Formálna logika
Formálna logika je veda o zákonoch deduktívneho poznania. Predmetom formálnej logiky je je jazykovo-logická forma. Aristoteles ju chápal ako náuku o formálnej správnosti myslenia alebo hovorenia. Formálna logika už predpokladá jazykové bytie na svete a robí toto jazykové bytie na svete predmetom určitej dodatočnej reflexie, pričom pozornosť zameriava na formálne štruktúry myslenia vôbec, na všeobecné podmienky správnosti. Ako dodatočné hovorenie o jazyku predpokladá formálna logika každodenný, bežný jazyk, a to v dvojakom zmysle:
- Bežný jazyk je koniec koncov jazyk, o ktorom logika hovorí. Logická analýza je analýza vždy už daného jazyka.
- Bežný jazyk je napokon jazyk, ktorým logika uvádza svoje pojmy a axiómy.
Formálna logika sa môže budovať len tak, že koniec koncov hovorí bežným jazykom o bežnom jazyku. Toto konštatovanie je dôležité. Ukazuje, že formálna logika nevyhnutne predpokladá bežný jazyk (resp. neanalyzovaný jazyk). Podľa Wittgensteina formálna abstraktná logická analýza principiálne nikdy nemôže celkom vystihnúť používanie jazyka, ktoré sa fakticky odohráva v jazykových hrách.
Z filozofického hľadiska je formálna logika formálna veda, ktorá sa často považuje za filozofickú disciplínu a kladie sa na miesto, ktoré jej vyhradil už Aristoteles: je organom (nástroj) filozofie, má teda inštrumentálny význam, pretože učí správne argumentovať a pomáha pri presnej analýze filozofických problémov.
Vyvinula sa prevažne humanitnej disciplíny v najstarších dobách cez štádium stredoveku až do novoveku, kedy logika svoj prevažne humanitný charakter pod vplyvom prírodných vied čiastočne stráca. Až do 30. rokov 20. storočia si však zachováva povahu prevažne teoretickej disciplíny, ktorej podnety prichádzajú síce z praxe, avšak značne sprostredkovane. Od 30. rokov dochádza k priamej aplikácii logiky v technike tak, ako to do tej doby dokázala snáď len matematika.
Predstaviteľmi formálnej logiky boli Aristoteles, Rudolf Carnap, Augustus De Morgan a Ludwig Wittgenstein.