Wikipédia

Jať (hláska)

Jať bola hláska (presnejšie samohláska) v praslovančine (vrátane staroslovienčiny) a potom ešte v jednotlivých slovanských jazykoch približne do 13. storočia.

Vznik upraviť

Hláska jať vznikla z nasledujúcich predslovanských (indoeurópskych) hlások:

  • (zatvorené) dlhé e (obyčajne značené znakom ē),
  • dvojhláska oi̯,
  • dvojhláska ai̯,
  • dvojhláska əi̯.

Pritom však treba poznamenať, že zo všetkých týchto predslovanských hlások vznikli v praslovančine aj iné hlásky než len jať (ě) - napr. z ē vzniklo nielen ě, ale v istých polohách vzniklo a, v iných zas i.[1]

Výslovnosť a zápis upraviť

Hláska jať sa v slavistike v súčasných odborných textoch často zapisuje znakom ě, prípadne u niektorých autorov znakom ê či ä, alebo občas ѣ. Znak ě je prebratý z českej abecedy, na rozdiel od nej však nevyjadruje zvuk [je], ale ide len o pomocný znak vyjadrujúci hlásku jať (bez ohľadu na to, ako sa reálne vyslovovala). V nasledujúcom texte sa použije na označenie hlásky jať znak ě.

Hláska jať sa spočiatku v praslovančine asi ešte vyslovovala rovnako ako v predslovanskom období, teda ako dlhé e. Jej výslovnosť na konci praslovanského obdobia (t. j. aj v období staroslovienčiny) je však sporná: Najčastejšie sa uvádza, že sa táto hláska vyslovovala ako (pravdepodobne dlhé) široké e, t. j. [æ:] či [æ]; v slovenskej fonetickej abecede tento zvuk obyčajne zapisujeme (v krátkej podobe) znakom ä, pretože zodpovedá slovenskej tradičnej výslovnosti tohto písmena (napr. v slove mäso). Podľa iných názorov sa hláska jať vyslovovala [i̯æ] (t.j. dvojhláska iä), [i̯e] (t.j. dvojhláska ie), [ea] (t.j. dvojhláska ea), alebo sa vyslovovala [ea] či [æ] v závislosti od dôkladnosti výslovnosti, podľa starších názorov sa vyslovovala [ja] a pod. Ako vidno z predchádzajúcich príkladov, spor o podobu výslovnosti spočíva vo všeobecnej rovine už v tom, že nie je jasné, či išlo o jednoduchú hlásku alebo dvojhlásku. Podľa ďalších názorov sa výslovnosť hlásky jať (prinajmenšom na konci praslovanského obdobia) líšila v závislosti od regiónu (t. j. od nárečia).

V hlaholike (t. j. v 9. storočí) existovalo písmeno Ⱑ (nazývané jať [t.j. jať ako písmeno, nie ako hláska]). Toto písmeno síce primárne vyjadrovalo vyššie spomínanú hlásku jať (ě), ale takisto sa ním zapisovala hláska [(j)a] (podľa iných názorov [(j)æ]). Presnejšie povedané, Ⱑ sa vyslovovalo:

  • po väčšine spoluhlások ako jať (ě), ktorého konkrétna výslovnosť je, ako je spomenuté vyššie, sporná,
  • po niektorých spoluhláskach [a] (podľa iných názorov [æ], čiže ä), pričom Ⱑ tu zároveň signalizuje palatalizáciu predchádzajúcej spoluhlásky,
  • na začiatku slabiky (čiže na začiatku slova alebo po samohláske) [ja] (podľa iných názorov [jæ], čiže jä).

