Štefan Uher (* 4. júl 1930, Prievidza – † 29. marec 1993, Bratislava) bol slovenský režisér a scenárista. Štúdium filmovej réžie absolvoval na FAMU v Prahe (1950 – 1955). Najprv sa venoval filmovému dokumentu, neskôr najmä hraným filmom. Bol predstaviteľom „novej vlny“ v česko-slovenskej kinematografii. Spolupracoval so spisovateľom a scenáristom Alfonzom Bednárom a kameramanom Stanislavom Szomolányim.

Štefan Uher
slovenský režisér a scenárista
Narodenie4. júl 1930
Prievidza, Česko-Slovensko
Úmrtie29. marec 1993 (62 rokov)
Bratislava, Slovensko

Životopis upraviť

Narodil sa 4. júla 1930 v Prievidzi, v rodine mäsiarskeho pomocníka. V roku 1948 sa stal členom Komunistickej strany Slovenska. O rok neskôr už absolvoval prijímacie pohovory na Filmovej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Po absolvovaní odboru filmovej réžie v rokoch 1950 – 1955 sa začal venovať dokumentárnemu filmu. Jeho prvým dokumentárnym a celkovo debutovým filmom bol film Cesta nad oblaky (1954), absolventský film, ktorý propagoval československé aerolínie.

Od roku 1955-1960 pracoval v Štúdiu umeleckých dokumentárnych filmov na Mostovej ul. v Bratislave. Prvou Uhrovou „pridelenou témou na spracovanie“ bolo osídľovanie českého pohraničia Slovákmi. Film Prvá brázda (1955) vznikol ako politická objednávka. Aj keď v ňom možno len ťažko nájsť čokoľvek iné než ilustráciu hesla, predsa len sa režisér aspoň v detailoch pokúsil o obrazové riešenie. Druhý film vstupného roka Uhrovej profesionálnej dráhy mal názov Stredoeurópsky pohár (1955).

Pre Uhra dokumentárna tvorba neznamenala zrieknutie sa štylizácie a upravovania reality. Iba na rozdiel od koncepcie umeleckého dokumentárneho filmu nechcel zavádzať. Smeroval k ideálu pravdivého zobrazenia, nie k ilustrácii. Inscenuje situácie všedných dní, bez akéhokoľvek hrdinstva či výnimočnosti.

Film Učiteľka

Učiteľka (1955) je pozitívny portrét stupavskej učiteľky. Scenár napísal Ján Beer spolu s manželkou Elsou, tiež učiteľkou (pôvodne mal scenár realizovať Peter Solan). Kľúčom k téme sa stalo presvedčenie, že vernosť všednosti, jej citlivé, úsporné zobrazenie môže nahradiť dramatický konflikt. V epizódach sa neustále zdôrazňuje, že Vilma Potmanová nič hrdinské neurobila, neprekonávala žiadne pracovné rekordy, neštudovala dňom nocou Leninove či Stalinove spisy, ale miluje svoje povolanie a má radosť z detí. Tento film odštartoval novú éru slovenského dokumentu, pretože fascinoval mierou blízkosti prostrediu, citlivosťou voči jednoduchému svetu „anonymného“ človeka a je začiatkom Uhrovho vyše 20- ročného autorského záujmu o detský svet.

Film Lodníci bez mora

Lodníci bez mora (1958) je cestopisná reportáž. Režisér strávil s posádkou 3 týždne na palube riečnej lode Javorina. Plavili sa po Dunaji z čiernomorského prístavu Izmail až po Bratislavu. Sám po rokoch zdôvodňoval neúspech filmu takto: „O Bulharoch, Rumunoch, Rusoch nič neviem. Vychádzali mi ako preoblečení Slováci. Netrúfam si ani na Čechov. Vážne. Ponúkali mi dobré české scenáre. Ale čo viem o českej mentalite?“

Film Niekedy v novembri

Niekedy v novembri (1958) bola prvá spolupráca so Szomolányim. Film bol pôvodne príznačnou aktualitou. Riaditeľ slovenskej oblasti Československého štátneho filmu Pavol Dubovský prikázal spracovať témy poľnohospodárstvo, priemysel, kultúra. Uhrovi pripadol priemysel. V konečnom tvare však film presiahol pôvodné propagandistické ciele a stal sa lyrickou reflexiou o neustálej túžbe človeka po ovládnutí neznámeho.

