Manželia Arnolfiniovci
Manželia Arnolfiniovci je obraz Jana van Eycka. Podobá sa Rembrantovmu dielu Židovská nevesta – ďalšiemu dielu, ktoré rovnako odhaľuje skutočný, vnútorný zmysel manželstva. Odborníci sa dnes zhodujú v tom, že v tejto kompozícii ide skutočne o portrét manželov Arnolfiniovcov a odmietajú domienku o autoportréte. Ako na všetkých obrazoch flámskeho majstra, i tu sa spája realita s tajomnosťou. Van Eyck vedel i v tejto pôsobivej kompozícii uplatniť svoju hlbokú znalosť ľudskej psychológie. Obraz je vlastne akousi oslavou manželského zväzku
| Manželia Arnolfiniovci | |
| |
| Základné informácie | |
|---|---|
| Autor | Jan van Eyck |
| Rok | 1434 |
| Technika | olej na plátne |
| Rozmery | 82,2 × 60 cm |
| Galéria | National Gallery (Londýn) |
Podobizeň Manželia Arnolfiniovci, dielo holandského maliara Jana van Eycka, patrí k najznámejším renesančným portrétom. Nachádza sa na ňom taliansky bankár Giovanni di Arrigo Arnolfini, ktorý sa v roku 1402 usadil v Bruggách, ako drží za ruku svoju ženu Giovannu Canamiovú. Je známe, že toto slávne dielo bolo v 16.storočí v Španielsku a ešte aj roku 1789 sa uvádza v inventári kráľovského paláca v Madride. Odtiaľ ho odviezol jeden z Napoleonových generálov. V roku 1815 ho odkúpil v Bruseli Angličan J. Hay, ktorý ho zas v roku 1842 predal za skromnú sumu 730 libier londýnskej National Gallery, kde je dodnes. Van Eyck sa špecializoval na maľovanie prekrásne osvetlených a do detailov prepracovaných výjavov, ako je tento. Patril aj k prvým, ktorí používali olejové farby. Istý čas mu dokonca pripisovali ich vynález. Vrstvil na seba priesvitné nánosy farby, čím vytváral jemné varianty svetla a tieňa. Svetlo rozjasňuje a vymedzuje všetko v miestnosti, od mosadzného lustra až po jemnú kožušinu a látku na odeve manželskej dvojice. Maľba je vo všeobecnosti vo veľmi dobrom stave. Zistili sa iba malé straty originálneho náteru a malé poškodenia, ktoré boli zreštaurované. Obraz vznikol asi v roku 1434 a namaľovaný je olejovými farbami na dubovej doske. Jeho rozmery sú 81,8 x 59,7 cm.
Opis diela upraviť
Manželia Arnolfiniovci sú zobrazení v hornej miestnosti ich domu. Je leto – naznačuje to kvitnúca čerešňa, ktorú vidíme cez otvorené okno. Táto miestnosť nie je spálňa, ako sa vo všeobecnosti predpokladá, ale privítacia miestnosť, ktorá bola v tej dobe veľmi rozšírená a módna najmä vo Francúzsku a Bruggách. Napravo vidíme posteľ – taktiež módny doplnok, ktorý slúžil ako sedacia súprava. Miestnosť je preplnená drahými predmetmi, ktorými Arnolfiniovci vystavujú na obdiv svoje bohatstvo. Luster, koberec, zrkadlo a zasklené okná by ste totiž našli len v domoch zámožných ľudí. Mosadzný luster je veľký a má zložitý tvar. Pravdepodobne mal aj mechanizmus s kladkou a retiazkami nad ním, aby sa dal znížiť kvôli lepšej manipulácii so sviečkami. Predpokladá sa, že Van Eyck tam tento mechanizmus nenamaľoval kvôli nedostatku miesta na obraze. Napravo stojí posteľ, ktorú sme už spomínali. Visí nad ňou baldachýn červenej farby. Autor touto farbou narážal na fyzický akt lásky, telesné spojenie manželského páru. Pred posteľou stojí Giovanna, ktorá má ma sebe zelené šaty. Kontrast týchto dvoch farieb naznačuje nadchádzajúce spojenie opakov – muža a ženy. Naľavo si môžeme všimnúť šesť vnútorných drevených okeníc. Okná nemajú sklá okrem horných dvoch, ktoré sú zasklené priezračnými „okami“ vloženými v modrom, červenom a zelenom skle. Na obraze vidíme aj pomaranče, exotické ovocie, v severnej Európe vtedy veľmi vzácne. Nachádzajú sa voľne položené na okne ako aj na truhlici pod ním a symbolizujú plodnosť a nevinnosť, čo vládla v Rajskej záhrade pred vyhnaním človeka z Raja.
