Otvoriť hlavné menu

Latinizácia

pripodobňovanie východných obradov latinskému obradu, zavádzanie západných prvkov do východných cirkví narúšajúcich ich tradície

Latinizácia je jav pripodobňovania východných obradov latinskému obradu. Môže mať tri rôzne podoby:

  1. Nahradenie východných prvkov či zvyklostí prvkami a spôsobmi latinskými.
  2. Zavedenie nových prvkov z latinského obradu, ktoré nie sú v súlade s východnou tradíciou a narušujú jej jednotu.
  3. Odstránenie alebo opustenie pôvodných východných prvkov, ktoré neexistujú v západnej tradícii alebo nie sú v súlade s latinskou teológiou.[1]

Latinizácia sa prejavuje v oblasti liturgického života, kánonického práva (disciplíny), spôsobu teologického myslenia a v spiritualite. Najviditeľnejšia je v liturgickej sfére, preto bola v minulosti považovaná niekedy len za liturgickú otázku. Zasiahla najmä východné katolícke cirkvi, ale týka sa do istej miery aj nekatolíckych východných cirkví.

Impulzom latinizácie bol niekedy tlak Rímskokatolíckej cirkvi (niekedy aj s použitím násilia), inokedy sa východní katolíci latinizovali dobrovoľne, z vlastného rozhodnutia. Proces latinizácie bol v minulosti často cielený a riadený hierarchiou, niekedy ale išlo o spontánne procesy medzi ľudom.

Nie každý vplyv latinského obradu na východné obrady je latinizáciou, o latinizácii sa hovorí len v prípade takého vplyvu, ktorý nejakým spôsobom narušil či poškodil východnú tradíciu.

Obsah

HistóriaUpraviť

V minulosti bola latinizácia vnímaná ako pozitívna a preto bola iniciovaná či podporovaná Latinskou cirkvou a rímskymi pápežmi, pretože sa latinský obrad považoval za lepší, „katolíckejší“, za nadradený iným obradom (praestantia ritus latini). Jedným z cieľov latinizácie bolo aj odlíšenie sa od nekatolíckych východných cirkví toho istého obradu.

Latinizácia ako jav je známa už v stredoveku, v období veľkej schizmy, silným impulzom pre ňu boli ale najmä cirkevné únie a podriaďovanie východných kresťanov latinským biskupom (napr. za križiackych výprav).[1]

Ako prvý označil latinizáciu za nesprávnu a zlú rímsky pápež Lev XIII. v encyklike Orientalium dignitas (1894). Definitívne bola latinizácia odsúdená Druhým vatikánskym koncilom, ktorý v dekréte Orientalium Ecclesiarum vyzval východné katolícke cirkvi k očiste od latinizácie a k návratu k pôvodným východným tradíciám.[2] Neraz sa však východní katolíci nechceli a podnes nechcú vzdať latinizácie.[3]

Príklady latinizácieUpraviť

Príkladmi latinizácie môže byť zavedenie latinských sviatkov do kalendára niektorých východných katolíckych cirkví (napr. Nedeľa Krista Kráľa, Sviatok Božského srdca, Sviatok najsvätejšej eucharistie) či latinských pobožností (napr. krížová cesta, pobožnosti s vystavovaním eucharistie), ktoré sú cudzie východnému duchu.

ReferencieUpraviť

  1. a b Andrej ŠKOVIERA: Latinizácia, jej príčiny a okolnosti. S osobitným zreteľom na prostredie Mukačevskej eparchie. In: Medzikultúrne vzťahy východnej cirkvi s latinskou v Uhorsku do konca 18. storočia. Ed. Šimon Marinčák – Peter Žeňuch. (Orientalia et Occidentalia 20.) Košice – Bratislava: Dobrá kniha, 2017, s. 219-248. (ISBN 978-80-8191-074-6) Dostupné online.
  2. Andrej ŠKOVIERA: Druhý vatikánsky koncil a obnova východného dedičstva v Katolíckej cirkvi. In: Byzantinoslovaca VI. Ed. Martin Hurbanič – Vratislav Zervan. Bratislava: Byzantologický seminár Alexandra Avenaria pri Katedre všeobecných dejín FiF UK, 2017, s. 269-284. (ISBN 978-80-8127-201-1) (Dostupné online.)
  3. Cyril VASIĽ: Majme lásku a úctu k nášmu postaveniu v Cirkvi. Slovo. Časopis gréckokatolíckej cirkvi, 28, 1996, 22, s. 4. (Dostupné online.)

ZdrojeUpraviť

  • Andrej ŠKOVIERA: Latinizácia, jej príčiny a okolnosti. S osobitným zreteľom na prostredie Mukačevskej eparchie. In: Medzikultúrne vzťahy východnej cirkvi s latinskou v Uhorsku do konca 18. storočia. Ed. Šimon Marinčák – Peter Žeňuch. (Orientalia et Occidentalia 20.) Košice – Bratislava: Dobrá kniha, 2017, s. 219-248. (ISBN 978-80-8191-074-6) Dostupné online.
  • Andrej ŠKOVIERA: Druhý vatikánsky koncil a obnova východného dedičstva v Katolíckej cirkvi. In: Byzantinoslovaca VI. Ed. Martin Hurbanič – Vratislav Zervan. Bratislava: Byzantologický seminár Alexandra Avenaria pri Katedre všeobecných dejín FiF UK, 2017, s. 269-284. (ISBN 978-80-8127-201-1) (Dostupné online.)