Exegéza

Exegéza (po grécky ἐξηγεῖσθαι vyvádzať von) je kritické skúmanie akéhokoľvek textu, zvlášť ale náboženského, ako napr. Biblia, Talmudu, Midraša, Koránu atď. Exegéta je odborník na exegézu. Samotné slovo exegéza znamená vytiahnutie významu daného textu. Niekedy sa chápe ako protiklad k vkladaniu vlastného výkladu do daného textu. Exegéza sa tak snaží o objektívny prístup k textu. V našich podmienkach sa najčastejšie hovorí o biblickej exegéze.

Biblická exegéza

Biblická exegéza sa potom člení na dva prístupy. Prvý z nich je exegéza zjavená, ktorá predpokladá, že autori textov boli pri písaní textu inšpirovaní Duchom svätým, a ich slová sú preto Božím zjavením. Racionálna exegéza sa zakladá na myšlienke, že autori sami stoja za svojím dielom, a preto sa k textu pristupuje s ohľadom na ich porozumenie.

Medzi hlavné strediská súčasnej katolíckej biblickej exegézy patrí:

• Jeruzalemská škola založená roku 1873 Marie-Joseph Lagrangem
• Pontificio Istituto Biblico v Ríme založený Piom X. roku 1905

Exegetické metódy

Exegéza (chápaná väčšinou v zmysle exegézy racionálnej) používa na výklad textu a jeho významu najrôznejšie metódy, ktoré v svojej celistvosti umožňujú pochopenie posolstva textu. Väčšinou sa hovorí všeobecne o historicko-kritickej metóde, čo je v podstate súhrn niekoľkých metód, ktoré exegétovi pomáhajú odhaliť význam. Metódy zastrešené pod týmto názvom sú

• kritické, pretože pristupujú k posvätnému (v prípade Biblie biblickému) textu ako k akémukoľvek inému literárnemu celku, ktorý má svoju históriu a ktorý prešiel dlhými dejinami vzniku a vývoja.
• historické, keďže skúmajú text z hľadiska jeho historického vývoja a predovšetkým z hľadiska významu, aký mal daný text v dobe svojho vzniku.

Úlohou historicko-kritickej metódy je zistiť, aký význam mal text v okamihu napísania, resp. aké posolstvo ním chcel autor odovzdať.

Čiastkové metódy sa delia do dvoch skupín na metódy synchrónne a metódy diachrónne. Synchrónne metódy skúmajú text v jeho terajšej, konečnej podobe, zatiaľ čo diachrónne ho skúmajú z hľadiska jeho vzniku a vývoja, ktorý dnešnej konečnej podobe predchádzal. Zvyčajne sa potom všetky tieto metódy navzájom kombinujú.

Synchrónne metódy

• Jazyková a syntaktická analýza uskutočňuje rozbor štruktúry textu, použitého výberu lexikálnej zásoby a gramatiky jazyka, spojenie prvkov textu (usporiadanie jednotlivých viet), použité štylistické figúry (personifikácia, irónia, hyperbola, apod.), stavby a členenia textu.
• Sémantická analýza sa zaoberá významom jednotlivých slov či väčších vetných celkov. Snaží sa zachytiť pole významov jednotlivých termínov a podľa kontextu určiť konkrétny význam použitých termínov v danom texte.
• Naratívna analýza študuje text z hľadiska výpravného, jeho dynamiku, vzťahy medzi jednajúcimi postavami a zmenu situácie. Významným bádateľom v tomto smere je napr. Vladimír Propp a jeho podrobná naratívna analýza ruských ľudových rozprávok.
• Pragmatická analýza skúma cieľ, aký chcel autor dosiahnuť. Text môže mať funkciu informačnú (prenos informácií), konatívnu (prosba/príkaz, snaha podnietiť čitateľa priamo k nejakému konaniu), emotívnu (vyjadrenie vlastných pocitov), poetickú a pod. Každá z týchto funkcií môže byť vyjadrená viacerými spôsobmi, v závislosti okrem iného od autority autora textu a od konkrétnej situácie.
• Analýza literárnych druhov sa zaoberá použitým literárnym druhom textu. Literárny druh závisí od kultúry, ktorá ho vytvorila a používa vždy na nejakú konkrétnu, inštitucionalizovanú a opakujúcu sa situáciu (tzv. Sitz im Leben). Správne určenie literárneho druhu textu je podmienkou pochopenia zámeru a posolstva autora. Táto metóda je veľmi príbuzná štúdiu foriem.

Diachrónne metódy

• Literárna analýza skúma, nakoľko je daný text jednotný a v prípade nejednotnosti v ňom hľadá použité pramene. Hlavné úlohy literárnej kritiky sú dva: vymedziť začiatok a koniec textovej jednotky a stanoviť mieru jej koherencie čiže súvislosti.
• Analýza tradícií sleduje vývoj jednotlivých tradícií, myšlienok a myšlienkových či náboženských predstáv v čase a naprieč rôznymi textami.
• Analýza foriem sa zaoberá literárnymi formami krátkych textov. Tieto danou kultúrou presne stanovené formy slúžia predovšetkým k lepšiemu šíreniu textu od človeka k človeku. Tzv. Formgeschichte čiže dejiny formy sa podrobne zaoberajú predovšetkým ústnou tradíciou (tradovaním) krátkych textov pred ich písomným zaznamenaním a fixovaním. Táto metóda sa dopĺňa so štúdiom literárnych druhov.
• Analýza redakcie je dôležitá v prípade, že autor textu pri jeho zostavovaní používal staršie pramene. V tomto prípade sa skúma, akým spôsobom do týchto prameňov zasiahol a ako pozmenil či upravil ich pôvodný význam. Úpravy autora sú viditeľné predovšetkým z výberu textov (čo vybral a čo vynechal), z toho, ako vybrané texty zoradil, a aké sú jeho obľúbené (kľúčové) slová a obraty.

Doplnkové metódy - Tieto metódy možno síce aplikovať na text, ale nám o ňom vydávajú len čiastočné informácie a sú často jednostranné. Pokiaľ sú vzaté bezvýhradne, potom môžu byť nebezpečne zavádzajúce.

• Psychologická analýza
• Sociálna analýza
• Historická analýza (chápe text ako historický prameň)
• Feministická exegéza