Achelóos (rieka)
Achelóos alebo Aspropotamos (slov. Biela rieka) je rieka situovaná v západnej časti pevninského Grécka. Meria približne 220/223[1][2] kilometrov, vďaka čomu jej patrí druhé miesto v rebríčku najdlhších gréckych riek.[3]
Achelóos | |
Aspropotamos (slov. Biela rieka) | |
rieka v Grécku | |
Rieka Achelóos v horskej osade Piges, asi 71 km východne od Arty, v nadmorskej výške 800 metrov nad morom.
| |
Štát | Grécko |
---|---|
Zdrojnica | Pindos |
Ústie | Iónske more |
Dĺžka | 223 km |
Šírka | 25 km |
Hĺbka | 0,5 – 7 m |
Povodie | 5 688 km² (568 800 ha) |
Wikimedia Commons: Acheloos River | |
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Pramení v pohorí Pindos pod horou Lakmón.[2] Je riekou s najvyšším odtokom zo všetkých gréckych riek.[4]:425 V dolnom toku tvorí hranicu území Aitólie a Akarnánie.[5] Ústi deltou do Iónskeho mora neďaleko Patraského zálivu. Je využívaná na zavlažovanie a výrobu elektriky.[1] Názov Aspropotamos pochádza z bieleho bahna, ktoré sa nachádza na jej dne.[6]
Mená
upraviťTok
upraviťRieka pramení v južných svahoch pohoria Pindos, približne pod horou Lakmón. Následne preteká medzi pohoriami Panaitoliko a Thyamo[3] smerom na juh. Odtok rieky je z veľkej časti spôsobený dažďom (71%) a topením snehu (19%).[4]:443 V úzkych roklinách Achelóos dosahuje až hĺbky až 7 m. V hornej a strednej časti toku má rieka mnoho prítokov, z ktorých najväčší je Megdovas (Tavropos). Celkovo ide o pomerne riedko osídlenú, hornatú oblasť. V pramennej a strednej časti Achelósu existuje šesť veľkých vodných nádrží: Kremasta, Kastraki, Stratos, Plastiras, Mesochora a Sykia (posledné dve vo výstavbe).[4]:443
V druhej, južnej časti toku Achelóos vstupuje do nížiny Agrinio, kde mení smer na juhozápad. Jej priemerná šírka v týchto oblastiach je 25 m. V blízkosti rieky sa tu nachádzajú štyri veľké prírodné jazerá: Trichonis (najväčšie a najhlbšie grécke jazero), Lysimachia, Ozeros a Amvrakia, ktoré kedysi tvorili jedno veľké jazero Aetoloacarnania. Ešte v minulom storočí bolo územie charakteristické močiarmi, dnes je však plne kultivované.[4]:425, 432 Prebytočná voda z väčšiny týchto jazier sa odvádza do Achelóosu.[4]:443
Dnes je oblasť intenzívne poľnohospodársky obrábaná, priemysel zohráva v povodí skôr menšiu úlohu. Na čističky odpadových vôd sú napojené väčšie mestá ako Agrinio, Messolonghi, Karpenisi, Stratos, Aetoliko či Thermo.[4]:438 :456
Podložie rieky tvorí flyš (48%) a vápenec (32%). Údolie rieky a delta sú pokryté lakustrinným pliocénom a naplavenými sedimentmi (20%).[4]:432
Delta
upraviťVeľká delta Achelóosu má lalokový tvar a ústi do Iónskeho mora. Má regulovaný systém s dramatickým znížením ukladania sedimentov, salinizáciou podzemných vôd a šírením morskej vody proti prúdu. Celkovo zaberá 270 km² a zahŕňa dve veľké lagúny: Mesolonghi a Aetoliko.[4]:438 V ústí je hĺbka rieky len niečo cez pol metra (asi 2 stopy). Bahno z Achelóosu prispelo k vytvoreniu malých ostrovov v Iónskom mori (Echinadské ostrovy).[5] V staroveku boli podľa prameňov spojené s pobrežím. Lagúny delty sú významným miestom rybolovu. Napríklad v lagúne Mesolonghi sa uloví vyše 1400 ton rýb ročne.[4]
Fauna a flóra
