Wikipédia

Bathykles (sochár)

Bathykles (starogr. Βαθυκλῆς) bol starogrécky sochár v polovici 6. stor. pred Kr.[1][2]

Rub striebornej tetradrachmy spartského kráľa Kleomena III., znázorňujúci sochu Apolóna z Amyklai, 226 – 222 pred Kr., Bode Museum, Berlin

Bathykles, sochár z maloázijskej Magnésie nad Maiandrom, bol podľa Pausania autorom trónu „amyklaiského boha“ (neskôr identifikovaného ako Apolónovho „trónu“ [3] v lakónskom meste Amyklai, 5 km južne od Sparty[4]), v strede ktorého stála stĺpovitá socha boha Apolóna, vysoká 30 lakťov (asi 14 m).[5] Socha mala na hlave prilbu a v rukách držala luk a šíp. Vedci dospeli k záveru, že socha stála na tomto mieste oveľa skôr ako trón.[5][4]

Pausaniov podrobný opis tohto diela je bohatý na detaily (nie je však jasný vo všetkých bodoch[2][6]): „Magnesijský umelec Bathykles zhotovil trón Amyklaiského boha, on tiež pracoval na daroch, ktoré sa vzťahujú k trónu. Sú to Charitky a socha Artemidy S bielym obočím (Leukofryéné). Preskočím meno majstra, u ktorého sa Bathykles vyučil, zabudnem tiež na spartského kráľa, za ktorého sa trón dokončil, ale trón som videl a opíšem všetko čo sa na ňom nachádza. Vpredu a rovnako aj vzadu ho podopierajú dve Charitky a dve Hóry, po ľavici stojí Echidna a Tyfos, po pravici Tritóni. Opísať obšírne báje, ktoré sú tu znázornené, by mohli čitateľa ľahko unaviť. Postačí stručný opis, veď sú to povesti všeobecne známe. Tak Taygetu, dcéru Atlanta, a jej sestru Alkyonu unáša Poseidón a Zeus. Je vyobrazený i Atlas, Heraklov zápas s Kyknom a boj Kentaurov pri Folovi. Neviem na základe akého mýtu vyobrazil Bathykles takzvaného Minotaurovho býka (Minotaura), ktorého Théseus vedie živého v putách. Na tróne je znázornený radový tanec Fajákov a spievajúci Démodokos. Nasleduje hrdinský skutok Perseov s Medúzou, vedľa je Heraklov boj s Thúriom, jedným z Gigantov, a Tyndareov (boj) s Eurytheom, je tu únos Leukippových dcér. Hermes unáša malého Dionýza a Aténa privádza Herakla do neba, aby odteraz býval s bohmi. Péleus odovzdáva Achillea Cheirónovi na výchovu. Kefalos bol unesený pre svoju krásu bohyňou Hémerou. Bohovia prinášajú dary na svadbu Harmonie. Tiež Achilleov súboj s Memnónom je tu predstavený. Herakles trestá tráckeho Dioméda a Nessa pri rieke Euénos. Hermes privádza bohyne aby rozsúdili Alexandrov spor. Adrastos s Tydeom prerušujú boj zápasiaceho Amfiaraa a Prónaktovho syna Lykúrga. Héra si prezerá Inachovu Ió premenenú už na kravu. Aténa uniká svojmu prenasledovateľovi Héfastovi. Medzi týmito výjavmi sú naznačené boje Herakla, zabitie Hydry a skrotenie podsvetného psa (Kerbera). Anaxias a Mnasinous sedia každý na vlastnom koni, kdežto synovia Menelaa Megapenthes a Nikostratos sedia na jednom. Bellerofontes zneškodňuje obludu v Lýkii a Herakles ženie Géryonových býkov. Na najvrchnejšom okraji trónu sedia z každej strany synovia Tyndarea na koňoch, pod nimi sú potom sfingy a divé zvieratá vybiehajúce dohora, a to na jednej strane pardál, pri Polyneikovi levica. Celkom najvyššie sú na tróne podoby tancujúcich Magnésijčanov, ktorí pri diele pomáhali. Ak sa skloníš pod trón (k scénam vnútorného vlysu), zbadáš vo vnútri v blízkosti Tritónov lov na kalydónskeho kanca a Herakla, zabíjajúceho synov Aktora. Kalais a Zétes odháňajú Fineove Harpye. Peirithoos a Théseus uniesli Helenu, Herakles škrtí leva. Apolón s Artemidou usmrcujú šípmi Titya. Herakles sa stretáva s Kentaurom Oreiom a Théseus s Minotaurom. Umelec spodobnil i pästný zápas Herakla s Achelóom a povesť o Hére spútanej Héfaistom. Akastos vystrojil hry na počesť svojho otca ďalej je tu legenda o Menelaovi a egyptskom Próteovi obsiahnutá v Odyseii. Nakoniec Admétos, ktorý zapriahol do voza kanca a leva, Trójanov prinášajúcich úliatby Hektorovi.“ [7]

