Herman Melville

	Herman Melville
	; americký prozaik, básnik a esejista
Narodenie	1. august 1819; New York, USA
Úmrtie	28. september 1891 (72 rokov); New York, USA
Podpis
Odkazy
Projekt; Gutenberg	Herman Melville; (plné texty diel autora)
Commons	Herman Melville
	Biografický portál

Herman Melville (* 1. august 1819, New York – † 28. september 1891) bol americký prozaik, básnik a esejista, autor Bielej veľryby.

Jeho prínosom do literatúry boli diela ako Biela veľryba (1851), Bartleby the Scrivener (1853), Benito Cereno (1855), Billy Budd, tento román však zostal nedokončený a bol vydaný až v roku 1924.

Keď mal okolo 20 rokov, stal sa učiteľom a neskôr námorníkom. Jeho prvá plavba viedla na Markézske ostrovy, kde aj krátku dobu žil. Prvou knihou, ktorá zobrazovala jeho vtedajší život bola kniha Taipi Omu. Táto kniha sa stala "bestsellerom" a Melville sa preslávil ako "muž, ktorý žil medzi kanibalmi". Po literárnom úspechu koncom devätnásteho storočia, prišiel neúspech v podobe diela Biela veľryba čo viedlo ku koncu jeho slávnej literárnej kariéry. Počas ďalších desaťročí Melville vydal niekoľko básnických diel, ktoré sa však preslávili až po jeho smrti. Keď v roku 1891 zomrel, Melville sa takmer úplne stratil z povedomia ľudí. Jeho návrat prišiel na začiatku dvadsiateho storočia, keď získal ocenenie za jeho tvorbu, najmä za dielo Moby Dick, ktoré bolo od vtedy vyhlásené za veľdielo, či už americkej alebo svetovej literatúry.

Biografia

Život a vzdelanie

Herman Melville bol americký spisovateľ a básnik, preslávený najmä svojimi románmi, poviedkami a esejami. Pochádzal z bohatej rodiny, jeho rodičia boli Maria Gansevoort Melvillová a Allan Melville. Vo svojich piatich rokoch začal Melville študovať. Krátko po tom čelil chorobe známej ako "šarlach", ktorá mu oslabila zrak. O rok na to napriek spomalenému chápaniu a schopnosti vyjadrovať sa, vyhral Melville cenu v prednášaní na chlapčenskej škole v New Yorku. Medzi Melvillove zachované dokumenty patria aj listy adresované jeho tete a starej mame.

V roku 1829 sa zapísal na anglickú katedru súkromnej školy v New Yorku. Keď rodinný podnik na konci devätnásteho storočia skrachoval, rodina sa presťahovala do hlavného mesta New Yorku (Albany), kde mladý Melville začal navštevovať akadémiu. Snaha obnoviť obchod spôsobila náhlu smrť otca, čo prinútilo mladého Hermana pracovať v banke už od svojich trinástich rokov. Keď dovŕšil osemnásť rokov, stal sa učiteľom na základnej škole a neskôr novinárom. Po vyčerpaní všetkých možností na pevnine, v devätnástich rokoch sa Herman vybral na svoju prvú plavbu ako obchodný námorník, na lodi, ktorá smerovala do Anglicka.^[1]

1838 -1844: Roky strávené na mori

V júni 1839 nastúpil na palubu obchodnej lode St. Lawrence, ktorá sa plavila z New Yorku do Liverpoolu. Po piatich týždňoch strávených v Anglicku sa vrátil na túto loď a svoje zážitky spísal v diele Prvá plavba (1849). Melville sa vrátil k učeniu na škole Greenbush v New Yorku, ale po prvom semestri odišiel a zúčastnil cesty do Galeny. V roku 1840 sa rozhodol viac a viac uchádzať o prácu na mori. Tretieho januára 1841 sa plavil z Massachusetts na rybárskej lodi s názvom Acushnet, ktorá sa plavila Tichým oceánom. Neskôr sa vyjadril tak, že v tento deň sa začal jeho život. Túto osemnásťmesačnú plavbu na lodi Acushnet pravdepodobne opisuje v diele Biela veľryba. V júli 1842 opustil loď Acushnet na Markézskych ostrovoch. Tri týždne žil medzi kanibalmi, ktorí sa k nemu správali veľmi dobre.

V Melvillovom prvom diele Taipi Omu opisuje krátky románik s krásnou domorodkyňou Fayaway. Neskôr sa nalodil na austrálsku rybársku loď s názvom Lucy Ann, ktorá sa plavila na Tahiti, kde sa zúčastnil vzbury a na krátku dobu bol uväznený. Po prepustení strávil niekoľko mesiacov na ostrove ako tulák. V novembri 1842 sa zapísal na polročnú plavbu do Honolulu. Neskôr pracoval ako úradník a stal sa členom posádky smerujúcej do Bostonu. Všetky jeho zážitky boli vyobrazené v dielach: Taipi Omu, a White-Jacket. Tieto diela mu priniesli úspech.