upraviťV rieke žije 22 pôvodných druhov rýb vrátane mnohých jazerných a fluvio-lakustrinných druhov, ktoré pravdepodobne pochádzajú z morfotypov obývajúcich staroveké jazero Aetoloacarnania. Šesť druhov je lokálne endemických: Scardinius acarnanicus, Rutilus panosi, Silurus aristotelis, Salaria economidisi, Cobitis trichonica a Economidichthys trichonis, osem druhov je endemických v iónskej poddivízii: Barbus albanicus, Tropidophoxinellus hellenicus, Pseudophoxinus stymphalicus, Barbus peloponnesius, Squalius peloponnensis, Economidichthys pygmaeus, Telestes pleurobipunctatus a Valencia letourneuxi. Fauna v povodí rieky zahŕňa aspoň 20 druhov chránených na národnej či európskej úrovni (napr. mlok alpský, salamandra škvrnitá, kunka žltobruchá či chránené druhy žiab. Delta obsahuje rozmanitú vtáčiu populáciu s viac ako 300 druhmi vtákov. V hornom toku rieky žije medveď hnedý.[4]:453an
História
upraviťRieka zaujímala ľudstvo už v staroveku, Podľa starogréckej legendy sa Herkules v boji s rovnomenným bohom Achelóom, ktorý v rieke býval, pokúsil vysušiť močiar v jej dolnom toku.[6] Záujem o odvodnenie a kontrolu vôd v delte rieky je teda evidentný už v staroveku. Už v tomto období zároveň migrujúci vodný tok spôsoboval aj mocenské konflikty medzi susediacimi kmeňmi Aetólčanov a Akarnáncov.[4]:432
V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 20. storočia boli mokrade v južnom toku vysušené a uskutočnili sa rozsiahle kultivačné práce.[4]:432 V priebehu desaťročí bolo na rieke tiež vybudovaných viacero priehrad. Rieka sa do širšieho európskeho povedomia dostala vďaka projektom na odklonenie toku rieky do Tesálie. Plán pre zavlažovacie účely a výrobu elektriky vznikol už v 60. rokoch, grécka vláda ho však oživila až v roku 1984.[10] Celkové prevedenie však prišlo na rad v 90. rokoch. Plán vyvolal ostrú kritiku a projekt bol viackrát napadnutý pred súdmi. Nakoniec sa v rámci výkladu konania o výklade európskych právnych noriem dostal až pred Súdny dvorom EÚ.
Prípad odklonenia toku rieky Achelóos
upraviťSpor sa týkal projektu čiastočného odklonenia horného toku rieky do Tesálie za účelom zavlažovania tamojšieho regiónu a výroby elektriny. Projekt bol schválený príslušnými gréckymi ministerstvami v rokoch 1991/1992. Proti plánom sa ohradili grécke organizácie pôsobiace v oblasti životného prostredia, mimovládne medzinárodné organizácie, ako aj viaceré dotknuté územné spoločenstvá. Príslušné subjekty podali viaceré žaloby smerujúce k zrušeniu nariadení gréckych ministerstiev schvaľujúcich postupnú realizáciu projektu. Hlavným predmetom sporov bola výstavba 18, 5 kilometra dlhého kanálu privádzajúceho vodu z rieky do Tesálie, ako aj výstavba priehrad a rezervoárov vody.[11]
Okrem hlavnej infraštruktúry bola tiež pre splnenie plánu potrebná aj problematická výstavba servisných tunelov a prístupových ciest, ktoré mali mať nevyhnutne významný vplyv na lesné ekosystémy zasiahnutej oblasti, a to ako počas stavebnej, tak aj prevádzkovej fázy projektu. Pôvodné financovanie projektu predstavovalo predpokladaných 450 miliónov eur zo zdrojov EÚ s príspevkami z iných zdrojov vrátane gréckeho štátneho rozpočtu.[10]