Film Poznačení tmou

Poznačení tmou (1959) je film o výuke detí v slepeckom ústave v Levoči. Už samotná tematizácia života biednych uprostred rozjasaných budovateľov komunizmu spôsobila vedeniu filmu vážne starosti. Niet tu ani stopy po falošnom sentimente, práve vecnosť je najúčinnejším zdrojom empatie a emocionality.

Uhrov dokumentarizmus sa v mnohých bodoch stýkal či prelínal s neorealizmom. „Pravda je dramatická“ (zákl. téza neorealizmu), nie je blízka iba britským dokumentaristom 30. rokov, ale aj talianskym autorom (De Sica, Rossellini, Zavattini), z ktorých čerpal aj Uher. Približoval sa im tým, že si pre snímky Učiteľka, Niekedy v novembri alebo Poznačení tmou zvolil osudy jednoduchých anonymných ľudí a objavoval v nich vysoké mravné hodnoty.

Uhrova tvorba rokov 1955-1960 neustále oscilovala medzi vecnosťou dokumentaristiky, ktorá však musela byť vždy dostatočne dramatická, aby sa stala predmetom režisérovho záujmu, a vzrušujúcou dramatickosťou fikcie, ktorá sa zvierohodňovala dokumentaristickými postupmi.

Prechod k hranému filmu upraviť

Po prechode do hraného filmu Uher vzťahy s dokumentárnou produkciou neprerušil okamžite - participoval na jej tvorbe až do roku 1963. Na základe jeho námetov či scenárov vzniklo niekoľko titulov, ktoré režírovali veľmi rozdielne osobnosti (vždy spolupracovali aj na scenári): Vladimír Kubenko, Miroslav Horňák, Štefan Kamenický a Otakar Krivánek.

Jeho prvým hraným filmom, ktorý nakrútil v roku 1961, bol film My z IX.A. O rok neskôr nakrútil film Slnko v sieti (1962). O tri roky neskôr nakrúca film Organ (1965) a stáva sa predsedom slovenskej sekcie Zväzu československých filmových a televíznych umelcov. V roku 1966 nakrúca filmovú adaptáciu novely Dominika Tatarku, Panna Zázračnica. Rok po tomto žánrovom vybočení dokončuje baladu o tragických začiatkoch päťdesiatych rokov, film Tri dcéry (1967). Medzi ďalšie Uhrove filmy patria napríklad Keby som mal pušku (1971); Zlaté časy (1978); Pásla kone na betóne (1982); Správca skanzenu (1988) a ďalšie.

Na rozdiel od pomerne osamelého Bielikovho postavenia v 50. rokoch patril Uher do výraznej autorskej skupiny. Jeho diela sa konfrontovali najmä s dielami Barabáša, Solana, Grečnera. To, že sa všeobecne najviac očakávalo od Uhra, vyplývalo aj z významu filmu Slnko v sieti, z hĺbky Organu, či Panny zázračnice alebo Troch dcér. U Uhra chýbala romantická vášeň, buričstvo, či iná výrazná téma. Vychádzal z dvoch základných predpokladov:

  • z hľadiska poetiky to bol princíp civilizmu, resp. malého realizmu (záujem o všetko, čo by sa zo zorného uhla romantických koncepcií zdalo príliš prízemné)
  • z hľadiska intelektuálneho zamerania túžba po pravde a poznaní

K výrazným znakom Uhrovej poetiky patrí časté obsadzovanie nehercov do hlavných úloh. Vedel tak dobre zladiť prejavy obidvoch skupín, že nezasvätený divák nerozoznal hercov od nehercov. Aj Barabáš, Grečner, Solan pracovali s nehercami. Išlo o snahu po blízkosti k realite, po dôraze na vizuálnu podstatu filmu.

V roku 1989 získal Štefan Uher titul Národného umelca. V roku 1990 odchádza po tridsiatich rokoch do dôchodku a po vzniku Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení sa stáva vedúcim Katedry filmovej a televíznej réžie. V januári roku 1993 umiera na zlyhanie srdca.

Hrané filmy upraviť

Dokumentárne filmy upraviť

  • Prvá brázda (1955)
  • Stredoeurópsky pohár (1955)
  • Učiteľka (1955)
  • Cesta nad oblaky (1955)
  • Ľudia pod Vihorlatom (1956)
  • Tu kráčajú tragédie (1957)
  • Lodníci bez mora (1958)
  • Niekedy v novembri (1958)
  • Očami kamery (1959)
  • Poznačení tmou (1959)