Kňaz v starovekom Egypte
Kňazi v starovekom Egypte netvorili uzavretú kastu, tak ako v niektorých iných starovekých kultúrach. Ich postavenie síce vyžadovalo dodržiavaniu určitých špecifických predpisov, obzvlášť čo sa týkalo udržiavania čistoty, ale kňazom sa mohol stať takmer ktokoľvek a rovnako dobre svoju kňazskú hodnosť i stratiť. Postavenie v kňazskej hierarchii nezabraňovalo tomu, aby jednotlivec mohol zastávať iné funkcie, a tak sa na egyptských nápisoch stretávame s osobami, ktoré zastávali vysoké postavenie v niektorom kulte a zároveň slúžili v úradníckej pozícii aj na kráľovskom dvore, alebo slúžili ako kňazi viacerým božstvám[1].
Kňazský úrad býval zvyčajne dedičný, aj keď jeho udelenie mal formálne v rukách najvyšší z veľkňazov v zemi – faraón. Máme záznamy o súdnych procesoch, v ktorých niektorý dedič panovníka prosí o pridelenie hodnosti alebo naopak žiada o jej odňatie od niekoho druhého[2]. So zastávaním kňazského úradu bola zvyčajne spojená „prebenda“ vydávaná panovníkom, preto boli tieto posty žiadané počas celých egyptských dejín. Okrem toho k ním patrila správa chrámového majetku a niektoré výsady, všetci služobníci chrámu boli napríklad oslobodený od corvee, povinných robôt pre korunu. Počas svojho života značná časť Egypťanov preto slúžila niektorému chrámu.
V starovekom Egypte nikdy neexistovala jednotná náboženská organizácia podobná cirkvi. Každý kult a každá svätyňa sa riadila vlastnými predpismi a nebola previazaná s inou štruktúrou. Ako však vieme z písomných prameňov, kňazi sa niekedy stretávali na akýchsi synodách svojho kultu a dokonca máme zmienky aj o celoegyptskom stretnutí kňazov[3]. Taktiež vieme, že v priebehu egyptských dejín kňazi viacerých významných božstiev získali veľkí politický a ekonomický vplyv. Najznámejší z týchto prípadov je chrám boha Amona v Tébach (Vesete). Kňazi chrámovej hierarchie dokázali za 20. a 21. dynastie získať taký vplyv v Hornom Egypte, že tu vytvorili doslova Amonovo kráľovstvo na zemi.
V egyptskej literatúre vystupujú kňazi ako cnostní, zbožní muži venujúci sa ezoterickým náukám, ktorým je vzdialené násilie aj starosť o pozemské záležitosti. Z početných dokladov však vieme, že tento topos bol často vzdialený realite. Máme napríklad záznamy o súdnych prípadoch z čias Psammetika I., kedy si kňazi snažili vymôcť majetok vraždami, podpaľačstvom a korupciou[4]. alebo záznam z čias Ramesseho V., kedy sa skupina kňazov boha Chnuma podieľali na tunelovaní chrámového majetku.
Funkcie upraviť
Egyptskí kňazi sa mohli ženiť, vlastniť majetok a vykonávať svoje remeslo. Ich hlavnou funkciou bolo byť „služobníkmi božími“ (egyptsky hemu-necer), teda akousi obdobou sluhov faraóna v paláci. Podobne ako palácový sluhovia mali na starosti správu paláca a starali sa o panovníka, slúžili kňazi svojmu bohu, konkrétne jeho kultovej soche umiestnenej v najvnútornejšej svätyni chrámu, a obriaďovali boží majetok, teda majetok patriaci chrámu. Ich najdôležitejšou úlohou bolo každé ráno sochu umyť, natrieť olejom, nalíčiť a obliecť do pripraveného odevu a ponúknuť jej obetu (Egypťania verili, že v soche skutočne sídli ich boh)[5]. Vnútornú svätyňu mohol otvoriť a zatvoriť iba veľkňaz, ktorý ju tiež po vykonaní všetkých úkonov zapečatil a pripravil tak boha na odpočinok po nasledujúci deň. Podobné rituály sa opakovali s menšou pompou niekoľko ráz za deň. Verilo sa, že z obetovaných potravín si boh berie iba ich esenciu bau, akúsi dušu (ba) týchto vecí, takže po obetiach si ich kňazi rozdelili medzi seba.
