Ibn

mužské meno

Ibn (regionálne: ibin, eben, ab(e)n; medzi dvoma menami niekedy: b(i)n alebo b. resp. regionálne ben - podrobnosti pozri nižšie) je arabské slovo znamenajúce syn. Ide o veľmi častú súčasť arabských mien.

Zápis, prepis, výslovnosťUpraviť

Toto slovo je v rámci arabskej gramatiky a pravopisu z viacerých hľadísk atypické, predovšetkým tým, že má dve verzie zápisu a výslovnostne sa viaže na predchádzajúce slovo.

Dva spôsoby zápisu tohto slova sú takéto:
(1) Prvý, základný zápis slova je ابن:

  • Prepis tohto slova je ibn (odbornejšie: ´ibn), resp. s pádovou koncovkou ibnu (odbornejšie: ´ibnu) [pozn 1]. Regionálne prepisy (pozri nasledujúcu vetu o výslovnosti) sú eben[1] či ab(e)n.
  • Spisovná výslovnosť tohto slova je [ibn(u)]; táto výslovnosť je teoreticky bez rázu na začiatku slova, ale v praxi spravidla s rázom, čiže [´ibn(u)] (´ tu znamená ráz). Bežná (najmä regionálne) je aj výslovnosť [´ibin] [2][3][4][5][6], [´əbən] [7], [eb(e)n] či (staršie) [ab(e)n] alebo [aven] [8][9][10]. Existuje ale dôležitá výnimka z uvedenej výslovnosti: Vzhľadom na to, že na začiatku tohto slova je tzv. hamza al-wasl[pozn 2], tak po ľubovoľnej predchádzajúcej vyslovenej samohláske (vrátane samohláskovej pádovej koncovky) odpadáva začiatočná samohláska slova syn (čiže i), napr. píše sa wa-´ibn, ale vyslovuje sa wa-bn (preklad: a syn).

(2) Druhý zápis slova je بن :

  • Štandardný (a grafickej podobe zodpovedajúci) prepis tohto slova je síce bn, resp. s pádovou koncovkou bnu, ale pri tomto slove je veľmi rozšírený špeciálny prepis bin (zodpovedajúci bežnej výslovnosti) alebo špeciálny prepis b. (teda b s bodkou) alebo prepis ibn (ktorý je v rozpore so skutočnou grafickou podobou a spisovnou zvukovou podobou slova – pozri aj nižšie kapitolu Prepis v praxi). Regionálny (napr. alžírsky) prepis je ben (pozri nasledujúcu vetu o výslovnosti).
  • Spisovná výslovnosť tohto slova je [bn(u)], bežná (najmä regionálne) je výslovnosť [bin], regionálne aj [bən] či [ben] (posledným dvom zodpovedá prepis ben).

Druhý zápis (بن) sa správne má používať prakticky len v jednom špeciálnom prípade: ak stojí medzi menom danej osoby a menom jej otca, čiže napr. Abd al-Azíz bin Abd ar-Rahmán (bin Fajsal bin Turkí…atď.) - v preklade: Abdalazíz syn Abdarrahmána (syn Fajsala syn Turkího…atď.), a zároveň nestojí na začiatku riadku (t.j. ak slovo pripadne na začiatok riadku musí sa písať ابن). Spomínané meno danej osoby však nesmie byť meno typu lakab alebo kunja (i keď podľa niektorých názorov môže byť aj kunja[11]). Spomínané meno otca musí byť naozaj meno otca, nie meno matky ani meno iného predka (i keď v oblasti Perzského zálivu – prinajmenšom v praxi - môže ísť o meno starého otca[12]). Vo všetkých ostatných prípadoch sa má používať prvý zápis (ابن); týka sa to samozrejme aj (skrátených) mien začínajúcich sa rovno slovom syn, píše sa teda napr. Ibn Saúd (nie B(i)n Saúd). V praxi sa však vyskytujú aj prípady, keď meno obsahuje prvý zápis (ابن) aj pred menom otca a naopak (najmä v severnej Afrike) prípady, keď je druhý zápis (بن) použitý dokonca aj na úplnom začiatku mena. Viacerí hovoriaci arabčiny sa (mylne) domnievajú, že druhý zápis (بن) je vždy nespisovný alebo že sa vždy má vyslovovať tak, ako keby bol namiesto neho napísaný prvý zápis (ابن.) (porov. napr. [13][14][15]).

