Antiromán

Antiromán je druh experimentálnej literatúry vyznačujúci sa nekonvenčnou kompozíciou, ktorá je v rozpore so zaužívanými pravidlami písania románu. Niekedy sa pojem „antiromán“ zamieňa s pojmom „nový román“, no antiromán zahŕňa širšie spektrum literatúry.

Znaky

• udalosti sú podávané nechronologicky
• chýba logická nadväznosť
• nejasná téma
• nejasný záver, viacero alternatívnych záverov alebo záver úplne chýba
• postavy nemajú rozvinuté osobnosti, sú bez vnútorného sveta a nevyvíjajú sa
• prázdne strany

História

Prvýkrát bol termín „antiromán“ použitý v roku 1633 francúzskym spisovateľom Charlesom Sorelom, ktorý tým chcel popísať parodický charakter svojho diela „Le Berger extravagant“. Termín sa ale neuchytil, až kým ho v roku 1948 nepoužil francúzsky literárny kritik a spisovateľ Jean-Paul Sartre. V druhej polovici 20. storočia sa pod antirománom začalo rozumieť hociktoré rozsiahlejšie epické dielo, ktoré výrazne išlo proti nastaveným konvenciám písania, štruktúry a kompozície literárnych diel.

Tento žáner sa rozmohol hlavne v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia, ale diela, ktoré sa dajú považovať za antiromán môžeme nájsť i vo vziadelenjšej histórii. Jedným z príkladov antirománu spred dvadsiateho storočia je kniha „The Life and Opinions of Tristram Shandy, Gentleman“ od anglického spisovateľa Laurenca Sterneho z roku 1759.

Pozri aj

• Nový román

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Antinovel na anglickej Wikipédii.