Gepard (film)

Gepard je talianska historicko-romantická dráma, natočená na podklade románu spisovateľa Giuseppe Tomasi di Lampedusu (vydané 1958). Film režíroval Luchino Visconti a v hlavných úlohách hrali vtedajšie filmové hviezdy ako napríklad Burt Lancaster, Alain Delon alebo Claudia Cardinale.

Gepard
Originálny názov	Il Gattopardo
Žáner	historicko-romantická dráma
Dĺžka	205 (režisérska verzia), 185 (bežná kino-verzia) minút
Štát	Taliansko, Francúzsko
Pôvodný jazyk	taliančina, francúžština
Rok	1963
Dátum uvedenia	28. marec 1963 15. júl 1963
Spoločnosť	Titanus Film (Taliansko) Société Nouvelle Pathé Cinema (Francúzsko)
Rozpočet	2 900 000 000 talianskych lír
Zárobok	2 800 000 $
Filmový štáb
Réžia	Luchino Visconti
Scenár	Luchino Visconti, Suso Cecchi d'Amico, Pasquale Festa Campanile, Massimo Franciosa
Produkcia	Goffredo Lombardo, Pietro Notarianni
Hudba	Nino Rota
Kamera	Giuseppe Rotunno
Strih	Mario Serandrei
Herecké obsadenie
Obsadenie Burt Lancaster ako Fabrizio Corbèra, knieža zo Saliny Alain Delon ako Tancredi Falconeri Claudia Cardinale ako Angelica Sedàra Lucilla Morlacchi ako Concetta, dcéra kniežaťa zo Saliny Romolo Valli ako páter (jezuita) Pirrone Terence Hill ako gróf Cavriaghi Giuliano Gemma ako Garibaldiho generál
Ďalšie odkazy
IMDb
ČSFD
Filmový portál

Dej

Film sa dosť verne pridržiava obsahu knihy od G. Tomasi di Lampedusu Gepard (Il gattopardo, 1958), v ktorej je hlavnou postavou knieža Fabrizio Corbèra zo Saliny, sicílsky aristokrat. Na rodiel od knihy, v ktorej dej zahŕňa aj smrť kniežaťa v roku 1883 a krátku scénu života jeho dcér v roku 1910, vo filme sú zobrazené len udalosti z rokov 1860 a 1861, súvisiace s pripojením Sicílie k zjednocujúcemu sa Taliansku. Knieža je typickým hrdým reprezentantom svojej vrstvy, je sebavedomý, panovačný, rozhodný a zároveň vzdelaný (vo voľných chvíľach sa venuje astronómii). Knieža v máji 1860 s obavami sleduje zápas o ovládnutie Sicílie vojakmi G. Garibaldiho, pretože tieto zmeny vníma ako postupný zánik „starého sveta“, v ktorom jeho spoločenská vrstva patrila k vládnucej (spolu s cirkvou, ktorú v knihe i vo filme reprezentuje konzervatívny páter Pirrone, rodinný kňaz a vychovávateľ). Zánik starého politicko-spoločenského zriadenia skutočne prichádza so zjednotením Talianska (Sicília bola k zjednocujúcemu sa štátu pripojená po vpáde Garibaldiho vojakov v máji 1860 a po porážke kráľovských bourbonovských vojsk na prelome rokov 1860 a 1861; posledný kráľ František II., pochádzajúci z bourbonovskej dynastie, odišiel do vyhnanstva).

Knieža zo Saliny si uvedomuje, že starý feudálny spoločenský poriadok, charakterizovaný aj neobmedzenou mocou panovníka, zaniká, ale snaží sa zabezpečiť, aby jeho deti prešli obdobím zmien bez úhony. Človekom „nových čias“ sa stáva jeho synovec, mladý ale chudobný aristokrat Tancredi Falconeri (vo filme stvárnený A. Delonom). Ten spočiatku nadbieha dcére kniežaťa Concette, ale neskôr sa zosobášil s krásnou dcérou starostu z malej dediny Donnafugata Angelicou Sedàra. Jej otec Calogero Sedàra je tiež zosobnením nového politicko-spoločenského zriadenia - zmenou režimu sa stal bohatým mužom, hoci jeho snaha správať sa ako boháč vyznieva komicky. Knieža zo Saliny napokon prijíma politické zmeny s presvedčením, že základy spoločenského usporiadania ostanú napriek politickým zmenám zachované a nové pomery ponúknu možnosť sebarealizácie tým, ktorí sú ochotní a schopní sa zmenám prispôsobiť. Knieža chápe nevyhnutnosť zmien, ale sám nie je schopný a ochotný sa na nich podieľať, ani ich prijať. Jeho obdiv patrí skôr „starému svetu“, ktorý však nevyhnutne mizne. Viaceré jeho úvahy a postoje sú poznamenané vnútorným smútkom, pocitmi melanchólie a nevyhnutnou rezignáciou na aktívne konanie (najmä v politickom živote, ale aj pri ovplyvnení životnej dráhy vlastných detí a Tancrediho).

Film je filmovými kritikmi označovaný za veľkú vizuálnu historickú fresku, ktorá s veľkou empatiou zobrazuje zanikajúci svet feudálnej aristokracie na Sicílii po polovici 19. storočia. Film ponúka výpravné scény z bojov Garibaldiho vojakov o Palermo (z konca mája 1860), ale najmä rozmanité scény z každodenného života aristokratickej rodiny Salinovcov (cesta do letného sídla v Donnafugate, domáce bohoslužby, monumentálna scéna priebehu plesu, pikniky a poľovačky v okolí letného sídla). Vo filme boli použité nákladné a danej dobe verné kostýmy (za kostýmy bol film nominovaný na cenu Americkej filmovej akadémie), ako aj interiéry. Kritikmi sú pozitívne hodnotené aj herecké výkony hlavných postáv, najmä však Burta Lancastera.

Ocenenia

Režisér Luchino Visconti získal za film Zlatú palmu na filmovom festivale v Cannes.

Literatúra

• Gepard nezaťahuje pazúry. In: MOJŽIŠ, Juraj: Použi ma ako stránku knihy. Bratislava : Slovenský filmový ústav 2004, s. 126 - 131. ISBN 80-85187-35-3