Otvoriť hlavné menu

Bohuslav Martinů

český hudobný skladateľ

Bohuslav Martinů (* 8. december 1890, Polička, Česko, vtedy Rakúsko-Uhorsko – † 28. august 1959, Liestal, Švajčiarsko) bol český hudobný skladateľ, najvýznamnejší predstaviteľ českého neoklasicizmu.

Bohuslav Martinů
Martinu 1943.jpg
Základné informácie
Popis umelca český hudobný skladateľ
Narodenie 8. december 1890
Polička, Česko
vtedy Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie 28. august 1959 (68 rokov)
Liestal, Švajčiarsko
Webstránka martinu.cz

Bol veľmi ovplyvnený folklórom, avšak sám ho nezbieral. Patril medzi českých skladateľov spolu s Pavlom Bořkovcom, Emilom Františkom Burianom a Aloisom Hábou, ktorí bojovali za nový český štýl. Martinů predstavuje typ všestranného skladateľa - vynikol v symfonickej, komornej i v javiskovej tvorbe. Keď začínal tvoriť, práve doznieval v českej hudbe romantizmus.

Obsah

ŽivotopisUpraviť

Narodil sa v Poličke v roku 1890. Už od skorého detstva začal hrať na husliach. Jeho učiteľom bol Jozef Černovský a ako pätnásťročný hral na husle v miestnom kvartete a po prvý raz vystúpil verejne aj ako sólový hráč.

V roku 1906 začal študovať na pražskom konzervatóriu najprv hru na husliach. Prvú svetovú vojnu strávil v rodnej Poličke a po nej na čas zakotvil ako huslista v Českej filharmónii, ktorú vtedy viedol Václav Talich, ktorý stál neskôr pri zrode Slovenskej filharmónie. V roku 1923 sa rozhodol opäť študovať vo Francúzsku s pomocou štátneho štipendia. Stal sa žiakom Alberta Roussela, u ktorého študoval hru na organe a kompozíciu u Josefa Suka. Počas II. svetovej vojny sa pred nacizmom zachránil odchodom do južného Francúzska a po dlhej ceste cez Španielsko odplával z Lisabonu 21. marca 1941 do USA, kde sa usadil v New Yorku.

Jeho začiatky v USA neboli ľahké, ale Martinů nadobudol v západnom svete pevné postavenie ako autor mnohých pozoruhodných diel, ale aj ako učiteľ skladby. V Amerike vytvoril mnoho koncertných a komorne inštrumentálnych skladieb, niekoľko opier, vokálne skladby a napokon obsiahlu skupinu symfonických skladieb. Po skončení vojny sa predpokladalo, že sa vráti do vlasti, ale Martinů zostal žiť naďalej v Spojených štátoch a keď ich neskôr opustil, usadil sa v roku 1958 vo Švajčiarsku. Udržoval však stále kontakty s priateľmi doma, ale k jeho zamýšľanej návšteve domova už nedošlo. Jeho životná cesta sa skončila 28. augusta 1958 v nemocnici v Liestale pri Bazileji po ťažkej dlhotrvajúcej chorobe. Jeho žiadosť, aby sa jeho pozostatky vrátili domov do Čiech, sa vyplnila až pri príležitosti 20. výročia jeho úmrtia (1979).

TvorbaUpraviť

Jeho prvé skladby vznikajú pod vplyvom Antonína Dvořáka,Richarda Straussa a Clauda Debussyho. Prelom v jeho tvorbe nastal po odchode z Čiech do Paríža, kde sa dostal pod vplyv rôznych prúdov a kde si našiel svoju vlastnú hudobnú reč. Parížske obdobie znamenalo pre Martinů neoklasickú orientáciu, v ktorej ho ovplyvnil hlavne Igor Fiodorovič Stravinskij, Parížska šestka a Arthur Honegger. V tomto období komponoval veľa inštrumentálnych diel, ktoré sú poznamenané formou concerto grosso. 30. roky prinášajú popri neoklasicizme aj českú melodiku. Z rodnej Poličky si odniesol zbierky Jaromíra Erbena a Františka Bartoša, z ktorých čerpal pre svoje diela. Martinů vystihol dovtedy netušené možnosti českého a moravského folklóru. Orchester postupne zredukoval až na ansámbl komorného obsadenia. Písal v rozšírenej tonalite s tým, že tonalita mala pevné miesto v jeho skladbách. Odchodom do USA v roku 1941, kam už pred ním odišli Darius Milhaud, Béla Bartók, Igor Stravinskij, Arnold Schönberg a iní, znamenal zásadnú zmenu v jeho osobnom živote, ale otvoril mu i nové možnosti v jeho hudbe. Téma vlasti sa stala hlavnou témou jeho skladieb, v ktorých sa čoraz silnejšie prejavoval český tón. Jeho hudba získala veľkorysé kontúry a monumentalitu.

Jeho tvorbu teda je možné rozdeliť do troch období:

  • autodidaktické
  • parížske
  • európsko-americké

Autodidaktické obdobieUpraviť

V ranom období bol ovplyvnený dielami Antonína Dvořáka, Richarda Straussa a Claudea Debussyho, pričom do roku 1912 napísal okolo 90 diel. Ako 20 ročný prešiel obdobím symbolizmu a napísal programové symfonické skladby: Smrť Tintagilova podľa bábkovej hry Maurice Maeterlincovej a Anjel smrti podľa románu Kazimierza Tetmajera. Pod vplyvom impresionizmu vznikli diela ako Vážka, Večer, Tanečnice z Jávy.

Parížske obdobieUpraviť

V tomto období bol ovplyvnený Parížskou šestkou a Igorom Stravinským. Pod týmto vplyvom vznikli skladby Half Time, La Bagarre, Jazz Suite. Pod vplyvom neoklasicizmu chcel dosiahnuť dokonalý výraz v súlade obsahu a formy jednoduchými prostriedkami. Kladie zvláštny dôraz na jasnosť a čistotu vyjadrením na základe hudobných prvkov. Z hudobých foriem najviac uplatňuje formu concerto grosso, ktorú uplatňuje v dielach ako I. koncert pre violončelo a orchester, Dvojkoncert pre sláčikový orchester, Dvojkoncert pre klavír, tympany a sláčikový orchester. V druhej polovici 20. rokov bol prechodne pod vplyvom džezu. Džezové prvky nájdeme v dielach ako Jazzová suita, Sexteto pre dychové nástroje a klavír, I. husľová sonáta, ale aj v niektorých klavírnych skladbách. Trvalý vplyv našiel v inšpiráciách českých ľudových piesní. Výsledkom boli skladby - cykly Hry o Márii; opera - balet Divadlo za bránou; kantáta - Kytica; balet - Špalíček.

Európsko-americké obdobieUpraviť

V tomto období sa prelínajú formy neoklasicizmu s folklórnymi, ba v posledných rokoch sa opäť navracia k Antonínovi Dvořákovi a Josefovi Sukovi, ale i k prvým inšpiráciám na začiatku skladateľskej dráhy. Skladby z tohto obdobia:

  • Opery: Čím človek žije, Ženba, Mirandolina, Grécke pašie, Ariadna
  • Orchestrálne skladby: Pämatník Lidicím, Fresky Piera della Francesca a Paraboly
  • Symfónie: I, II, III, IV, V, VI
  • Kantáty: Hora troch svetiel, Otváranie studničiek, Legenda z dymu zemiakovej vňate, Romanca z púpav, Mikeš z hôr, Gilgameš a Proroctvo Izaiášovo.

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť