Alexej Petrovič Maresiev
Alexej Petrovič Maresiev (rus. Алексе́й Петро́вич Маре́сьев; * 20. máj 1916, Kamyšin – † 18. máj 2001, Moskva) bol sovietsky stíhací pilot, letecké eso z čias druhej svetovej vojny. Jeho životný príbeh sa stal námetom novely Borisa Polevého Príbeh ozajstného človeka (rus. Повесть о настоящем человеке), kde vystupuje pod zmeneným menom Meresjev, a dočkal sa osemdesiatich sovietskych a štyridsiatichdeviatich cudzojazyčných vydaní a bol sfilmovaný roku 1948.
| Alexej Maresiev | |
 | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Štát | ZSSR |
| Narodenie | 20. máj 1916 Kamyšin, Ruské impérium (dnešné Rusko) |
| Úmrtie | 18. máj 2001 (84 rokov) Moskva, Rusko |
| Zostrely | |
| Potvrdené zostrely | 11 |
| Vyznamenania | |
| Hrdina Sovietskeho zväzu Rad Lenina Rad Októbrovej revolúcie Rad červenej zástavy práce Rad červenej hviezdy | |
| Odkazy | |
 Alexej Petrovič Maresiev | |
Život upraviť
Maresiev sa narodil 20. mája 1916 v Kamyšine v Saratovskej gubernii. Bol ruskej národnosti.[1] Vyučil sa za kovoobrábača a roku 1934 ho miestny Komsomol poslal budovať Komsomoľsk na Amure, kde sa stal členom aeroklubu. Do Červenej armády vstúpil v roku 1937.
Druhá svetová vojna upraviť
V roku 1940 absolvoval leteckú vojenskú školu A. Serova v Batajsku s hodnosťou podporučíka a v auguste 1941 začal pôsobiť ako stíhací pilot na juhozápadnom fronte. Bojový krst absolvoval 23. augusta v oblasti Krivého Rogu. Mal na svojom konte štyri zostrelené nacistické lietadla, keď bol v marci 1942 neďaleko mesta Staraja Russa nad Demianským kotlom zostrelený.
Po páde stroja sa ocitol na zemi s rozdrvenými chodidlami v nepriateľskom tyle, napriek tomu sa pokúsil vrátiť sám na územie kontrolované sovietskou armádou. Cesta späť mu trvala celých 18 dní, kedy sa mu podarilo dostať cez líniu frontu medzi domáce obyvateľstvo.
Jeho zranenie nôh sa po týždňovom pobyte v dedine Plav-Kilovskyj bez odbornej lekárskej pomoci natoľko zhoršilo, že mu v nemocnici museli pre gangrénu amputovať obe nohy pod kolenami.
Napriek ťažkému hendikepu sa Maresiev nevzdal a urobil všetko pre to, aby sa mohol aj po zranení vrátiť k stíhačom a ďalej brániť svoju vlasť. Inšpirovaný osudom ruského letca Prokofieva z prvej svetovej vojny, ktorý sa vrátil k lietaniu po strate chodidla, sa po tvrdom ročnom úsilí naučil ovládať svoje protézy tak dobre, že bol uznaný za spôsobilého vojenskej služby a mohol sa vo februári 1943 vrátiť k letectvu, v júni 1943 bol pridelený 63. gardovému leteckému stíhaciemu pluku. Maresiev nečelil len následkom ťažkého zranenia a byrokracii vojenských odvodových komisií ale aj nedôvere svojich nadriadených v jeho schopnosť vydržať skutočný boj a ochrániť vo vzduchu účinne svojich spolubojovníkov, preto sa sprvu nezúčastňoval bojových letov. Až keď získal dôveru veliteľa pluku A.M. Čislova, mohol sa zapojiť bezprostredne do bojových akcií.
Vo vzdušnom súboji 23. augusta 1943 zostrelil počas Kurskej bitky dve nemecké lietadlá Focke-Wulf Fw 190 a zachránil tak život nielen svojmu číslu ale aj veliteľovi susedného stíhacieho pluku. Po tomto čine sa jeho sláva rozniesla po celej 15. vzdušnej armáde a k jednotke začali prichádzať novinári, medzi nimi aj Boris Polevoj, ktorý spísal pilotov nevšedný príbeh pre Pravdu. Na podnet samotného Stalina, ktorý sa zrejme obával, že by článok mohol vyvolať dohady o zúfalom stave Červenej armády, v ktorej už musia bojovať aj invalidi, však nebola črta v roku 1943 uverejnená. Za zostrel nepriateľských lietadiel a záchranu životov dvoch sovietskych stíhačov mu bola 24. augusta 1943 výnosom Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR udelená Zlatá hviezda Hrdinu Sovietskeho zväzu, teda najvyššie možné vyznamenanie. Celkovo absolvoval 86 vzdušných bojov, pri ktorých zostrelil 11 bojových lietadiel. V roku 1944 sa Maresiev stal členom KSSS a o dva roky neskôr opustil armádu.
Po vojne upraviť
Maresiev zostal v aktívnej službe ako letecký inštruktor do roku 1946. Uverejnenie jeho príbehu najprv v Pravde a jeho neskoršie sfilmovanie mu priniesli obrovskú popularitu a urobili z neho ozajstnú živú legendu. Po vojne absolvoval roku 1952 Vysokú školu politickú a následne sa venoval práci vo výbore vojnových veteránov, stal sa aj členom Najvyššieho sovietu ZSSR. V roku 1956 obhájil doktorskú prácu a získal titul doktor historických vied. V roku 1960 vydal knihu spomienok V Kurskom oblúku (rus. На Курской дуге). V roku 1967 otváral pamätník Neznámeho vojaka zasvätený hrdinom Veľkej vlasteneckej vojny v Moskve.
Okrem spomínanej Zlatej hviezdy hrdinu ZSSR bol vyznamenaný Leninovým radom, Radom Októbrovej revolúcie, Radom červenej zástavy práce, Radom červenej hviezdy a viacerými ďalšími oceneniami.
Jeho meno a osud sa stali symbolom odhodlania a vytrvalosti pre celé generácie sovietskych občanov a Maresjev sa často zúčastňoval školských besied a iných oficiálnych pozvaní. Je po ňom pomenovaná planétka č. 2173, ulice v Akťjubinsku, Taškente, Horno-Altajsku ako aj v čuvašskom Ibresi, kde sa zotavoval zo zranenia. Pri príležitosti jeho nedožitých deväťdesiatych narodením mu 20. mája 2006 v rodisku odhalili pamätník.
Alexej Petrovič Maresiev zomrel na zlyhanie srdca len hodinu pred oficiálnou oslavou svojich 85.[2] narodenín v divadle Ruskej armády, pričom sústrasť rodine osobne tlmočil aj vtedajší prezident Ruskej federácie Vladimir Putin. Oslava sa napriek tomu konala, iba sa začala minútou ticha. Miesto odpočinku tohto výnimočného sovietskeho letca sa nachádza na Novodievčom cintroríne v Moskve.
Referencie upraviť
- ↑ Maresiev, Alexej Petrovič, Geroji Sovietskogo sojuza [online]. warheroes.ru, [cit. 2016-08-14]. Dostupné online. (po rusky)
- ↑ Zomrel sovietsky hrdina, letec Maresiev [online]. sme.sk, 19. máj 2001, [cit. 2009-08-20]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
Pozri aj upraviť
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alexej Petrovič Maresiev