Slovo syn (بن , prípadne ابن ) má v rámci mien aj ten účinok, že mení pred ním stojace meno na podstatné meno určité, napr. je Muhammad(u) bn(u) Ahmad(a) (neurčitý tvar by bol Muhammad(un) ). Pri dôkladnej výslovnosti sa toto vyslovuje [muhammadubnu ahmad(a)]. Okrem toho z výslovnostného pravidla uvedeného vyššie pri príklade wa-´ibn vyplýva, že ak sa napíše Muhammad(u) ibn(u) Ahmad(a), čiže ibn namiesto bn [pozn 3], výslovnosť je taká istá ako v predchádzajúcej vete, čiže [muhammadubnu ahmad(a)], čiže v istom zmysle sa tu slovo ibn v nominatíve vlastne vyslovuje [ubnu].

Tak ako pre iné arabské slová, aj pre slovo syn (pri oboch zápisoch) pred slovom v genitíve platí, že pri dôkladnej výslovnosti je v nominatíve na konci –u a odpadá počiatočná samohláska nasledujúceho určitého člena, napr. ibnu l-Wálid(i) = ibn al-Wálid (preklad: syn al-Wálida), ibnu l-´imám(i) = ibn al-´imám (preklad: syn imáma). Ak text obsahuje vokalizáciu, táto dôkladná výslovnosť sa (prevažne) odzrkadľuje aj v písme.

Zdroje tejto kapitoly (pokiaľ vyššie nie je uvedené inak) sú:[16][17][8][18][19][20][21][22][23][24][25]

Výskyt v menáchUpraviť

Ako už bolo naznačené vyššie, pokiaľ ide o slovo syn ako súčasť mien, slovo syn môže stáť [16]:

  • vnútri mena pred menom otca (napr. Muhammad bin Ahmad, Abd Alláh bin Abbás) alebo zriedkavejšie pred menom iného predka (napr. Abú Muhammad Alí Ibn Hazm [porov. nižšie])
  • úplne na začiatku mena, a to buď pred pred menom otca (Ibn Abbás = Abd Alláh bin Abbás) či menom iného predka (Ibn Rušd), alebo zriedkavejšie pred menom ženy (Ibn Sumajja)

V súčasnom Egypte sa ibn/bin z mien jednoducho vynecháva, čiže meno pozostáva len z rodného mena a mena otca (napr. Muhammad Ahmad), pričom občas je na konci ešte pridané rodné meno starého otca alebo "priezvisko" (konkrétne: profesia alebo prídavné meno mesta pôvodu predka). [12]

Prepis v praxiUpraviť

Prepis do latinky sa rieši v literatúre značne nejednotne. Nasledujú typické príklady postupu prepisu:

  • ابن sa prepisuje ibn [alebo Ibn], بن sa prepisuje bin (porovnaj vyššie)
  • na začiatku mena je prepis Ibn, inak je prepis bin [19]
  • na začiatku mena je prepis Ibn, inak je prepis b. [26][27][25][28]
  • prepis je vždy ibn [alebo Ibn] (čiže aj tvar بن sa prepisuje ibn, hoci sa v tomto tvare v skutočnosti nepíše a (spisovne) nevyslovuje začiatočné i) [29] [30][25]; možné výnimky:
    • v moderných (typicky severoafrických) menách, v ktorých sa بن (prípadne aj na začiatku mena) vyslovuje bin, je prepis bin [Bin]. [30], alebo
    • ak sa prepisujú aj pádové koncovky (t.j. v našom prípade -u), tak sa prepisuje podľa toho, čo je napísané, čiže buď ibnu [Ibnu] alebo bnu. [31]
  • prepis je vždy Ibin (s i po b), pokiaľ oficiálna transliterácia daného arabského štátu nepoužíva prepis Bin[15]

Viaceré texty nepoužívajú jednotný systém prepisu tohto slova, napríklad Encyclopaedia Beliana vnútri mien uvádza raz ibn či Ibn (aj keď je v origináli بن) a inokedy zas bin bez zjavného jednotného systému[32]. Anglická wikipédia pre svoje účely odporúča vždy používať prepis ibn (s výnimkou zaužívaných prípadov s bin)[33].

Pokiaľ ide o otázku, či sa slovo ibn má prepisovať s veľkým alebo s malým začiatočným písmenom, v zásade platí, že ak je slovo ibn na začiatku mena, prepisuje sa samozrejme s veľkým začiatočným písmenom (Ibn) a vnútri mena obyčajne s malým začiatočným písmenom (ibn), i keď niektoré texty aj vnútri mena píšu veľké začiatočné písmeno. Okrem toho existujú (najmä v dejinách Španielska) špeciálne prípady, kde je dovnútra celého mena integrované meno typu "syn + meno predka"; v takom prípade sa častejšie píše veľké začiatočné písmeno (Ibn), napr. známy Ibn Hazm má dlhší tvar mena Abú Muhammad Alí Ibn Hazm (menej častý zápis: Abú Muhammad Alí ibn Hazm[34]). Tu treba poznamenať, že toto rozlišovanie je problémom len pri prepise do latinky, lebo v samotnej arabčine veľké písmená neexistujú.[16][25][19]

