Edvard Munch

Edvard Munch (* 12. december 1863, Løten, Nórsko – † 23. január 1944, Ekely) bol nórsky expresionistický maliar. Jeho intenzívne, evokatívne spracovanie úzkosti silne ovplyvnilo nemecký expresionizmus dvadsiateho storočia.

Edvard Munch
nórsky expresionistický maliar
Edvard Munch v roku 1933
Narodenie	12. december 1863 Løten, Nórsko
Úmrtie	23. január 1944 (80 rokov) Ekely, Nórsko
Rodičia	Christian Munch Laura Cathrine Bjølstad
Podpis
Odkazy
Commons	Edvard Munch
Biografický portál

Životopis

Narodil sa v Løten a vyrastal v Christianii (terajšie Oslo). Po smrti matky, ktorá zomrela na tuberkulózu, ho vychovával len otec, ktorý zomrel v roku 1889. Otec malému Edvardovi a jeho súrodencom často spomínal peklo a strašil ich rozprávaním, že ak zhrešia budú odsúdení do pekla bez cesty späť. Munch vyrastal v atmosfére poznačenej smrťou, počas jeho detstva zomrela jeho matka, brat aj jeho obľúbená sestra Sophie, ďalšia sestra bola mentálne chorá a sám Munch bol chorľavý. Z jeho štyroch súrodencov sa len jeden oženil, no svadbu prežil len o pár mesiacov, krátko po nej zomrel. Tieto okolnosti nám môžu priblížiť a vysvetliť pochmúrnosť a pesimizmus Munchovej tvorby.

Ako sa vyjadril samotný autor, „Choroba, šialenstvo a smrť boli anjelmi, ktorí obklopovali moju kolísku a nasledovali ma po celý život.“ Množstvo moderných zdrojov prezentuje jeho chorobu ako maniodepresívnu psychózu.^{[chýba zdroj]}

V roku 1879 sa zapísal na štúdium inžinierstva, no časté choroby ho prinútili prerušiť štúdium. V 1880, opustil školu a stal sa maliarom, študoval Royal School of Art and Design v Kristianii.

Odcestoval do Paríža, vďaka čomu získal množstvo inšpirácií od francúzskych maliarov — bol ovplyvnený impresionizmom, neskôr postimpresionizmom a dizajnom secesie. Kým štýlovo je ovplyvnený postimpresionizmom, obsahovo jeho dielo preukazuje prvky symbolizmu, zobrazujúc stav mysle na rozdiel od reality.

Počas svojej kariéry často menil celkový štýl maľby, v 1880 kreslil pod vplyvom naturalizmu, diela ako Portrét Hansa Jægera, a čiastočne aj pod vplyvom impresionizmu - Rue Lafayette. V 1892, Munch sformuloval svoj charakteristický a originálny koncept syntetizmu, príkladom je dielo Melanchólia, v ktorom farby predstavujú symbolický element, alebo slávny Výkrik.

V roku 1890 si obľúbil mdlý priestor v obrazoch a používal ho často na predné figúry. Vybral si pózy na prezentovanie stavu mysle a psychologických podmienok (Popol), figúry prepožičiavajú obrazu monumentálnu, statickú kvalitu. Munchove figúry vyzerajú ako keby hrali svoje role na divadelnom javisku, (Smrť v izbe chorého), niečo ako pantomíma fixovaných postojov, ktoré zobrazujú emócie. Pretože dáva svojim stvárneným charakterom len psychologickú dimenziu ako v diele Výkrik, Munchovi muži a ženy nevyzerajú realisticky.

V roku 1892 ho Únia berlínskych umelcov pozvala na výstavu do Berlína. Jeho maľby vyvolali škandál a kontroverzné reakcie na seba nenechali dlho čakať. Výstava bola po týždni uzavretá. V Berlíne sa stal členom úzkeho kruhu umelcov s Henrikom Ibsenom (ktorému navrhol niekoľko setov pre jeho hry) a Augustom Strindbergom.

Na jeseň v roku 1908 jeho úzkosť nabrala akútne rozmery a musel sa liečiť na klinike Dr. Daniela Jacobsena. Terapia zmenila jeho osobnosť a po návrate do Nórska prejavoval väčší záujem o prírodné objekty a jeho tvorba je pestrejšia, čo sa týka farieb a menej pesimistická.

V tridsiatych a štyridsiatych rokoch označil jeho diela nemecký nacistický režim ako „degenerované umenie“ a jeho práce boli odstránené z nemeckých galérií. Tento krok hlboko poznačil antifašisticky založeného Muncha, ktorý Nemecko považoval za svoj druhý domov.

Zomrel v Ekely, neďaleko Oslo, 23. januára, 1944, asi mesiac po svojich 80. narodeninách. Zanechal po sebe okolo tisíc obrazov, 15 400 obrázkov, 4 500 kresieb, šesť plastík, diela ktoré venoval mestu Oslo, ktoré vybudovalo Munchovo múzeum v Tøyen na jeho počesť. Múzeum vystavuje najväčšiu kolekciu jeho diel.

Munch sa nachádza na nórskej 1000 korunovej bankovke, spolu s jeho dielom Melanchólia.

„	Z môjho hnijúceho tela kvety budú rásť a ja v nich, a to je večnosť.	“
– Edvard Munch

Dielo

Výkrik (1893; pôvodne nazvaný Zúfalstvo), Munchov najznámejší obraz, je považovaný za symbol - ikonu existenčnej úzkosti. Podobne ako u mnoho iných jeho prác, namaľoval viacero verzií. Výkrik je dielom zo série Vlys života, v ktorej Munch skúmal témy ako život, láska, strach, smrť a melanchólia. Plátno bolo 22. augusta 2004 ukradnuté z Munchovho múzea v Oslo, vrátené bolo v roku 2006 s drobnými poškodeniami.

Témy Vlysu života sa počas jeho tvorby stále vracajú, v dielach ako Choré dieťa (1886, portrét jeho chorej sestry Sophie), Vampír (1893–94), Popol (1894), alebo Most. Neskoršie diela ukazujú nejasné figúry s bezvýrazovou tvarou, niekedy dokonca bez tváre s hroziacimi tvarmi stromov alebo domov. Munch zobrazoval ženy ako krehké, útle nevinné trpiteľky, alebo ako zlovestné život požierajúce stvorenia. Analytici jeho života to považujú za odraz jeho sexuálnych túžob.^{[chýba zdroj]}

Zaujímavosti

• Munch bol prvým západným umelcom, ktorý vystavoval v Národnej galérii v Pekingu po Kultúrnej revolúcii.
• Niektorí historici tvrdia o červenej oblohe na slávnom obraze Výkrik, že zobrazuje nezvyčajne intenzívny západ slnka pozorovaný na celom svete, po výbuchu indonézskej sopky Krakatoa v roku 1883.^{[chýba zdroj]}

Galéria

• 
  Inger na pláži (1889)
• 
  Noc v Saint-Cloud (1890)
• 
  Výkrik
• 
  Metabolizmus
• 
  Maratova smrť (1907)
• 
  Kúpajúci sa muži (1908)

Pozri aj

• Expresionizmus

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Edvard Munch

Externé odkazy

• Vlastný portrét
• Edvard Munch Archivované 2010-02-11 na Wayback Machine