Otvoriť hlavné menu

Ján Juraj Rainer (Johann Georg Rainer, Rajner, Reiner; * 3. apríl 1800, Spišská Sobota, Habsburská monarchia – † 23. február 1872, Spišská Sobota, Rakúsko-Uhorsko) bol uhorský podnikateľ, nájomca Starého Smokovca, vybudoval Rainerovu chatu.

Ján Juraj Rainer
nájomca Starého Smokovca
Ján Juraj Rainer
Narodenie3. apríl 1800
Spišská Sobota, Habsburská monarchia (dnes Slovensko)
Úmrtie23. február 1872 (71 rokov)
Spišská Sobota, Rakúsko-Uhorsko (dnes Slovensko)
BydliskoSpišská Sobota
Národnosťnemecká
Profesiaobchodník
ManželkaAlžbeta Bartschová

ŽivotopisUpraviť

Narodil sa v rodine Eliáša Rainera a jeho manželky Anny Kataríny rod. Johannÿovej. Základné školy vyštudoval v Spišskej Sobote, potom študoval na evanjelickom lýceu v Kežmarku. Tu ostal len dva roky. Vrátil sa do Spišskej Soboty a po vyučení prevzal otcovo mäsiarstvo. Po sobáši s podnikavou Alžbetou Bartschovou si mladí manželia prenajali hostinec v Poprade a zásobovali ho vlastnými mäsiarskymi výrobkami.

Tatranské aktivityUpraviť

Jeho meno sa spája predovšetkým s Vysokými Tatrami. Veľkoslavskovský evanjelický farár Tomáš Mauksch poradil veľkostatkárovi grófovi Štefanovi Csákymu, ktorý vlastnil pozemky pod Slavkovským štítom, aby v roku 1793 vybudoval na mieste, kde vyvieral prameň kyselky, poľovnícku chatu. Onedlho, na Maukschov podnet, tam v roku 1797 vyrástli nové budovy pre hostí. Tomáš Mauksch po nezhodách s Csákym sa utiahol do Kežmarku. O prevádzku osady sa starali rôzni nájomníci. Gróf Csáky v roku 1833 prenajal Smokovec manželom Rainerovcom. Podmienkou bolo, aby osadu pretvoril na kúpele, ako grófovi radil hlavný fyzikus distriktu XVI spišských miest Samuel Posewitz. Rainerovi sa to nie veľmi páčilo. Prvá jeho nájomná zmluva bola na šesť rokov. Za ročné nájomné 240 zlatých. V zmluve mal zakotvené, že bude v letných sezónach (zimné vtedy ešte neboli) hospodárom Smokovca.

Na jar roku 1839 si Rainer v prospekte prečítal, že Samuel Posewitz, chce v Smižanoch postaviť vodoliečebné kúpele. Zmenil názor a rozhodol sa, že priláka do Smokovca hostí, ktorí si zvykli chodiť za podobnými aktivitami do rakúskych Álp. Rainerovci sa rozhodli využiť vysokohorské prostredie a kvalitnú kyselku na kúpeľnú liečbu a oddych. Pustili sa do pretvárania zanedbaného prostredia, o ktoré sa jeho predchodcovia nestarali, lebo si mysleli, že v tatranskom letovisku sa výhodne speňažuje len nocľah a strava.

Postavili chodníky na Hrebienok, k Slavkovskej a Peknej vyhliadke i na Karlov posed, stavali altánky na najlepších vyhliadkových miestach, upravili pramene, vysúšali mokriny, postavili vodovod. Veľa času venovali renovácii zanedbaných budov. Postavili nový hostinec a zriadili turistické ubytovne v štyroch zruboch. Odkúpili ich v roku 1839 od zlikvidovanej cholerovej základne v Kvetnici pri Poprade. V jednej z týchto stavieb Rainerovci zriadili vodoliečbu, podľa nového systému sliezskeho balneológa Vincenta Priessnitza (1799 – 1851), prvú svojho druhu vo Vysokých Tatrách, ale aj na uhorskej pôde. Rainer zvýšil ubytovaciu kapacitu. Do roku 1839 vyrástli v Smokovci okrem Vily Flóra, Švajčiarsky dom (Schweitzer Haus, Sváczi ház – ale nie ten, ktorý stojí dodnes), Rigi a Čarovný dom (Tűndérlak). Dodnes tu stojí Vila Flóra, pamiatka na tú dobu, ktorá je najstaršou zachovanou budovou v osade. Hostia nazývali manželov „pán brat“ (Herr Bruder; uram bátyám) a „pani sestra“ (Frau Schwester; nénem asszóny).