Skutočnosť, že pre ě aj (j)a (resp. (j)ä) bol v hlaholike len jeden znak podľa mnohých názorov svedčí o tom, že výslovnosť týchto dvoch hlások bola (prinajmenšom) v 9. storočí veľmi podobná. Ak autori hovoria o podobnej výslovnosti týchto dvoch hlások, myslia to (ak si pre zjednodušenie odmyslíme j) buď tak, že prvá (t.j. ě) sa vyslovuje ako [æ] a druhá ako [a], pričom [æ] a [a] sú foneticky (v každom jazyku) veľmi blízko seba, alebo tak, že sa obe hlásky vyslovovali ako [æ], ale v dvoch variantoch - v prvom (t.j. ě ) sa toto [æ] výslovnostne viac blíži k [e], kým v druhom sa viac blíži k [a]. Podľa iných názorov hlásky ě a (j)ä boli jednoducho dve rôzne realizácie jednej fonémy, ktorá sa zapisovala jedným znakom hlaholiky, a teda nemuseli byť nevyhnutne veľmi podobné.

V cyrilike (t. j. zhruba od 10. storočia) bolo zrušené vyššie spomínané spojenie dvoch hlások do jedného písmena, ku ktorému došlo v hlaholike; v cyrilike totiž existovalo:

  • písmeno ѣ (nazývané jať [t.j. jať ako písmeno, nie ako hláska]) na zápis hlásky jať (teda ě)
  • písmeno ꙗ na zápis vyššie spomínanej hlásky (j)a (pôvodne príp. j(ä)).

V prípadoch, keď sa cyrilikou len prepisujú predlohy písané hlaholikou, má však písmeno ѣ rovnakú funkciu ako hlaholské Ⱑ , čiže ѣ je v takých prípadoch aj namiesto ꙗ.

Písmeno ѣ (teda písmeno jať) existovalo až do 20. storočia (v ruštine do roku 1917 a v bulharčine do roku 1945), resp. v cirkevnej slovančine existuje dodnes. Ale toto písmeno už dávno nevyjadruje hlásku ě (teda hlásku jať), pretože táto hláska bola zhruba v 11. storočí – 14. storočí v slovanských jazykoch kompletne nahradená rôznymi inými hláskami a teda v istom zmysle zanikla (pozri nižšie).

Zdroje tejto kapitoly: [1][2][3][4][5][6][7][8][9][10][11][12][13][14][15][16][17][18]

Striednice upraviť

Hlásky, ktoré nahradili bývalé jať v súčasných slovanských jazykoch (tzv. striednice, čiže reflexy) sú tieto (tu sú uvedené formou zodpovedajúcich písmen danej abecedy): [1]

  • slovenčina – (1) na úrovni spisovnej (a teda veľkej časti severnej strednej) slovenčiny: e (dedo, celý, mesiac, leto, cena, Slovenka), ie (miera, chlieb), [ojedinele] a (ľavý); (2) na úrovni všetkých nárečí: e, é, ie (takéto ie bolo kedysi v nárečiach pomerne rozšírené, ale častom sa sčasti zmenilo na iné hlásky), i, í, je, jé, ia, a, á, (j)ä [19][20][21]
  • čeština – e (celý, řeč), ě [t.j. ie] (květ, věřiti), ě [t.j. ňe] (měsíc), é (chléb, léto), í (víra, míra) [české ě nie je to isté ako značka ě pre jať]
  • poľština – e (levica, rzecz), ie (wierzyć), ia (wiara, miasto), a (cały)
  • slovinčina – e (leto, vera) [v nárečiach sú aj iné striednice]
  • srbochorvátčina:
  • bulharčina – (j)a (chľab, mľako), e (leten, bregove) [v západných nárečiach je aj namiesto (j)a vždy len e]
  • ruština – e (cel, belyj, les) [v nárečiach sú aj iné striednice]
  • ukrajinčina – i (mira, cil, bida) [v nárečiach sú aj iné striednice]

Ako vidno, v srbochorvátčine hrá bývalá hláska jať významnú úlohu, lebo podľa jej striednic sa rozlišujú tri základné nárečové skupiny srbochorvátčiny, ktoré sú podľa nich aj priamo pomenované (e – ekavské, je – jekavské a i-ikavské).