Súvisiace slováUpraviť

Množné číslo slova ibn je banún(a) (regionálne varianty: banín, benín [35][36][37]) alebo abná´. Slovo banún(a) sa pred slovom v genitíve mení na banú (regionálne varianty: baní, bení), čo v preklade znamená nielen synovia (koho), ale aj potomkovia, kmeň, rod, napr. banú Umajja znamená Osmanovci (rod Osmana), banú Ádam znamená potomkovia Adama, čiže ľudstvo. Dcéra sa povie bint alebo ibna, pričom obe tieto slová majú množné číslo banát. [16][8][17]

V hebrejčine je ekvivalentom slova ibn slovo ben.[18]

Latinské tvaryUpraviť

V stredovekej latinčine (a z nej dodnes tradične v iných európskych jazykoch) sa slovo ibn často písalo podľa jeho výslovnosti na Pyrenejskom polostrove, čiže v podobe Aben či Aven. Tak vznikli napr. nasledujúce latinské (resp. európske) mená: Avenzoar = Ibn Zuhr, Avenpace (Avempace) = Ibn Bádždža, Abenzabarre = Ibn Zabarra, Aben Pascualis = Ibn Baškuwál, Avicen(n)a = Ibn Síná, Averroes = Ibn Rušd.[38][39][10]

PoznámkyUpraviť

  1. Podľa zásad všeobecne platných pre arabčinu (v nominatíve) presnejšie platí:
    • al-ibnu (skrátene: al-ibn)= ten syn [teda syn s určitým členom],
    • ibnu (skrátene: ibn)=ten syn (koho) [teda syn s určitým členom a pred slovom v genitíve] (napr. ibnu l-´imám(i) = ibn al-´imám, preklad: syn imáma),
    • ibnun (skrátene: ibn)=syn [teda syn s neurčitým členom]
  2. Hamza al-wasl je veľmi špeciálny typ hamzy, ktorý sa vyskytuje len na začiatku zopár slov, vrátane začiatku určitého člena.
  3. Zápis ibn (namiesto bn) je v tomto konkrétnom prípade podľa vyššie uvedených zásad nespisovný, ale napriek tomu medzi Arabmi častý.