Manželstvo

4. augusta 1847 sa oženil s Elizabeth Shaw, dcérou najvyššieho sudcu Lemuela Shawa. Herman a Elizabeth mali štyri deti, dvoch synov a dve dcéry, žili vo vidieckom dome v Massachusetts (1850), ktorý je dnes múzeum. V roku 1863 sa s celou rodinou presťahoval naspäť do New Yorku. Po pracovnom neúspechu a smrti ich dvoch synov, sa ich manželstvo začalo rozpadať kvôli Elizabethiným príbuzným, ktorí ju tlačili k rozvodu. No po ich smrti Elizabeth zdedila majetky, ktoré zachránili nielen ich finančnú situáciu, ale i manželstvo.^[2]

Neskoré obdobie života

Od roku 1857 – 1860 prednášal na lýceu, predovšetkým o rímskom sochárstve a pamiatkach v Ríme. Čo sa týka poézie, spísal zbierku básní, no to nezaujalo vydavateľa. V roku 1863 sa s manželkou a štyrmi deťmi presťahovali do New Yorku. Po skončení Občianskej vojny publikoval zbierku viac ako sedemdesiatich básní (Battle Pieces and Aspects of the War -1866), ktoré boli z pohľadu kritikov ignorované. V roku 1866 využila Hermanova manželka známosti, aby mu vybavila miesto colného inšpektora pre mesto New York . Túto funkciu zastával 19 rokov. V tejto skorumpovanej inštitúcii sa Melville stal jediným známym čestným zamestnancom colnice. No v roku 1866 sa dá povedať, že sa jeho kariéra spisovateľa blíži ku koncu. Melville strávil roky písaním 16 000 riadkovej epickej básne. Jeho strýko, Peter Gansevoort, zaplatil v roku 1876 za publikovanie tejto básne. Keďže predajnosť bola veľmi slabá, nepredané výtlačky sa museli spáliť, keďže si ich Melville nevedel odkúpiť za nákladovú sumu. Tak ako sa vytrácalo jeho šťastie v práci, tak aj v domácnosti prichádzali problémy. Elizabeth presviedčali príbuzní, aby Hermana opustila, lebo je duševne chorý, no ona odmietla. V roku 1867 sa jeho najstarší syn zastrelil, no možno to bola len nehoda. Kým mal ešte Herman stálu prácu na colnici, manželke sa podarilo zbaviť ho závislosti od alkoholu. Viac neprejavoval známky duševnej choroby. No v roku 1886 sa depresia znova objavila po smrti jeho druhého syna, Stanwixa. Po tom, čo niektorí príbuzní jeho ženy zomreli a ona zdedila ich majetok, Melville odišiel v roku 1886 do dôchodku. Na konci 19. stor. Angličania znovu oživili jeho príbehy o mori a tak sa mu aspoň na chvíľu vrátila popularita. Napísal rad básní s úvodnými poznámkami, ktoré boli inšpirované jeho ranými skúsenosťami na mori. Vydal ich v dvoch zbierkach, ktoré vyšli len v malom vydaní dvadsiatich piatich kópií pre rodinu a priateľov (John Marr (1888) a Timoleon (1891)).

Smrť

Herman zomrel 28. septembra 1891, vo veku 72 rokov doma. Lekár uviedol na úmrtnom liste, že príčinou smrti bolo zlyhanie srdca. Bol pochovaný na cintoríne Woodlawn v Bronxe.

Literárna tvorba

Na základe poznatkov, ktoré získal na mori, napísal niekoľko románov so zameraním na jeho dobrodružstvá a jeho život ako napríklad román Omoo (1847), ktorý môžeme zaradiť do literatúry faktu, hoci sú tu zjavné románové, cestopisné a autobiografické prvky. Medzi jeho ďalšie diela zaraďujeme román Mardi, and a Voyage Thither (1849). Ďalší román Redburn: His First Voyage je o prvej Melvillovej plavbe do Liverpoolu. Medzi jeho ďalšie romány o živote na mori patria: White- Jacket a The World in a Man-of-War (1850). Všetky tieto diela môžeme považovať za predchodcu Hermanovho veľdiela Moby-Dick, 1851. Pri písaní tohto diela bol Melville ovplyvnený dielom Šarlátové písmeno od Nathaniela Hawthorna, ktorému svoje dielo Biela veľryba venoval. Dielo Biela veľryba bolo napísané v období, kedy lovenie veľrýb bolo natoľko populárne, že populácia veľrýb bola na pokraji vyhynutia. Biela veľryba je veľmi rozsiahla kniha o lodi Pequot a jej osádke, ktorá sa vydala na lov veľrýb. Napriek širokej škále kultúrnych odkazov dielo Moby-Dick nemôžeme nazvať úspechom.

Melville vzdoroval svojej kritike tým, že začal písať v experimentálnom štýle a nakoniec vymenil romány za poéziu. Po dvadsiatom storočí sa Moby-Dick stal cieľom záujmu pre literárnych historikov, ktorí sa zaujímali o americkú literárnu tradíciu. Na jednej strane to bolo pre nich dielo spracované na klasických amerických témach, ako je náboženstvo, osud, hospodársky rast, ale na strane druhej to bol experimentálny anachronizmus, ktorý viedol k modernizmu. Napriek tomu, že dielo sa ťažko čítalo, bolo možné nájsť veľa znakov a ľahko sa interpretovalo. Medzi jeho ďalšiu tvorbu patrí: Bartleby the Scrivener (1853), Benito Cereno (1855), The Confidence Man: His Masquerade (1857), Billy Budd.^[3]