Harfa
Harfa je strunový hudobný nástroj. Je to jeden z najstarších hudobných nástrojov. Nástroje podobné harfe sa prvýkrát objavili už v Mezopotámii a Egypte pred 5 000 rokmi. Má približne 20 – 38 strún
Tento článok je o hudobnom nástroji. Ďalšie významy sú uvedené na stránke Harfa (rozcestník).
| Harfa | |
|---|---|
| taliansky arpa
nemecky Harfe anglicky harp francúzsky harpe | |
| Klasifikácia | |
| Podľa orchestrálnej praxe :
Drnkacie nástroje | |
| Podľa spôsobu vzniku tónu :
Chordofóny | |
| Tónový rozsah | |
| tónový rozsah pre modernú
pedálovú harfu | |
| Príbuzné nástroje | |
| Keltská harfa |
Harfa je strunový hudobný nástroj, ide o jeden z najstarších hudobných nástrojov vôbec. Harfy sa líšia od ostatných zložených chordofónov tým, že sú ich struny na rezonátor kolmé; napríklad gitara, husle či citera majú struny s rezonátorom rovnobežné.
História upraviť
Princíp harfy objavili ľudia najskôr už pri jednoduchom drnkaní na tetive luku. Nástroje podobné harfe sa objavujú v Egypte a Mezopotámii cca v roku 3000 pred Kr., tieto nástroje však ešte nemali stĺp. Na sever sa harfy dostali zásluhou Keltov, ktorí ju spoznali na Balkánskom polostrove v 3. storočí pred Kr.[1]:52 Zo Škótska a Írska, kde hru na tento nástroj pestovali bardovia, sa potom rozšírila do ostatnej Európe. V 12. až 14. storočí bola obľúbeným nástrojom trubadúrov a minnesängrova hra na ňu bola jednou z požiadaviek dvorského vzdelania. V stredoveku vedľa seba existovali harfy diatonicky ladené (so siedmimi tónmi v rozmedzí oktávy) a chromaticky ladené (s dvanástimi tónmi v rozmedzí oktávy). Nevýhodou diatonických hárf bola možnosť hrať iba v jednom móde (stupnici), nevýhodou chromatických bol príliš veľký počet strún.
Veľkým pokrokom bolo vynájdenie háčikovej harfy v 17. storočí v Tirolsku (Rakúsko) – struny bolo možné predladiť do požadovanej tóniny pripravenými háčikmi. Každá jednotlivá struna sa navyše mohla zvýšiť o poltón pritlačením prsta k malému podvalu umiestnenému na rezonančnej doske.[1]:54
Stavba a technika hry upraviť
Moderná harfa je približne trojuholníkového tvaru, skladá sa z oporného stĺpu zakončeného ozdobnou hlavicou, krku v podobe ležatého S a rezonančnej skrine (z javorového dreva), ktorá sa zhora rozširuje. Na krku sa nachádzajú otáčavé terčíky, každý s dvoma oceľovými nadstavcami (systém à fourchette, čiže vidličkový)[1]:57, slúžiaci na preladenie strún.
Nástroj pri hre spočíva medzi kolenami hráča a rezonančnou skriňou je naklonený k pravému ramenu hráča. Pravou rukou sa hrajú vyššie, ľavou nižšie tóny. Tradičné waleské alebo škótske harfy sa však pokladajú na ľavé rameno (hráč tak má nástroj nad srdcom). Na hru na harfe sa používajú všetky prsty s výnimkou malíčka, ktorý je pre hranie príliš krátky a slabý, jeho pohyby sú navyše horšie kontrolovateľné ako pohyby ostatných prstov.
Koncertná harfa má typicky 47 strún, váži približne 36 kilogramov, na výšku meria 1,8 metra, na dĺžku 1,2 metra a na konci rezonátora je široká 55 cm. Ťah všetkých strún činí dokopy asi 10 000 Newtonov.
Ďalšie typy hárf upraviť
- Keltská harfa – malá alebo stredná harfa používaná najmä pri folkovej hudbe. Je tiež obľúbená ako výukový nástroj, hráč sa na nej môže ľahšie naučiť základné zručnosti a potom prejde na koncertnú harfu. Keltská harfa má typicky 34 strún.
- Clàrsach – typ harfy používanej predovšetkým v Škótsku a Írsku, je vyobrazená na írskom štátnom znaku a na írskych eurominciach.
Existujú tiež harfy, ktoré majú dva rady strún, čo umožňuje hranie špeciálnych zvukových efektov, napríklad rýchle opakovanie jedného tónu. Oba rady môžu ale tiež nemusia byť naladené v rovnakej tónine, často sa objavuje jeden rad ladený diatonicky a druhý chromaticky.
Moderná pedálová harfa upraviť
V prvej polovici 18. storočia bola vynájdená pedálová harfa, ktorej struny bolo možné preladiť zošliapnutím pedálov (sprvu piatich). Dodnes používaná sedempedálová harfa bola patentovaná v roku 1810 francúzskym nástrojárom Sébastienom Érardom.
Moderná sedempedálová harfa má 47 strún, ktoré sú diatonicky ladené v ces dur.[2]:45 Na chromatické zvyšovanie tónov slúži sedem pedálov, ktoré sú prepojené tiahlami v dutine stĺpu s otáčacím mechanizmom v krku; ku všetkým rovnomenným strunám patrí vždy jeden pedál (občas aj doplnkový ôsmy vydržiavací pedál). Pedále majú tri polohy, v hornej sa zvuk strún nemení. Jednoduchým zošliapnutím pedála sa zvuk struny zvýši o poltón (napr. z ces na c), dvojitým zošliapnutím o dva poltóny (napr. z ces na cis).
Všetky struny ces sú pre lepšiu orientáciu nafarbené na červeno, všetky struny fes modro.
Tabuľka nižšie ukazuje všetky možné polohy pedálov na harfe, ľavá noha ovláda 1., 2. a 3. pedál, pravá noha ovláda 4. až 7. pedál. Na fotografii sú zobrazené dva pedále v I. polohe.
| Poloha | Pedále | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| 3. | 2. | 1. | 4. | 5. | 6. | 7. | ||
| I. | Db | Cb | B | Eb | Fb | Gb | Ab | |
| II. | D | C | H | E | F | G | A | |
| III. | D# | C# | H# | E# | F# | G# | A# | |
Referencie upraviť
- ↑ a b c MODR, Antonín. Hudební nástroje. 7. vyd. Praha : Supraphon, 1982. 311 s.
- ↑ MICHELS, Ulrich. Encyklopedický atlas hudby. Preklad Miroslav Srnka et al. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 2000. 611 s. (Encyklopedický atlas.) ISBN 80-7106-238-3.
Literatúra upraviť
- Jiří Kleňha Harfeníctvo v Čechách, Praha : Granit, 1998, ISBN 80-85805-69-3.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému harfy.
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Harfa na českej Wikipédii.