Nájomnícky pomer Rainerovcov s grófom Csákym netrval dlho. Hospodársky dobre fundovaní spišskí Nemci z Mlynice, ktorí si prenajímali pasienky v chotári Veľkého Slavkova, vzali roku 1841 za 15 000 rýnskych zlatých na 32 rokov do zálohu csákyovské benefíciá, práva a pozemky a všetky budovy v Mlynici a v Smokovci, aj s predkupným právom a s právom ich prenajatia ďalším záujemcom. Dňa 1. januára 1842 uzavreli s Rainerovcami novú nájomnú zmluvu na 30 rokov. Týkala sa letoviska a 50 katastrálnych jutár okolitých lesov. Podľa týchto dohôd sa Rainerovcom výslovne povolilo podľa vlastných potrieb hospodáriť v urbárskych lesoch. Mlyničania kuli železo za horúca a po vyplatení ďalších 12 000 zlatých rodine Czákyovej sa stali výlučnými majiteľmi kuriálnych majetkov v Mlynici, vrátane „kúpeľov Šmeks so všetkými budovami a s priľahlým lesom v karpatských vrchoch“. Reinerovci mali spoločensky bližšie k Mlyničanom, ako k Csákyovcom. Ale ani to Rainerovi nebránilo, aby sa proti nim v roku 1847 vzbúril, lebo boli pomalí vo svojich vlastníckych rozhodnutiach a prekážali mu v jeho rozhodných krokoch smerujúcich k zveľadeniu osady. Usiloval sa o zrušenie zmluvy. Chvíľu spravoval Smokovec istý Lajoš Kuszka, ale potom, ako sa Rainer s Mlyničami udobril, vrátil sa späť. Vďaka tejto epizóde sa vie, že Rainer sa zaujímal o zoológiu, lebo keď plánoval opustiť Smokovec, ponúkol Národnému múzeu v Budapešti desiatky vypchatých cicavcov a vtákov, liehové preparáty s hadmi a obojživelníkmi i rybami.

Smokovecké kúpele boli bohaté. Ich hodnota bola vypočítaná v roku 1844 na 2 865 zlatých, v roku 1849 už na 4 627 zlatých. Za krátkych päť rokov stúpla o viac ako 60%. Až do roku 1867, kedy prestal byť nájomcom, Starý Smokovec prežíval zlaté časy. Rainerovci počas svojho pôsobenia dbali o životné prostredie, úpravu parkov, iniciovali výstavbu cesty medzi Smokovcom, Mlynicou, Veľkou Lomnicou a Kežmarkom. Po smrti jeho životnej partnerky v roku 1867 Rainer sa stiahol do úzadia. Prenajal si v Starom Smokovci dom, v ktorom prežil, ako osamelý vdovec štyri letné sezóny, potajomky pomáhajúc svojmu nástupcovi.

Rainerova útulňaUpraviť

Návštevnosť Starého Smokovca, počas pôsobenia Juraja Rainera, rástla. Kúpeľní hostia sa vyberali na turistické vychádzky do blízkeho okolia i smerom do Studenej doliny, ktorá bola dobrým východiskom na túry do Veľkej i Malej Studenej doliny na Skalnaté pleso a Lomnický štít. Rainer prišiel na dobrú myšlienku postaviť kamennú útulňu v ústí Studených dolín na Starolesnianskej poľane. Myšlienku zrealizoval v roku 1863. Bola to prvá priekopnícka útulňa v Tatrách. Mala len jednu izbu.

V roku 1884 postavili urbárnici zo Starej Lesnej hneď vedľa chatu Kamzík. Význam Rainerovej útulne poklesol, ale naďalej slúžila ako nocľaháreň pre vodcov, nosičov a študentov, neskôr ako sklad paliva i garáž. Chata Kamzík slúžila verejnosti do roku 1980, kedy ju zbúrali. Na poľane ostala len kamenná Rainerova útulňa. Dlho stála ako pomník minulých čias.

V roku 1983 Správa TANAPu dala Rainerovu útulňu ako pamiatkový objekt zrekonštruovať. Peter Petras, učiteľ z Kežmarku sa v roku 1997 podujal zrekonštruovať interiér chaty. V roku 1998 začala slúžiť turistom. Dodnes ju postupne so synom, novým nájomcom chaty, vylepšuje. Z útulne stala Rainerova chata[1][2][3]

GalériaUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. Bohuš, Ivan: Osudy tatranských osád, vydavateľstvo Osveta, Martin, 1982
  2. Bohuš, Ivan: Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier, vydali Štátne lesy TANAPu Tatranská Lomnica, 1996, ISBN 80-967522-7-8
  3. Houdek, Ivan, Bohuš,Ivan: Osudy Tatier, Vydavateľstvo Šport Bratislava, 1976

Externé odkazyUpraviť