Asonancia (z lat. ad – k, do a lat. sonans – zvučný) je básnická figúra založená na zvukovej zhode samohlások na konci slov vo verši.[1] Väčšinou sa pod asonanciou rozumie taká zhoda samohlások, ktorá sa vyskytuje na konci verša – v takom prípade asonancia nahrádza rým.[2] Často sa vyskytuje v kombinácii s aliteráciou.[1] Vyskytuje sa aj v hudbe, mnoho príkladov sa dá nájsť aj v slovenských moderných popových skladbách.[chýba zdroj]

Referencie upraviť

  1. a b HARPÁŇ, M. Teória literatúry. 5. vyd. Bratislava : ESA, 2009. 283 s. ISBN 978-80-85684-69-8. S. 84.
  2. Asonancia. In: FINDRA, Ján; GOMBALA, Eduard; PLINTOVIČ, Ivan. Slovník literárnovedných termínov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1987. 410 s. S. 31 – 32.

Pozri aj upraviť