A mali sedemnásť rokov...
A mali sedemnásť rokov...[1] (maď. Így jöttem) je film maďarského režiséra Miklósa Jancsóa v spolupráci s režisérom Zoltánom Farkasom a scenáristami Gyulom Hernádim a Imrem Vadászim. 108 minútová čiernobiela vojnová dráma z roku 1965 v maďarskej produkcii dejovo pojednáva o posledných dňoch druhej svetovej vojny na maďarskom vidieku, základnou témou však je ľudskosť samotná, zobrazená obrazovou poéziou nasýtenou metaforami a podobenstvami. Umelecky sa tak na filme podpísal aj jeho kameraman Tamás Somló.[2][3]
Dej upraviť
Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!Film je príbehom sedemnásťročného maďarského gymnazistu, ktorý sa so svojou skupinou snaží dostať za hranice. Skupinu však počas úteku opustí a pokračuje frontom na vlastnú päsť. Opakovane sa dostane do ruského zajatia ale vždy z neho so šťastím vyviazne. Keď ho ruské jednotky opätovne zajmú, je privedený na šíru pláň, uprostred ktorej sa nachádza zdevastovaná farma. Tu ho pridelia ako pomocníka zranenému ruskému chlapcovi menom Koľja, ktorý je približne v jeho veku. Uprostred otvorenej krajiny sa sám stará o stádo kráv, ktorých mliekom Rusi kŕmia svojich zranených.
Chlapci si na seba najskôr nemôžu zvyknúť, či skôr zmieriť sa s prítomnosťou toho druhého v tichu. Ani jeden totiž nehovorí jazykom toho druhého, napriek tomu si však časom porozumejú, pretože sú obaja predovšetkým ľudské bytosti a nie „občania.” Postupne sa medzi nimi rozvíja priateľské puto a spolu si užívajú “pokojné” letné dni. V zdanlivo idylickom prostredí sa začínajú obaja otvárať a vnášajú do života abstraktné a hĺbavé momenty porozumenia a vzájomnej adaptácie. Tiché dialógy a výrečné ticho sprevádzajú budovanie ich vzájomnej dôvery, čo je pre oboch pomalá, krehká a náročná úloha. Tú však naplnia až do takej miery, že keď sa ruskému chlapcovi zdravotne priťaží, maďarský gymnazista sa v chlapcovej ruskej uniforme, predstierajúc Rusa a zapierajúc svoj maďarský pôvod, vyberie preňho hľadať lekársku pomoc. Trvá mu to však dlho, privedie ju neskoro a Koľja umiera. Na konci filmu však mladému gymnazistovi najbolestivejšiu skúšku dospelosti pripravia práve vlastní krajania, práve keď sa konečne vydá vlakom na cestu domov stále v ruskej uniforme.[4]„Slnko svieti, vietor fúka, šíra trávnatá pláň je podmínovaná, vo vodnej nádrži sa kúpu nahé dievčatá a nič nie je také, aké sa zdá byť…"[4]
Štýl upraviť
Miklós Jancsó v tomto filme prvýkrát umiestňuje svojich hrdinov do nekonečného priestoru a prvýkrát tiež používa špecifickú montáž, čo ako sám priznáva, prevzal od talianskeho režiséra Antonioniho.[2] Oddialil príbeh čo najviac od konkrétnej historickej a politickej situácie a sústredil sa na to, čo je večné: dvaja mladí, ktorých zmetie prúd histórie. Vo filme skúma univerzálne problémy nad rámec systematickej propagandy sovietsko-maďarského priateľstva a danej historickej situácie pomocou pohľadu jednotlivca. Jeho hlavný hrdina, ktorým je práve maďarský gymnazista, je pasívne unášaný okolitými udalosťami, až kým nie je konečne donútený aktívne konať a rozhodovať sa na základe okolností, v ktorých sa ocitá. Jancsó rozdeľuje dej do samostatných epizód, ktoré danú situáciu zachytávajú či reprezentujú, a až spoločne všetky dohromady vytvárajú celkový dojem. Jednotlivé sekvencie filmu spája práve prítomnosť hlavnej postavy maďarského gymnazistu a väčšinou, no nie vždy, vojsko. Jancsó kladie veľký dôraz na dôkladnú charakterizáciu, pretože v tomto príbehu nie sú dobrí alebo zlí, ale len zraniteľní, ohrození a neistí ľudia, ktorí sa snažia spracovať zmeny okolo nich.[4]
Herectvo upraviť
Vedenie hercov Andrása Kozáka a Sergeja Nikoněnka v hlavných úlohách je pod taktovkou Jancsóa autentické a zodpovedá „hereckému štýlu 60. rokov,”[4] ktorý by sa dal charakterizovať mimoriadne ľudským až živočíšnym prejavom. Oproti “dnešnému” štýlu sa zdá byť miestami pomerne “afektovaný.” Snaží sa však iba o zobrazenie skutočnosti, bez akéhokoľvek potláčania a uberania na prejave.