Referencie upraviť

  1. ↑ a b c ONDRUŠ, Š. Úvod do slavistiky. Bratislava: SPN. 1959, S. 66-69, 131-132
  2. ↑ LUNT, Horace Gray. Old Church Slavonic Grammar. [s.l.] : Walter de Gruyter, 2001. 264 s. ISBN 978-3-11016284-4. S. 25, 33.
  3. ↑ STANISLAV, Ján. Starosloviensky jazyk. 1. vyd. Zväzok 1 : Veľká Morava a Panónia. Kultúrny jazyk a písomníctvo. Konštantín Filozof, Metod a Kliment sloviensky. Fonetika. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1978. 371 s. S. 294, 346 – 354.
  4. ↑ VEČERKA, R. Základy slovanské filologie a staroslověnštiny. Masarykova universita v Brně. 1999. S. 44
  5. ↑ VAILLANT, A. Grammaire compare des langues slaves – Tome 1 – Phonétique. 1950. S. 113-117
  6. ↑ JAKOBSON, R. Remarques sur l'évolution phonologique du russe comparée à celle des autres langues slaves. In: JAKOBSON, R. Selected Writings. 1962, S. 39-40
  7. ↑ ŠAUR, V. Původní jihoslovanské jať – Jak se vyslovovalo?. In: SBORNÍK PRACÍ FILOZOFICKÉ F A K U L T Y BRNĚNSKÉ UNIVERZITY - STUDIA MINORA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS BRUNENSIS - A 26/26, 1977/78 [1]
  8. ↑ DUDÁŠOVÁ-KRIŠŠÁKOVÁ, Júlia. Vývin rusínskeho jazyka a dialektológia : vysokoškolská učebnica. 1. vyd. Prešov : Prešovská univerzita, Ústav rusínskeho jazyka a kultúry, 2015. 285 s. Dostupné online. ISBN 978-80-555-1294-5. S. 65, 79, 80.
  9. ↑ jať. In: Slovník súčasného slovenského jazyka
  10. ↑ jať. In: Slovník cudzích slov (akademický)
  11. ↑ KOMÁREK, M. O fonému "jať v slovanských jazycích – příspěvek k historické fonologii. Slovo a slovesnost, ročník 27 (1966), číslo 3, s. 274-275 [2]
  12. ↑ PUKANEC, Martin. Od indoeurópčiny k praslovančine. [s.l.] : Martin Pukanec, 2010. 134 s. Dostupné online. ISBN 978-80-7399-232-3. S. 48-49.
  13. ↑ KOSEK, Pavel. Historická mluvnice češtiny (překlenovací seminář). [s.l.] : Masarykova univerzita, 2014. 110 s. Dostupné online. ISBN 978-80-210-6975-6.
  14. ↑ POPELKA, Benjamin. Grammatika jazyka starobulharského (staroslovenského). [s.l.] : Náklad. vlast., 1885. 187 s. Dostupné online. S. 161-162.
  15. ↑ Vokalický systém praslovančiny a zloženie praslovanskej slabiky [online]. pdf.truni.sk, [cit. 2022-01-25]. Dostupné online.
  16. ↑ ANDERSEN, Henning. Reconstructing Prehistorical Dialects (Initial Vowels in Slavic and Baltic). [s.l.] : Walter de Gruyter, 2011. 248 s. Dostupné online. ISBN 978-3-11081971-7. S. 15-16.
  17. ↑ Encyclopedia of Slavic Languages and Linguistics Online [online]. referenceworks.brillonline.com, [cit. 2022-01-25]. Dostupné online.
  18. ↑ ONDRUŠ, Šimon. Odtajnené trezory slov. Martin : Matica slovenská, 2000. 239 s. ISBN 80-7090-530-1. S. 145.
  19. ↑ MISTRÍK, J. et al. Encyklopédia jazykovedy, 1993, S. 21
  20. ↑ ĎURICA, M. S. Etnonymum našich najstarších predkov. In: MARSINA, R. et al. Etnogenéza Slovákov. 2009, S. 34
  21. ↑ STANISLAV, J. Starosloviensky jazyk 1. Bratislava: SPN. 1978, S. 350
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jať_(hláska)&oldid=7625789“