Taliančina je románsky jazyk, hovorí ním asi 70 miliónov ľudí, z ktorých väčšina žije v Taliansku.

taliančina
(italiano)
ŠtátyTaliansko a 29 iných štátov
RegiónJužná Európa
Počet hovoriacich70 miliónov
Poradie21 (?)
Klasifikáciaindoeurópske jazyky
Písmolatinka
Postavenie
Úradný jazykTaliansko Taliansko
Švajčiarsko Švajčiarsko
San Maríno San Maríno
Európska únia Európska únia
Jazyk menšiny:
Slovinsko Slovinsko
Chorvátsko oblasť Istria v Chorvátsku
RegulátorAccademia della Crusca
Jazykové kódy
ISO 639-1it
ISO 639-2ita
Wikipédia
Adresait.wikipedia.org
PomenovanieWikipédia, L'enciclopedia libera
Pozri aj: JazykZoznam jazykov

Štandardná taliančina je založená na toskánskych dialektoch a je „kompromisom“ medzi jazykmi južného Talianska a galo-románskymi jazykmi na severe. Ustálený toskánsky štandard bol však v priebehu posledných desaťročí mierne ovplyvnený dialektmi, ktorými sa rozpráva v Miláne, ekonomickom centre krajiny.

Taliančina má zdvojené (alebo dlhé) spoluhlásky ako latinčina (na rozdiel od väčšiny dnešných románskych jazykov ako sú francúzština a španielčina). Ako vo väčšine románskych jazykov (s významnou výnimkou francúzštiny) na prízvuku závisí význam.

História upraviť

História talianskeho jazyka je pomerne zložitá, ale moderný štandard jazyka zväčša formovali pomerne nedávne udalosti. Najskoršie zachované texty v jazyku, ktorý možno s určitosťou nazvať taliančinou (na rozdiel od jej predchodcu vulgárnej latinčiny), sú právne dokumenty z regiónu Benevento datované medzi 960-963.

Taliančina bola prvýkrát formalizovaná v 14. storočí prácami Dante Alighieriho, ktorý vo svojich básňach spolu známych ako Komédia (k čomu autor diela Dekameron Boccaccio neskôr pridal titul Božská) zmiešal juhotalianske dialekty, obzvlášť sicílsky, s jeho rodnou toskánčinou. Danteho milované práce boli čítané po celom Taliansku a jeho písaný dialekt sa stal kanonickým štandardom, ktorému ostatní rozumeli. Dantemu sa dodnes pripisuje štandardizácia talianskeho jazyka.

Vždy existoval odlišný dialekt taliančiny v každom meste, pretože mestá boli donedávna mestskými štátmi. V roku 1861, keď došlo k zjednoteniu Talianska, bol ustálený spisovný taliansky jazyk, ktorého základom bol toskánsky dialekt mesta Florencie a okolia.[1] Hovorilo ním ale iba 2,5% populácie, takže v školách bolo povolené aj vyučovanie v dialektoch.[1] Jednotný povinný vyučovací jazyk bol zavedený až v roku 1934 za fašistického Talianska.[1]

Na rozdiel od severotalianskych dialektov zostali staré južné dialekty zväčša nedotknuté francúzsko-okcitánskymi vplyvmi hlavne zo strany bardov z Francúzska v stredoveku (pozri línia La Spezia-Rimini). Ekonomická moc a na vtedajšiu dobu (neskorý stredovek) pomerne vysoké vývojové štádium Toskánska dali jeho dialektu váhu, hoci benátčina zostala rozšírenou v stredovekom talianskom obchodnom živote. Taktiež narastajúci kultúrny význam Florencie v obdobiach humanizmu a renesancie pomohli k ustáleniu jej ľudového dialektu v umení.

Klasifikácia upraviť

Spisovná taliančina (spolu so severotalianskymi a stredotalianskymi nárečiami) je súčasťou východorománskych jazykov, kým juhotalianske nárečia patria do západorománskych jazykov. Románske jazyky patria medzi indoeurópske jazyky.

V iných deleniach je taliančina jediný príslušník tzv. italo-románskych jazykov, ktoré sú časťou románskych jazykov.

Na web stránke Etnologue majú vlastné delenie románskych jazykov na južné, západné a východné, pričom taliančinu zaraďujú veľmi neobvykle spolu s dalmatínčinou do jednej skupiny „italo-dalmatínske jazyky“, tú zase do „talianskych západorománskych jazykov“ a tie do (ich) západorománskych jazykov.

Geografické rozšírenie upraviť

Taliančina je úradným jazykom Talianska, San Marína a je úradným jazykom kantónochv Ticino a Graubünden (Grigioni) vo Švajčiarsku. Je najpoužívanejším jazykom vo Vatikáne a druhým úradným jazykom v niektorých oblastiach Istrie v Chorvátsku a Slovinsku s talianskou menšinou. Vo veľkom rozsahu ju používajú imigrantské skupiny v Luxembursku, Nemecku, Belgicku, USA, Kanade, Venezuele, Brazílii, Argentíne a Austrálii. Rozpráva sa ňou aj v susednom Albánsku. V menšom rozsahu sa používa v častiach Afriky s bývalou talianskou nadvládou ako Somálsko, Líbya a Eritrea. Do veľkej miery sa taliančina učí v Monaku a na ostrove Malta a bola úradným jazykom krajiny do zavedenia angličtiny ústavou v roku 1934.