Hudba upraviť
Autorom hudby je Zoltán Jeney. Je štylizovaná ale zároveň formálne primerane a symbolicky prispôsobená deju. Jeney používa úplne jednoduché vokálne spevy ale aj prudko štylizované prvky ako je napríklad bučanie kráv, harmonicky zmixované s basami, violami, harfou či zvončekmi. Vytvára jednotný hudobný podklad, ktorý svojím znením podtrhuje znepokojujúcu atmosféru filmu. V neposlednom rade Jeney používa ako hlavný hudobný leitmotív vojnové bubienky.
Zvuk upraviť
Práca so zvukom ako takým, ktorý mal na starosti Zoltán Toldy, je taktiež veľmi minimalistická. Jancsó rád používal postsychróny, čo je v značnej miere kvôli technickým nedostatkom danej doby vzniku filmu počuť. Výsledkom je zvláštna zvuková štylizácia.
Kamera upraviť
Kamera Tamása Somlóa je väčšinou statická. Používa pomerne široké objektívy do 50 mm. Svietenie je veľkú väčšinu filmu prirodzené – priame slnečné svetlo, až na niekoľko nočných záberov, ktoré pracujú so štylizovaným šerosvitom. Jancsó v tomto filme pracuje s mizanscénou mnohoznačne. Vytvára zaujímavé vnútrozáberové skladby hneď s niekoľkými plánmi. Za hlavný obrazový leitmotív filmu by sa dala považovať vejúca tráva vo vetre, zaliata slnkom, ktorá z veľkej diaľky vyzerá ako tečúca voda, v ktorej sa sem-tam mihajú ľudské bytosti.
Názov filmu ako nová kategória generačných filmov upraviť
Originálny maďarský názov filmu „Így jöttem”, čo v doslovnom preklade znamená „Takto som prišiel“, sa v Maďarsku stal neskôr hovorovým názvom pre podobne definované typy príbehov. Diela zachytávajúce generačné pocity sa dodnes často označujú ako filmy typu „Takto som prišiel.”[3] Silné zobrazenie danej historickej situácie poukazuje na abstraktnejšie, univerzálne podobenstvá, ktoré sa neskôr pre Jancsóa stanú ústrednými motívmi jeho tvorby. Práve filmom A mali 17 rokov... dospel Jancsó k značnému zjednodušeniu príbehu, ktoré sa pre neho stalo neskôr typické. Ako prvý zahŕňal všetky rysy budúceho Jancsóovho štýlu a to od dlhých záberov, cez širokouhlý horizontálny pohyb kamery až po rozsiahlu vnútrozáberovú montáž.[2]
Prijatie filmu upraviť
Podľa niektorých filmových historikov film v čase jeho vzniku maďarskú cenzúru hlboko pobúril a film chceli zakázať.[2] Podľa názoru cenzorov bola týmto filmom maďarská kultúra a politika taká zahanbená, že verejná distribúcia neprichádzala v žiadnom prípade v úvahu. Napriek tomu bol však premietnutý na Moskovskom filmovom festivale, kde nebol hodnotený ako ideologicky závadný. Za pohoršujúci bol považovaný len v domovskej krajine. Aj napriek negatívnemu postoju maďarskej cenzúry v roku 1965 bola táto špeciálna téma detabuizovaná a to práve formou nového filmového jazyka so slobodným, autonómnym režisérskym prístupom Miklósa Jancsóa, ktorý už pri vzniku filmu vedel, že nebude ľahké vyzdvihovať iné hodnoty než pravicový socializmus.[2]
Referencie upraviť
- ↑ Jancsó, Miklós In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-06-22]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e Złota era kina węgierskiego : lata 60. i 70.. Kraków : [s.n.]. (Wydanie 1.) Dostupné online. ISBN 978-83-61407-49-2.
- ↑ a b National Film Institute - Film Archive [online]. National Film Institute - Film Archive, [cit. 2020-06-16]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c d HERNÁDI, GYULA 1926-2005 JANCSÓ, MIKLOS 1921-2014 KOZÁK, ANDRÁS 1943-2005 NIKONENKO, SERGEJ PETROVIČ 1941- VADÁSZ, IMRE.. The Miklós Jancsó collection [online]. 2007, [cit. 2020-06-16]. Dostupné online.