšej skrinky, kde na ňu pôsobili pary ortute. Tie na osvetlených miestach vytvorili so striebrom amalgám mliečno bielej farby. Daguerrotypista sledoval vykresľovanie obrazu zvláštnym okienkom a v pravú chvíľu dosku vyňal.

Ustaľovač

Nakoniec bolo treba doštičku vložiž do roztoku thiosíranu sodného Na₂S₂O₃. Thiosíran s amalgámom nereaguje, ale so striebornými katiónmi Ag⁺ z jodidu strieborného (ktorý zostal na neosvetlených miestach) vytvára rozpustný komplex [Ag(S₂O₃)]^- a ten sa potom z doštičky zmyje do roztoku. Cieľom ustalovania bolo odstrániť zostávajúce, dosiaľ nedotknuté halogenidy striebra, ktoré by inak na svetle obraz aj naďalej rozkladali a spôsobovali jeho tmavnutie a zánik. Do roku 1840 sa ustalovanie robilo horúcim nasýteným roztokom kuchynskej soli.

Adjustáž

Tým bola daguerrotypia konečne hotová, doštičku však bolo nutné opatrne usušiť a ihneď zasklíť - sebamenší dotyk totiž zotrel vrstvičku amalgámu a obrázok zničil.

Výhody a nevýhody

Daguerrotypia generála Guillaume-Henri Dufoura (1850)

Daguerrotypia bola prvou svojho druhu, preto sa počas krátkej doby rozšírila po celom svete (s výnimkou Veľkej Británie) a stala sa veľkou módou, temer mániou. Daguerrotypisti sa nepovažovali za remeslníkov, ale za skutočných umelcov.

Daguerrotypia však mala rad nevýhod: Predovšetkým bola drahá a náročná. Tiež neumožňovala kopírovanie, každý obrázok bol originál. Snímky mali malé rozmery a boli nezreteľné, pretože ich tmavé plochy tvorilo striebro, zatiaľ čo svetlé amalgám. Pôvodne boli viditeľné iba pod určitým uhlom, čo sa neskôr podarilo vylepšiť tónovaním zlatom (po roku 1840). Zlato dodalo daguerrotypiám teplejší tón, sametový nádych, vyšší kontrast i trvanlivosť.

Pri výrobe hrozila daguerrotypistovi otrava ortuťovými parami. Dlhá doba expozície bola veľmi nepohodlná pre zobrazované osoby, ktoré sa po celú dobu expozície nesmeli ani hnúť, dokonca ani mrknúť. Používali sa preto rôzne držiaky hláv, rúk a nôh, podobné mučiacim nástrojom. Ateliéry sa stavali čo najviac otvorené slnečnému svitu, a niekedy mali modré sklá, pretože vrstva jodidu strieborného bola najcitlivejšia na modré svetlo.

Koniec slávy

V roku 1841 brit Henry Fox Talbot objavil techniku kalotypie, ktorá dovoľovala vytvoriť z jediného negatívu neobmedzené množstvo kópií a po nej piišli ďalšie, eště dokonalejšie metódy. Daguerrotypia, bez možnosti ďalšieho vývoja, bola skoro opustená a stala se vlastne slepou uličkou dejín fotografie. V presnosti a jemnosti detailov i poltónov ju však prekonala až archerotypia (tzv. mokrý kolódiový proces, F. S. Archer 1851), v astronómii sa používala dokonca až do 80. rokov 19. storočia.

Daguerrotypia v Česku

Pôvodná snímka Kráľovského paláca v Paríži z roku 1840, zhotovená osobne Daguerrom, sa nachádza vo fotografickej zbierke Národného technického múzea. Dalšou je zátišie z roku 1839, ktoré autor daroval rakúskemu kancelárovi Metternichovi a Národnému technickému múzeu ju zapožičal Národný pamiatkový ústav v Plzni do roku 2008.

Súvisiace články

Ďalšie historické fotografické techniky:

• Heliografia (okolo 1822)
• Kalotypia (tiež talbotypia, alebo argyrotypia; okolo 1835)
• Ambrotypia (okolo 1850)
• Ferrotypia (niekedy plechová fotografia; okolo 1850)
• Kolódiový proces (archerotypia alebo mokrý proces, okolo 1850)

Externé odkazy

• The Daguerrian Society (po anglicky)
• Daguerreotypes contemporains par Jonathan Danforth (po anglicky)
• R. Derek Wood’s articles on the History of early Photography, daguerrotypie a diorama (po anglicky)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).