Oficiálne postavenie upraviť

Taliančina je úradným jazykom v Taliansku, San Maríne, Švajčiarsku, na Istrii v Chorvátsku a v samosprávnych celkoch Koper, Piran a Izola v Slovinsku.

Dialekty upraviť

Delenie upraviť

Biblia, ktorej príbeh je určený pre Milan, ktorí hovoria po taliansky
Žena, ktorá hovorí taliansky a sicílsky záznam, je Taliansko.
  • galoitalská skupina dialektov[1]
    • ligúrsky dialekt
    • piemontský dialekt
      • hornopiemontské nárečie
      • dolnopiemontské nárečie
    • lombardský dialekt
      • západne nárečie
      • východné nárečie
      • alpské nárečie
      • novarské nárečie
      • západotridentské
    • emiliánsky dialekt
      • západné nárečie
      • východné nárečie
      • mantovské nárečie
      • voghersko-pavijské nárečie
      • lumidžánske nárečie
      • romaňolské nárečie
      • severomarkidžánske nárečie
    • venetský dialekt
      • lagúnové nárečie
      • južné nárečie
      • stredoseverné nárečie
      • veronské nárečie
      • tridentsko-julské nárečie
      • východotridentské
  • toskánska skupina dialektov[1]
    • florentský dialekt
    • siensky dialekt
    • západný dialekt
      • pizansko-livornsko-albanské nárečie
      • pistojské nárečie
      • luccské nárečie
    • arezzský dialekt
    • grossetsko-amiatinský dialekt
  • stredná skupina dialektov[1]
    • apuánsky dialekt
    • stredomarkidžánsky dialekt
      • ankonské nárečie
      • maceratské nárečie
      • severné nárečie
    • umbrijský dialekt
      • centrálno-južné nárečie
      • viterbské nárečie
      • juhovýchodné nárečie
    • lacijský dialekt
      • lacijsko-centrálno-severné nárečie
      • rímske nárečie
    • čikolansko-rietijsko-aquilský dialekt
  • južná prechodná skupina dialektov[1]
    • markidžánsko-juhoabruzzský dialekt
      • juhomarkidžánske nárečie
      • teramské nárečie
      • juhoabruzzské nárečie
      • jadranské nárečie
      • západoabruzzské nárečie
    • molizský dialekt
    • apúlijský dialekt
      • dauno-apeninské nárečie
      • garganské nárečie
      • apúlijsko-barijské nárečie
    • lácijský južný a kampánsky dialekt
      • juholácijské nárečie
      • neapolské nárečie
      • irpinské nárečie
      • čilentské nárečie
    • lukánsko-severokalábrijský dialekt
      • lukánske severozápadné nárečie
      • lukánske severovýchodné nárečie
      • stredolukánske nárečie
      • lukánsko-kalábrijské arenské nárečie
      • severokalábrijské nárečie
  • krajná južná skupina dialektov[1]
    • salentský dialekt
      • severosalentské nárečie
      • stredosalentské nárečie
      • juhosalentské nárečie
    • stredojužný kalábrijský dialekt
      • stredokalábrijské nárečie
      • juhokalábrijské nárečie
      • západné nárečie
    • sicílsky dialekt
      • centrálne metafonické nárečie
      • juhovýchodné metafonické nárečie
      • východné metafonické nárečie
      • messinské nárečie
      • eolské nárečie

Situácia talianskych dialektov je pomerne komplikovaná. Keďže historicky Taliansko nebolo jednotným štátom a vyvíjalo sa na jeho území viacero rečí,[pozn 1] formálne spisovný taliansky jazyk z roku 1861 sa nikdy nestal hovorovým jazykom všetkých obyvateľov. Väčšina obyvateľstva je schopná dohovoriť sa aj v spisovnej taliančine, no popri tom v bežnej komunikácii používa aj svoje nárečie.[1]

Kultúrne prijatie nárečí upraviť

Taliansko sa delí na tzv. „italofónov“ (zastancov spisovnej taliančiny) a „dialektofónov“ (zastancov nárečí).[1]

Nárečia sa často používajú napr. vo filmoch pre komický efekt alebo dojem stereotypu; severné dialekty zvyknú vyjadrovať nenásytných, úzkoprsých kupcov; rímsky prízvuk sa spája s arogantnými primitívnymi násilníkmi; neapolský pripomína nečestných šikovných flákačov a sicílčina sa dokonca aj v Taliansku spája s mafiou. Mnohí scenáristi však objavujú aj expresívnejšie a spontánnejšie črty nárečí, často na prelomenie klišé a prezentáciu bohatšej, menej známej skutočnosti.

Poznámky upraviť

  1. pozri sekciu História

Referencie upraviť

  1. a b c d e f g h i j MRUŠKOVIČ, Viliam. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. Martin : Matica slovenská, 2008. 517 s. ISBN 978-80-7090-858-7. S. 153-156.

Literatúra upraviť

  • BERLOCO, Fabrizio. The Big Book of Italian Verbs: 900 Fully Conjugated Verbs in All Tenses. With IPA Transcription, 2nd Edition. [s.l.] : Lengu, 2018. Dostupné online. ISBN 978-8894034813.
  • CANEPARI, Luciano. Il MªPi – Manuale di pronuncia italiana. [s.l.] : Zanichelli, 1992. ISBN 978-88-08-24624-0.

Externé odkazy upraviť

Iné projekty upraviť