ReferencieUpraviť

  1. MUSIL, A. Poušť a oasa: Nová Arábie. Melantrich, 1934, S. 102 [1]
  2. CLARITY, Beverly E.. A Dictionary of Iraqi Arabic (English-Arabic, Arabic-English). [s.l.] : Georgetown University Press, 2003. 509 s. ISBN 978-0-87840-136-9. S. 2.
  3. ELRAY, John. Khalifah (A Novel of Conquest and Personal Triumph). [s.l.] : Aardwolfe Books, 2002. 336 s. ISBN 978-0-9707776-7-6. S. kapitola Name Pronunciation.
  4. INGHAM, Bruce. Najdi Arabic (Central Arabian). [s.l.] : John Benjamins Publishing, 1994. 215 s. ISBN 978-90-272-8312-2. S. 18, 98.
  5. Marc van Oostendorp; EWEN, Colin J.; HUME, Elizabeth V.; RICE, Keren. The Blackwell Companion to Phonology, 5 Volume Set. [s.l.] : John Wiley & Sons, 2011. 3192 s. ISBN 978-1-4051-8423-6. S. 1576.
  6. COWELL, Mark W.. A Reference Grammar of Syrian Arabic with Audio CD ((based on the Dialect of Damascus)). [s.l.] : Georgetown University Press, 2005. 587 s. ISBN 978-1-58901-051-2. S. 310, 380, 406.
  7. COWELL, Mark W.. A Reference Grammar of Syrian Arabic with Audio CD ((based on the Dialect of Damascus)). [s.l.] : Georgetown University Press, 2005. 587 s. ISBN 978-1-58901-051-2. S. 310, 380, 406.
  8. a b c STEINGASS, F.. Arabic-English Dictionary. [s.l.] : Asian Educational Services, 1993. 1242 s. Dostupné online. ISBN 978-81-206-0855-9. S. 6.
  9. PARREIRA, Oliveira. Os Luso-Arabes: Ibn-Ammar. [s.l.] : Typographia e Stereotypia Modena, 1898. 406 s. S. xv.
  10. a b heslo Aben, Abn, Aven. In: E.J. Brill's first encyclopaedia of Islam, 1913-1936, Volume 1
  11. STEINSCHNEIDER: Introduction to Arabic literature of Jews. In: The Jewish Quarterly Review. [s.l.] : Ktav Publishing House, 1966 (pôvodne 1896). 776 s. S. 615 dole. (dostupné aj tu http://onthemainline.blogspot.com/2010/01/how-should-we-pronounce-ibn-as-in-ibn.html)
  12. a b VERSTEEGH, C. H. M.; EID, Mushira. Encyclopedia of Arabic Language and Linguistics. [s.l.] : Brill, 2006. ISBN 978-90-04-17702-4. - heslo Terms of address vol IV S. 468
  13. ابن ، بن [online]. forum.wordreference.com, [cit. 2021-01-04]. Dostupné online.
  14. What is the difference between 'ibn' and 'bin' in Arabic? - Quora [online]. quora.com, [cit. 2021-01-04]. Dostupné online.
  15. a b Romanization System from Arabic letters to Latinized letters 2007. Verzia 2017. United Nations [2] S. 15
  16. a b c d Ibn. In: Encyclopedia of Islam. 2nd edition. Vol. III S. 690-670
  17. a b Deutsch-Arabisch Wörterbuch [online]. de.langenscheidt.com, [cit. 2021-01-04]. Dostupné online.
  18. a b Ibn. In: Jewish Encyclopedia 1906 [3]
  19. a b c KHIDAYER, Emíra; JARÚNEK, Edgar. Návrh na prepis arabských slov do slovenčiny. Slovenská reč, 2005, roč. 70, čís. 1-2, s. 38 – 51. [4]
  20. WEHR, Hans. A Dictionary of Modern Written Arabic. [s.l.] : Otto Harrassowitz Verlag, 1979. 1301 s. Dostupné online. ISBN 978-3-447-02002-2. S. 92-93.
  21. VERSTEEGH, C. H. M.; EID, Mushira. Encyclopedia of Arabic Language and Linguistics. [s.l.] : Brill, 2006. ISBN 978-90-04-17702-4. - heslo Hamza vol II str. 230, heslo Kinship terms vol II. S. 586, heslo Terms of address vol IV S. 468
  22. BOBZIN, Katharina. Arabisch Grundkurs (Lehrbuch). [s.l.] : Harrassowitz, 1997. 288 s. ISBN 978-3-447-09023-0. S. 30, 105, 170.
  23. MACE, John. Arabic Grammar (A Revision Guide). [s.l.] : Edinburgh University Press, 1998. 217 s. ISBN 978-0-7486-1079-2. S. 19-24.
  24. ENGBER, Daniel. Abu, Ibn, and Bin, Oh My! [online]. slate.com, 2006-07-03, [cit. 2021-01-04]. Dostupné online.
  25. a b c d HILDEBRANDT, T. Die wissenschaftliche Umschrift der arabischen Sprache Ein Leitfaden für die orientalistischen Fächer der Universität Bamberg [5]
  26. TAUER, F. Svět islámu, jeho dějiny a kultura. Vyšehrad 1984
  27. Help - Transliteration-islam — Brill [online]. referenceworks.brillonline.com, [cit. 2021-01-04]. Dostupné online.
  28. Die Transliteration der arabischen Schrift in ihrer Anwendung auf die Hauptliteratursprachen der islamischen Welt. Denkschrift…Deutsche Morgenländische Gesellschaft, Lipsko. 1935, S. 15 [6]
  29. PAULINY, Ján. Arabské správy o Slovanoch (9.-12. storočie). Bratislava : VEDA, 1999. 214 s. ISBN 80-224-0593-0. (register)
  30. a b loc.gov, [cit. 2021-01-04]. Dostupné online.
  31. ISO/R 233: 1961 citované v [7]
  32. Encyclopaedia Beliana 6 S. 615-617
  33. [8]
  34. Takto napr. v Encyclopaedii Beliane.
  35. ERWIN, Wallace M.. A Short Reference Grammar of Iraqi Arabic. [s.l.] : Georgetown University Press, 2004. 394 s. ISBN 978-1-58901-010-9. S. 182.
  36. GREEN, Arthur Octavius. Practical Arabic grammar. [s.l.] : Boulack, 1883. 202 s. S. 52.
  37. GREEN, A. O.. A Practical Arabic Grammar. [s.l.] : Clarendon Press, 1887. 258 s. S. 23.
  38. Encyclopedia of Islam. 2nd edition. Vol. I S. 756
  39. Ibn. In: Jewish Encyclopedia 1906 [9] (Poznámka: V poslednom odstavci je preklep: má byť Aben a Aven namiesto Iben a Iven)