Almorávidovci

Almorávidovci
berb. ⵉⵎⵕⴰⴱⴹⴻⵏ (Imrabḍen)
arab. المرابطون‎ (
al-Murábitún)
1061 – 1147
Vlajka štátu
vlajka
Geografia
Mapa štátu
Agmát (do 1062)
Marrákeš (1062 – 1147)
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
Štátny útvar
dedičná monarchia
Predchádzajúce štáty:
Berberi Berberi
Taifas Taifas
Nástupnícke štáty:
Almohádovci Almohádovci
Taifas Taifas

Almorávidovci[1] (iné názvy: Almoravidovci[2], Almorávidi[3], Almoravidi[4]; arab. المرابطون‎, al-Murábitún, berb. ⵉⵎⵕⴰⴱⴹⴻⵏ, Imrabḍen) bola berberská dynastia vládnuca v rokoch 1061 – 1147 v severozápadnej Afrike.

HistóriaUpraviť

Zakladateľom dynastie bol moslimský berberský reformátor Abd Alláh ibn Jásín zo Sidžilmásy, ktorý vyzýval k očiste islamu od deformácií a nemorálnosti. Abdalláh, ktorý pôsobil v tom čase ešte stále vcelku pohanskom berberskom prostredí vytvoril spočiatku malý duchovný bojovný rád almorávidov, ktorý sídlil na kláštornom hradisku (ribát) na jednom z ostrovov rieky Senegal. Rád združoval Abdalláhových, častokrát až fanaticky verných stúpencov, a Abdalláhova moc postupne rástla. Namiesto proselytizácie pohanov sa však obrátil do radov moslimov svojho kmeňa a začal ich zjednocovať a viesť k hlbšiemu prežívaniu náboženského života.[5] V priebehu rokov 1048 – 1056 ovládol za pomoci svojich generálov časť západnej Sahary a južného Maroka.

Jásinov nástupca a najvýznamnejší vodca rádu Júsuf ibn Tášfín založil v roku 1062[6][5]/1070[1] nové hlavné mesto Marrákeš, a následne v rokoch 1071 – 1082 ovládol západnú časť Alžírska. V roku 1082 odpovedal na žiadosť andalúzskych kniežat o pomoc proti reconquiste. V roku 1086 porazil v bitke pri Sacraliase (aj bitka pri Zálake) Alfonza VI. Statočného a začlenil územie Andalúzie (južného Španielska) do svojej ríše. Okrem Valencie ovládanej El Cidom tak Almorávidovci ovládli celé moslimské územie vo Španielsku a Portugalsku. Niekedy okolo roku 1076 sa moc rodu a krajiny rozšírila aj do Ghany. Júsufov syn Alí následne vo výbojoch na Pyrenejskom polostrove pokračoval a v roku 1110 jeho brat Tamím dobyl Zaragozu a v roku 1116 Baleárske ostrovy. Tieto úspechy však už boli len vyvrcholením predchádzajúcej expanzie. Alí sa skôr ako skúsený vládca ukázal byť teologickým teoretikom, ktorý potlačoval akékoľvek odchýlky murábitského dogmatického a právneho systému. Náboženská intolerancia sa prejavovala v útlaku židov a mozarábov, ako i v pálení nevhodných kníh. V roku 1118 moslimovia o Zaragozu prišli a následne v roku 1120 prehrali aj bitku pri Cutande.

V roku 1125 vypukla v marockom pohorí Atlas vzbura Almohádovcov, ktorí vyznávali iní smer sunny. Ich vodca Ibn Tumárt hlásal návrat k voľnejšiemu výkladu koránu a zduchovnel predstavu Boha, ktorého jedinosť sa prejavovala v mnohých atribútoch Boha. Spočiatku síce svojou horlivosťou nezískal príliš mnoho zástancov, avšak silnú podporu získal vo svojom kmeni. Na svoju stranu postupne získal početných odporcov Almorádovcov a boje sa začali predlžovať. Almorádovcovm sa spočiatku darilo odbojných povstalcov porážať, ich pokus o dobytie Marakéšu v roku 1230 sa skončil značným fiaskom, nepodarilo sa im však povstalcov v horách zničiť. Situácia sa zhoršila po tom, čo sa k moci dostal almohádovec Abdulmu’min. Almorádovci, ktorých moc po smrti Alího ešte viac upadla už na ofenzívu nedkázali odpovedať a po dobytí Marrákeša v roku 1147 moc Almorádovskej dynastie zanikla.[1] Bývalý almorávidskí vodcovia (Ibn Mardaníš, či baleárski Gháníovci) sa ešte krátky čas udržali pri moci v Španielsku, až kým neboli Almohádovcami takisto pohltení.[6][5]

KultúraUpraviť

Významný bol prínos almorávidovskej vedy a umenia. Medzi známych predstaviteľov patria filozof Ibn Bádždža (Avempace), astronóm Džábir ibn Aflah, spisovateľ a teológ Ibn Hazm, bohoslovec Ibn Abdulbarr, historik Ibn Hajján, geograf al-Bakrí, či básnici Ibn Zajdún, Ibn Hamdís,Ibn Chafádža, Ibn Kuzmán a Ibn Abdún. Zo architektonických stavieb bola zrejme najslávnejšia Veľká mešita v alžírskom Tlemcene. Významná bola almorávidská stavebná stopa vo Féze a Marakeši, väčšina stavieb v hlavnom meste sa však nezachovala, pretože boli zničené za vlády Almohádovcov[1] Almorávidské umenie bolo charakteristické svojim purizmom a strohosťou. Spôsobené to bolo almorávidskou nábožnosťou a asketizmom Narozdiel od umajjovského zdobeného štýlu sa zameriavalo skôr na jednoduchosť a praktickosť, hlavným architektonickým prvkom bol podkovový oblúk, ktorý v neskorších obdobiach vypracovali a intenzívne používali Almohádovci. [6]

Zoznam vládcovUpraviť

Zoznam almorávidských vládcov:[7]

ReferencieUpraviť

  1. a b c d e Almorávidovci In: Encyclopaedia Beliana [online]. Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-02-26]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  2. Obrazové dejiny sveta. 1. vyd. Bratislava : Slovart, 2006. 656 s. ISBN 80-8085-101-8. S. 199.
  3. ZEMAN, Marek. Prvky multikulturalizmu v Cordóbskom kalifáte [online]. Katedra porovnávacej religionistiky, Filozofická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave, [cit. 2020-01-26]. Dostupné online.
  4. KUBUŠ, Tomáš. Marakéš je červená perla Maroka [online]. Petit Press a.s., [cit. 2020-02-26]. Dostupné online.
  5. a b c Tauer, str. 202, 205, 207
  6. a b c d Almoravids In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-02-26]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 387.