Bathykles je takmer legendárna postava. Uvádza sa, že mu Kroisos zaplatil v zlate, aby toto dielo v Sparte zhotovil.[6][8] V archaickom období sa na východe zhotovovali kultové sochy oveľa skôr. Keď sa teda v Sparte vztýčili prvé kultové sochy, podnet k tomu zrejme prišiel z východu.[4] Kroisos bol ako kráľ zosadený v roku 546 pred Kr., preto Bathykles mohol pôsobiť v Amyklai ešte pred touto udalosťou.[9][8]

V archeologickej lokalite starovekej Sparty sa našli fragmenty tohto trónu (sú uložené v múzeu modernej Sparty). Štýl zobrazenia jej vlysov je kombináciou iónskych architektonických prvkov (extrémne zriedkavých na Peloponéze v archaickom období) s dórskymi.[3][1] Na základe zachovaných fragmentov a Pausaniovho popisu bolo navrhnutých niekoľko rekonštrukcií tohto trónu.[3] Pausaniov popis trónu a niekoľko jeho fragmentov ale nestačí na presnú predstavu o diele, a preto akákoľvek grafická rekonštrukcia, o ktorú sa doteraz pokúsili, je určite len približná.[2]

Určitú predstavu však môžeme mať o soche Apollóna Amyklaiského, ktorého zobrazenia sa zachovali na minciach, vyrazených v Lakónii (aj na neskorších razených za vlády rímskych cisárov Commoda a Galliena, ktoré naznačujú, že v tom čase socha nebola už „stĺpovitá“.[10]

Referencie a bibliografia

upraviť
  1. ↑ a b Gordon Campbell. The Grove Encyclopedia of Classical Art and Architecture. Oxford : Oxford University Press, 2007. ISBN 978-01-9530-082-6. S. 638.
  2. ↑ a b c Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Bathykles [1]
  3. ↑ a b c J. J. Pollitt. The Art of Ancient Greece. Cambridge : Cambridge University Press, 1990. ISBN 978-05-2127-366-4. S. 23.
  4. ↑ a b c Brigitte Groneberg, Hermann Spieckermann, Frauke Weiershäuser. Die Welt der Götterbilder. Berlin : Walter de Gruyter, 2007. ISBN 978-31-1019-463-0. S. 174.
  5. ↑ a b George S. Phylactopoulos. History of the Hellenic World. Athens : Ekdotikē Athēnōn, 1994. ISBN 978-04-3536-601-8. S. 75.
  6. ↑ a b Henry Stuart Jones. Select Passages from Ancient Writers Illustrative of the History of Greek Sculpture. New York : Macmillan and Company, 1895. S. 27.
  7. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-039-73. S. 253-255.
  8. ↑ a b Chrysanthi Gallou, Mercourios Georgiadis, Georgina M. Muskett. Dioskouroi: Studies Presented to W.G. Cavanagh and C.B. Mee on the Anniverary of Their 30-year Joint Contribution to Aegean Archaeology. Oxford : Archaeopress, 2008. ISBN 978-14-0730-369-7. S. 322-324.
  9. ↑ C. M. Stibbe. Das andere Sparta. Mainz : P. von Zabern, 1996. ISBN 978-38-0531-804-4. S. 274.
  10. ↑ Paul Stephenson. The Serpent Column. Oxford : Oxford University Press, 2016. ISBN 978-01-9020-906-3. S. 74.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Bathykles_(sochár)&oldid=7870409“