Obyčajní veriaci nemali do svätyne prístup a so svojim božským ochrancom sa mohli stretnúť iba počas procesii, kedy socha boha opúšťala vnútornú svätyňu a bola nesená v drevenej bárke v sprievode alebo prevážaná na lodi po Níle. Počas sviatkov mohli pristúpiť Egypťania k božstvu so svojimi otázkami alebo prosbami a kňazi im vykladali vôľu boha.
Na to, aby mohli všetky obrady prebehnúť v poriadku, museli byť kňazi správne čistý. Rituálnej čistote venovali v Egypte takú veľkú pozornosť, že aj všeobecné označenie kňaza v egyptčine, vab, znamená „čistý“[6]. Na najzákladnejšie očisťovanie slúžila chrámová nádrž, v ktorej sa museli kňazi viac ráz za deň vykúpať. Okrem toho museli kňazi každý tretí deň depilovať celé svoje telo, smeli nosiť len plátený odev a sandále z papyrusu. Jednotlivé kulty navyše často predpisovali kňazom počas služby sa zdržovať sexuálneho styku, niektorých pokrmov a nedotýkať sa niektorých predmetov. Kultové predpisy sa líšili nom od nomu, takže zvieratá, ktoré boli považované v niektorých krajoch za posvätné, a preto nedotknuteľné, boli inde zabíjané pre mäso.
Hierarchia upraviť
Na najvyššom stupni hierarchie kňazov bol hem necer-tepej, („prvý kňaz služobník boží“, veľkňaz). Za ním nasledoval druhý veľkňaz, tretí veľkňaz a štvrtý veľkňaz. Aké presné funkcie sa spájali s týmito hodnosťami nevieme, ale všetky štyri boli považované za veľmi významné, takže ich vysokí dvorskí hodnostári uvádzajú vo výpočte svojich titulov. Za veľkňazmi nasledovali hemu-necer. Ich počet bol rôzny podľa veľkosti a významu chrámu, ale vždy boli rozdelený do štyroch skupín (od Ptolemaiovských čias do piatich), ktoré sa striedali v mesačných službách[7]. Každá skupina mala svojho „dozerajúceho kňaza“. Ďalšou skupinou vo vyšších kňazských funkciach boli tzv. „otcovia boží“. O povahe ich služby nemáme dostatok informácii.
Okrem kňazov zabezpečujúcich chrámove obrady, poznáme podľa názvu radu ďalších kňazských funkcii. Medzi nimi bol významný cheri-tep, „kňaz-predčítateľ“, ktorí dozerali na čítanie náboženských textov počas obradov. Neskôr sa ich meno stalo synonymom slova mág, pretože sa verilo, že kňazi-predčítatelia majú magickú moc[8]. Ďalej nasledovali „kňazi-nosiči kultových predmetov“, „kňazi-vykladači“ a „kňazi času“, ktorí mali na starosti astronomické pozorovania a zostavovanie kalendáru šťastných a nešťastných dní.
Do chrámovej hierarchie spadajúcej pod označenie kňaz patrili aj funkcie, ktoré neboli priamo spojené s kultom. V chrámových okrskoch sa nachádzal „dom života“, ktorý slúžil ako dielňa opisovačov zvitkov, škola a kultúrne stredisko, kde vznikali nové literárne diela. Kňazský úrad zastávali tiež osoby, ktoré sa starali o chrámovú administratívu a správu božieho majetku.
Kňažky upraviť
Zo staroegyptských prameňov máme doklady aj o kňažkách, tých však bolo menej a spravidla slúžili menej významným božstvám. Výnimkou je tzv. Amonova manželka, zvyčajne urodzená princezná, ktorá bola vybratá za manželku boha z Vesetu, a disponovala majetkom aj mocou Amonových kňazov v Hornom Egypte.
Referencie upraviť
Literatúra upraviť
- Egyptský člověk a jeho svět. Ed. Sergio Donadoni. 1. vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. 313 s. ISBN 80-7021-813-4. (po česky)