Arnolfiniovci museli byť veľmi pobožní, pretože obraz je plný náboženských narážok. Na stĺpiku postele je drobný ornament sošky sv. Margaréty, patrónky narodenia dieťaťa. Pri ňom visí metla symbolizujúca starostlivosť o domácnosť. Spolu s ružencom, ktorý visí na druhej strane zrkadla, vyjadrujú známe stredoveké heslo: ora et labora (modli sa a pracuj). Ruženec v tej dobe slúžil hlavne k modlitbám a bol to tiež populárny svadobný dar. Na mosadznom sedemramennom lustri vidno nielen subtílne umenie van Eycka dosahovať svetelné efekty, ale aj osamelú sviečku používanú v tradičných flámskych svadobných zvykoch, ktorá svieti v izbe zaplnenej denným svetlom. Často je interpretovaná ako „sviečka manželstva, ktorá sa tradične zažína v dome novomanželov a v stredovekej symbolike znázorňuje prítomnosť Boha. Bokom odložené sandále sú zas prejavom rešpektu k svadobnému obradu a tiež naznačujú, že táto udalosť sa koná na posvätnom mieste. Psík pri nohách oboch manželov je symbolom vernosti a súdržnosti.
Veľmi zvláštnym predmetom v miestnosti je vypuklé zrkadlo nachádzajúce sa za chrbtami manželov. Je namaľované s takmer zázračnou schopnosťou. Jeho rytý rám je zdobený desiatimi miniatúrnymi medailónmi, ktoré zobrazujú výjavy z Kristovho života. Zrkadlo samo o sebe je reprezentované ako oko kresťanského Boha, ktoré sleduje manželský sľub. Zrkadlo odhaľuje časť miestnosti, ktorú by sme inak nevideli. Okrem odrazu dvojice zozadu ukazuje ďalšie dve postavy, čo k nim prichádzajú otvorenými dverami. Jednou z nich môže byť sám maliar, ktorý sa podpísal na stenu nad zrkadlom. Niektorí ľudia si myslia, že tým potvrdil svoju prítomnosť ako svedok pri svadobnom obrade Arnolfiniovcov (latinský nápis nad zrkadlom napísaný v gotickej kaligrafii hovorí: „Jan van Eyck tu bol“. Autor k nemu pripojil aj svoj podpis a rok 1434). Pravdepodobnejšie však chcel takto len signovať svoj obraz. Čo sa postáv týka, Giovanni vyzerá trocha bizarne, má ťažké viečka, veľký nos a rozdvojenú bradu. Jeho manželka má viac zidealizované črty tváre. Vysoké čelo, malé ústa a bledá pleť – to všetko zodpovedá ideálu krásy 15. storočia. Je možné, že van Eyck jej skôr lichotil, než sa usiloval ukázať jej skutočnú podobu. Však v oboch tvárach sa zračí pôvabná zodpovednosť, príznačná pre van Eyckove portréty. Aj umiestnenie oboch postáv má svoj význam. Vyjadruje tradičné rozdelenie úloh podľa pohlavia – žena stojí blízko postele, čo symbolizuje jej postavenie opatrovateľky, matky, zatiaľ čo muž stojí blízko otvoreného okna – symbol vonkajšieho sveta. Giovanni hľadí priamo a zdraví návštevníkov. Žena poslušne hľadí na svojho manžela. Obe postavy sú prepychovo oblečené. Navzdory ročnému obdobiu majú na sebe plášte, hoci kvitnúci strom vonku naznačuje, že nie je veľmi chladno. Giovanniho plášť bol kedysi viac purpurový, ako to vyzerá dnes. Farbivo pôsobením času vybledlo. Obidva plášte sú elegantné, ušité z hodvábneho zamatu a lemované kožušinou – u Giovanniho soboľou a u jeho manželky ide pravdepodobne o hermelín. Kožušina predstavovala v tej dobe veľmi drahý materiál. Možno si pomyslíte, že Giovanna je tehotná, má však na sebe len šaty podľa poslednej módy, teda naberané a s vysokým pásom. Pod plášťom má Giovanni oblečený krátky priliehavý kabátik vzorovaného materiálu, pravdepodobne z hodvábneho damasku. Odev jeho manželky je ušitý veľmi zložitým a zvláštnym spôsobom. Vlečka a rukávy boli najprv poskladané, zošité, opätovne rozstrihané a rozstrapkané. Hoci Giovanna nemá, okrem jednoduchej retiazky a dvoch prsteňov, na sebe žiadne šperky, jej odev prezrádza, že nepochádza z chudobných pomerov. Tak isto aj jej manžel – zarážajúce však je, že nemá na sebe vôbec žiadne šperky, hoc v tej dobe sa aristokrati bežne maľovali so skvostami - najmä zlatými reťazami. Postoj postáv prezrádza, že sa deje niečo výnimočné. Giovanni má jednu ruku zdvihnutú, akoby šiel prisahať, a druhou drží za ruku manželku. Preto sa všeobecne predpokladá, že obraz zachytáva svadobný obrad Arnolfiniovcov. Môže však ísť iba o gesto, ktorým muž zdraví návštevníkov.
Zdroj upraviť
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Arnolfini Portrait na anglickej Wikipédii.