Diasia
Diasia (starogr. Διάσια) bola starogrécka slávnosť k pocte boha Dia Meilichia („Dia Milostivého“[2]), ktorá sa oslavovala každoročne začiatkom jari 23. dňa atického mesiaca anthestérión.[3][4]
Thukydides o tomto sviatku uvádza: „V Atike sa konávali takzvané Diasie, sviatky na počesť Dia Meilichia, ktoré sa pokladajú za najväčšie sviatky Dia Milostivého. Celý národ počas nich prináša veľa obetí, nie krvavých, ale posvätené domáce pečivo ...“[5][6]
.jpg)
Ako uviedol Thukydides počas Diasie ľud prinášal nekrvavé obety, z iných antických písomných zdrojov (najmä zo schólií) je známe, že to boli i koláče v tvare zvierat a ľudia mohli ponúkať aj poľnohospodárske dary ako obilie a ovocie, pretože Meilichios, podobne ako mnohí iní chtonickí bohovia, bol aj bohom úrodnosti pôdy (občas bol zobrazený s rohom hojnosti – symbolom bohatstva[7]). Vlys jedného atického kalendára nezobrazuje procesiu tohto sviatku, ale orbu a siatie, hlavné udalosti v mesiaci maimaktérión, v ktorom sa oslavoval sviatok Pompaia. Koža z barana (rúno) obetovaná Meilichiovi a kérykeion, palica so zakrútenými hadmi, sa niesli v sprievode, od ktorého dostal sviatok svoj názov. Pompaia tak pomáha pochopiť Diasiu.[8]
Rovnako ako mnoho iných aténskych sviatkov, obe oslavy na počesť Dia Meilichia boli vidieckeho pôvodu a na zdôraznenie tohto poľnohospodárskeho pozadia ich možno označiť za „sviatky Atiky“ – nie Atén. (Pausanias spomína Meilichiov oltár na hranici medzi aténskym a eleusínskym územím,[9] ale hlavná svätyňa Diasie bola na brehu rieky Ilissos[8]) V skutočnosti démy, v ktorých žili atickí roľníci, sa zúčastňovali aténskej Diasie, ako je to známe z kalendárneho nápisu (Sokolowski 1969: č.18a riadky 37-42) z dému Erchia: „v mesiaci anthestérión, na sviatku Diasia, v meste Agrai, Diovi Meilichiovi, ovca, obetovaná bez použitia vína.[10] Ovčia koža prinesená do Atén, ktorá sa nosila v sprievode počas sviatku Pompaia, mohla byť stiahnutá z obetovaného barana na jar počas Diasie.[8]
Tieto dva aténske sviatky Dia Meilichia, zo začiatku jari a v zime, boli teda úzko prepojené. Vnútornosti z barana sa pálili a nepoužilo sa víno, čo je postup, ktorý zodpovedá iným chtonickým kultom, ale mäso sa jedlo ako pri olympských obetiach. Tradícia opísaná Xenofónom (Anabasis 7.8.4), kde sa hovorí o celých spálených ošípaných pre Meilichia, môže alebo nemusí odkazovať na Diasiu. S istotou možno hovoriť len o poľnohospodárskych daroch spomínaných Thukydidom a o obrade obetovania barana. (nápis na stéle kalendára z dému Thorikos z konca 5. stor. pred Kr. má záznam, pod mesiacom anthestérión: „k sviatku Diasia, Diovi Meilichiovi, ovca sa má predať“ [11]) Takýto zmiešaný obrad nie je v gréckom náboženstve ojedinelý a dá sa vysvetliť povahou boha, ktorý bol chtonickou bytosťou a zároveň Diom. Zeus Meilichios nebol olympským vládcom, známym napr. od Homéra, ale chtonický boh, ktorý sa zjavil ako veľký had. Na votívnych reliéfoch od 4. stor. pred Kr. až po helenistické obdobie je zobrazovaný ako sediaci Zeus s hadom alebo aj len v podobe hada. Napriek svojmu hrôzostrašnému charakteru bol Zeus Meilichios jedným z najpopulárnejších bohov Atiky a mal mnoho svätýň v Aténach a okolí (Zeus Meilichios a tiež aj Zeus Eubouleus sa často označujú za alternatívne mená Háda[12]).[8] Ako je známe z Aristofanových Oblakov (408-9), Diasia bola známa svojimi jedlami a podľa toho istého zdroja sa tam dali kúpiť aj hračky pre deti.[8][13]
Tento sviatok mal pravdepodobne aj hlbší význam. Chtonické božstvá ako Zeus Meilichios, Demeter alebo nymfy, prejavovali k deťom náklonnosť, boli pre nich akýsi poručnícki bohovia, ktorí im mali zabezpečiť ochranu. Votívne výjavy s deťmi sa preto často objavujú tam, kde boli uctievaní chtonickí bohovia. Ako napríklad votívny reliéf zo začiatku 4. stor. pred Kr. z berlínskeho štátneho múzea zobrazujúci veľkého hada, správne interpretovaného ako Dia Meilichia, ku ktorému sa modlia muž a dieťa.[14]
Referencie a bibliografia upraviť
- ↑ Wiebke Friese, Soren Handberg, Troels Myrup Kristensen. Ascending and descending the Acropolis. Aarhus : Aarhus Universitetsforlag, 2019. ISBN 978-87-7184-862-5. S. 75.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 367.
- ↑ Klasické Atény. Bratislava : Tatran, 1970. 61-057-70. S. 154.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 349.
- ↑ Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 90.
- ↑ Jane Ellen Harrison. Prolegomena to the Study of Greek Religion. Princeton : Princeton University Press, 2021. ISBN 978-06-9122-746-7. S. 13.
- ↑ Ivan Mrázek. Drahé kameny starověkých civilizací. Brno : Masarykova univerzita, 2014. ISBN 978-80-2107-716-4. S. 261.
- ↑ a b c d e Erika Simon. Festivals of Attica: An Archaeological Commentary. Madison : Univ of Wisconsin Press, 1983. ISBN 978-02-9909-184-2. S. 13-14.
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 101.
- ↑ Daniel Ogden. A Companion to Greek Religion. Hoboken : John Wiley & Sons, 2010. ISBN 978-14-4433-417-3. S. 191.
- ↑ Supplementum Epigraphicum Graecum, SEG 33:147.35, [1]
- ↑ Simon Hornblower, Antony Spawforth, Esther Eidinow. The Oxford Companion to Classical Civilization. Oxford : Oxford University Press, 2014. ISBN 978-01-9870-677-9. S. 354.
- ↑ Jane Ellen Harrison. Prolegomena to the Study of Greek Religion. Princeton : Princeton University Press, 2021. ISBN 978-06-9122-746-7. S. 14.
- ↑ Erika Simon. Festivals of Attica: An Archaeological Commentary. Madison : Univ of Wisconsin Press, 1983. ISBN 978-02-9909-184-2. S. 15.