Dve rozhodnutia gréckych ministerstiev boli v roku 1994 zrušené rozsudkami gréckej Štátnej rady (Symvoulio tis Epikrateias) z dôvodu, že neboli založené na žiadnej celkovej štúdii vplyvov projektu na životné prostredie. V nadväznosti na rozhodnutia bola vypracovaná jednotná štúdia o celom diele, ktorá bola následne ministerstvami schválená. Oproti pôvodnému plánu sa znížil maximálny objem vody, ktorú bolo možné odkloniť z 1 100 miliónov na 600 miliónov m³ za rok. Aj tieto správne rozhodnutia boli napadnuté a gréckou Štátnou radou zrušené. Svoj výrok Rada odôvodnila konštatovaním, že vypracovaná štúdia neposkytovala žiadne alternatívne riešenie umožňujúce vyhnúť sa zničeniu významných pamätihodností regiónu. Ministerstvo životného prostredia a verejných prác preto následne nechalo vypracovať a schválilo dodatočnú štúdiu dosahov čiastočného odklonenia vôd (2002). Jeho správny akt však bol Štátnou radou v roku 2005 opätovne zrušený. Príčinou bol fakt, že realizácia diel využívajúcich vodné zdroje nebola zaradená do programu trvalého rozvoja vodných zdrojov, a teda nespĺňala vzhľadom na grécku i európsku normotvorbu zásadu udržateľného hospodárenia s vodnými zdrojmi.[11]
V dôsledku spomínaného bol gréckym zákonodarným zborom prijatý zákon 3481/2006 (FEK A’ 162/2.8.2006), ktorý ako štátny záujem výslovne povoľoval projekt na rieke Achelóos a potvrdzoval, že je možné projekt v súlade s plánom správy a environmentálnymi parametrami zákona dokončiť a dať do prevádzky. Spoločnosť uskutočňujúca dielo následne dostala pokyn pokračovať v prácach, ktoré predtým pozastavila. Odporcovia plánu sa znovu obrátili na Štátnu radu a prostredníctvom žaloby proti § 13 zákona 3481/2006, ako aj proti spojeným správnym aktom žiadali zrušenie celého projektu ako protiprávneho. Štátna rada Grécka sa následne pred vydaním rozhodnutia obrátila s viacerými prejudiciálnymi otázkami na Súdny dvor EÚ. Veľká komora SD EÚ následne vydala rozsudok ECLI:EU:C:2012:560 vo veci Nomarchiaki Aftodioikisi Aitoloakarnanias a i. proti Ypourgos Perivallontos, Chorotaxias kai Dimosion ergon a i. (C- 43/10) v ktorej odpovedala na štrnásť položených otázok z oblasti európskeho práva životného prostredia.[11]
Rozsudok okrem iného deklaroval, že:
- v rozpore [so smernicou 2000/60 nie je] vnútroštátne ustanovenie, ktoré pred 22. decembrom 2009 umožňovalo odklonenie vody z jedného povodia do druhého alebo z jedného správneho územia povodia do iného, ak príslušné vnútroštátne orgány ešte neprijali dotknuté plány vodohospodárskeho manažmentu správnych území povodí,
- takéto odklonenie nesmie byť takej povahy, že by vážne narušilo dosiahnutie cieľov stanovených touto smernicou,
- uvedené odklonenie však v rozsahu, v akom môže spôsobiť negatívne účinky na vodu, ktoré sú uvedené v článku 4 ods. 7 tej istej smernice, môže byť povolené, ak sú splnené aspoň podmienky uvedené v písmenách a) až d) tohto istého ustanovenia, a
- nemožnosť povodia alebo správneho územia povodia, kam sa má voda odkloniť, uspokojiť svojimi vlastnými vodnými zdrojmi potreby pitnej vody, výroby elektriny alebo zavlažovania nie je nevyhnutnou podmienkou na to, aby takéto odklonenie vody bolo zlučiteľné s uvedenou smernicou, ak boli splnené predtým stanovené podmienky.
