Dórieus z Rodosu
Dórieus (starogr. Δωριεύς – Dórieus) bol trojnásobný olympijský víťaz v pankratiu a veliteľ loďstva v peloponézskej vojne v piatom storočí pred Kr.[1][2]
Dórieus z Rodu bol syn boxera Diagora, jedného z najslávnejších športovcov starovekého Grécka.[3] V rokoch 432, 428 a 424 pred Kr. zvíťazil na olympijských hrách v pankratiu.[1] Okrem toho sa presadil aj na iných panhelénskych slávnostiach, na nemejských hrách zvíťazil sedemkrát na isthmijských hrách až osemkrát a na pythijských hrách bol dokonca vyhlásený za víťaza bez boja (nenašiel sa hodný súper).[4] Rovnako úspešnými športovcami na olympijských hrách boli aj jeho starší bratia Akousilaos, víťaz v boxe a Damagétos, dvojnásobný víťaz v pankratiu.[1][5]
Na 83. olympijských hrách jeho bratia Damagétos a Akousilaos zvíťazili v jednom dni.[6] Diváci na štadióne v okamihu prepukli v obrovský jasot, veď víťazstvo dvoch synov jedného otca, ktorý bol sám olympijským víťazom dovtedy ešte nik nevidel. Keď potom jeho otec Diagoras prišiel synom blahopriať k úspechu, nadšení diváci hádzali k jeho nohám kvety[6] a následne ako ho synovia zobrali na plecia a niesli ho doprostred štadióna, volali: „Dlho nech žije Diagoras“ a keď po chvíli stíchli, aby sa ich otec mohol poďakovať, z hľadiska sa ozval nejaký Sparťan: „Zomri Diagoras hneď teraz!“ Nebola to od neho zlomyseľnosť ani závisť, ale výraz toho, že väčšie blaho už smrteľník v živote nedosiahne. Diagoras premožený šťastím v tej chvíli naozaj skonal.[3] V Olympii potom Diagorovi a jeho synom vďační občania Rodu dali postaviť sochy, aby ich sláva pretrvala naveky.[2]
Dórieus bol však neskôr nepriateľskou politickou stranou vypovedaný z Rodu a utiekol do Turií, kde sa po úspešnej športovej kariére stal veliteľom loďstva a počas peloponézskej vojny bojoval na strane Sparťanov proti Aténam.[7]
V zime roku 412 pred Kr. sa Sparťan Hippokrates vypravil s vojskom na desiatich lodiach z Turií, ktorým velil Dórieus a s dvoma loďami z Lakónie a Syrakúz na obranu Knidu, ktorý na podnet Tissaferna (perzského spojenca Sparty) povstal. Keď sa o tom dozvedeli Sparťania v Miléte, Dórieovi prikázali polovicu lodí poslať k mysu Triopiu, aby tam zadržiaval nákladné lode plaviace sa z Egypta do Atén. Aténčania hneď nato poslali z ostrova Somos k Triopiu vojnové lode a zajali šesť zakotvených lodí, ale posádky sa im nepodarilo zajať. Potom sa plavili do Knidu a zaútočili na mesto, ktoré takmer dobyli. Na druhý deň Aténčania opäť zaútočili, ale obrancovia sa stihli opevniť a keď im prišla na pomoc posádka, ktorá sa zachránila z lodí, Aténčania sa obliehania vzdali a vrátili sa na Samos.[7]
Antický autor Thukydides zaznamenal aj incident, ktorý sa neskôr odohral medzi Dórieom a Astyochom, vrchným veliteľom spartského loďstva. Námorníci zo Syrakúz a z Turií požadovali od Astyocha vyplatenie žoldu, ale on im opovržlivo odpovedal a vyhrážal sa Dórieovi, ktorý sa ich zastal a dokonca sa naňho zahnal palicou. Keď to vojaci uvideli, vrhli sa na Astyocha, ale ten v poslednej chvíli ušiel k nejakému oltáru a tak sa zachránil.[8]
V roku 411 pred Kr. bol Dórieus poslaný spolu s veliteľom Mindarom s trinástimi loďami na Rodos, aby v zárodku potlačili vzburu jej obyvateľov.[9] Svoju úlohu úspešne splnili. Nasledujúci rok však jeho loďstvo pri Hellesponte prekvapila presila Aténčanov na 74 lodiach a Dórieus bol nútený ustúpiť k Dardanu, kde vylodil svojich vojakov. Keď sa o tejto situácii dozvedel spartský veliteľ loďstva Mindaros, ktorého loďstvo kotvilo pri Ilione, vypravil sa na more pomôcť Dórieovi s celou svojou flotilou a v bitke pri Abýde ho Aténčania vedení Alkibiadom na hlavu porazili.[10][11]
Dórieus sa následne vrátil na Rodos, kde bol Aténčanmi zajatý a odvedený do Atén. Keď potom v Aténach uvideli Dóriea medzi ostatnými zajatcami, spomenuli si na jeho slávne športové úspechy a ich nepriateľské pocity sa voči nemu náhle zmenili a nechali ho odísť.[12] Neskôr keď sa aténskemu politikovi Konónovi podarilo Roďanov presvedčiť, aby opustili spartskú alianciu a pridali k Aténčanom, Dórieus bol práve vo vnútrozemí Peloponézu, kde ho Sparťania zajali, usvedčili zo zrady a odsúdili na trest smrti.[13]
Referencie a bibliografia upraviť
- ↑ a b c Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 249.
- ↑ a b Pausanias, Periégésis tés Hellados, 6,7,1.
- ↑ a b Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 179-180.
- ↑ Pausanias, Periégésis tés Hellados, 6,7,4.
- ↑ Pindaros, Epinikion, Olympijské ódy 7.[1]
- ↑ a b Pausanias, Periégésis tés Hellados, 6,7,3.
- ↑ a b Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny 8. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 273.
- ↑ Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny 8. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 300.
- ↑ Diodoros, Bibliotheca historia, 13,38,5-6.
- ↑ Diodoros, Bibliotheca historia, 13,45.
- ↑ Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 329.
- ↑ Pausanias, Periégésis tés Hellados, 6,7,4-5.
- ↑ Pausanias, Periégésis tés Hellados, 6,7,6.