- Aj keby platilo, že zmena prirodzeného riečneho ekosystému na výrazne antropizovaný riečny a jazerný ekosystém má dosah na integritu lokalít, ktoré sú súčasťou siete Natura 2000, nevyhnutne to nevedie k tomu, že projekt, z ktorého takáto zmena vyplýva, nemôže byť schválený.
Naliehavý verejný záujem teda podľa SD EÚ „môže odôvodniť povolenie odklonu rieky za splnenia podmienok stanovených smernicou 2000/60 ES, nesmie byť však takej povahy, že by narušilo podstatne dosiahnutie cieľov stanovených touto smernicou“.[11]
Spor sa ťahá do dnešných dní a projekt do dnešných dní nebol dokončený.
Galéria
upraviť-
Rieka Achelóos
-
Achelóos z mostu v Temple
-
Rieka v Evritanii
-
Rieka Achelóos
-
Kamenný most v Temple
-
Most v Tatarne
Referencie
upraviť- ↑ a b c Achelóos [2]. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 97. Dostupné online.
- ↑ a b c Achelóos. In: Diderot: velká všeobecná encyklopedie. Svazek 1. Praha : Diderot, 2000. ISBN 978-80-902723-3-0. S. 115. (po česky)
- ↑ a b PRÁŠEK, Justin Václav. Achelóos [1]. In: Ottův slovník naučný: Illustrovaná encyklopædie obecných vědomostí. Praha : J. Otto, 1889. Dostupné online. S. 500. (po česky)
- ↑ a b c d e f g h i j k l m TOCKNER, Klement; UEHLINGER, Urs; ROBINSON, Christopher T. Rivers of Europe. Cambridge : Academic Press, 2009. ISBN 978-0-08-091908-9. (po anglicky)
- ↑ a b c Achelous River In:TIKKANEN, Amy. Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-08-30]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b Achelous. In: Standard Encyclopedia of the World's Rivers and Lakes. Ed. R. Kay Gresswell, Anthony Huxley. New York : G. P. Putnam's Sons, 1965. S. 27.
- ↑ Napr. rozsudok ECLI:EU:C:2012:560 Súdneho dvora EÚ v slovenskej mutácii. Dostupné online.
- ↑ a b Tvar Aspropotamos používa elektronická Encyclopaedia Beliana. Tvar Aspropótamos používa tlačená Encyclopaedia Beliana.
- ↑ ACHELO´US. In: SMITH, William. Dictionary of Greek and Roman Geography. London : Walton and Maberly, John Murray, 1854. Dostupné online.
- ↑ a b Acheloos River Diversion Project, Greece - Water Technology [online]. Web Water-technology, [cit. 2021-08-31]. Dostupné online.
- ↑ a b c d ECLI:EU:C:2012:560 Súdneho dvora EÚ. V slovenskej mutácii: Dostupné online.
Ďalšia literatúra
upraviť- Achelóos. In: Malá slovenská encyklopédia. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV, 1993. ISBN 978-80-85584-12-7. S. 23.
- STRAUCH, Daniel. Achelous. In: Brill's New Pauly: Encyclopaedia of the Ancient World. Ed. Cancik Hubert, Helmuth Schneider. Vol. 1. A-Ari. Leiden, Boston : Brill, 2002. ISBN 90-04-12258-3. S. 85.
- VOMÁČKA, Vojtěch; ŽIDEK, Dominik, a kol. Posuzování vlivů záměrů a koncepcí na životní prostředí. Brno : Masarykova univerzita, 2016. 336 s. (Scientia; zv. 561.) ISBN 9788021083431. S. 127 – 139.