Mederik
Mederik, franc. Médéric, Medericus, Merri alebo Merry je pustovnícky mních narodený v Morvan neďaleko Autunu a zomrel v Paríži 29. augusta. Kostol Saint-Merry bol umiestnený pod jeho ochranu.
| Svätý Mederik | |
| opát Opátstva Saint-Martin d’Autun | |
 Simon Vouet, kostol svätého Mederika, Paríž, Saint Merri délivrant les prisonniers | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Narodenie | 7. storočie Morvan, pri Autun |
| Úmrtie | 29. august 700 Paríž |
| Uctievanie | |
| Patronát | väzňov a chorých |
| Cirkev | Katolícka cirkev Pravoslávna cirkev |
| Sviatok | 29. august |
| Odkazy | |
 | Mederik (multimediálne súbory na commons) |
Životopis
upraviťNarodil sa v preslávenej rodine v Autun a ako 13-ročný bol ponúknutý ako oblát v opátstve Saint-Martin d’Autun. Tam získal vzdelanie v modlitbe, poslušnosti a čistote. Obláta korunovaného kvetmi, dvojitý symbol nevinnosti a obety, vzali do kostola obklopeného svojimi príbuznými a ich priateľmi. Rehoľníci zhromaždení v chóre sa modlili za toho, koho ich adopcia privedie k námahe a radostiam novej rodiny. Celebrant začal božský úrad a vzýval na hlavu Kristovu milosť. Po evanjeliu pristúpil oblát k oltáru nesúc hostiu a kalich s trochou vína, ktoré dostal kňaz ako zálohu pre Pána.[1] Otec alebo rodičia mu zabalili ruku a obetný dar do prikrývky z oltárneho plátna, ktoré bolo prestreté na znak adopcie Cirkvou.[2] Po upozornení dieťaťa na askézu mníšskeho života mu prečítal regulu svätého Benedikta a rodičia sa mu zaviazali. Vlasy si oholil a nasadil si mníšsky cucullus. Na dedičstvo po otcovi už nemal právo. Okolo 15 rokov bol prijatý na povolanie. Bohatí rodičia dali kláštoru dar.
Médéric udivoval asi päťdesiatich svojich spolužiakov dodržiavaním prísnej disciplíny. Jačmenný chlieb namočený vo vode bol jeho jedinou potravou, ktorú jedol len dvakrát do týždňa. Oči mal stále upreté na krucifix a pod plášťom mal na sebe cilicium. Takto žil niekoľko rokov, skrývajúc sa pred ostatnými mníchmi. Ale jeho povesť svätosti prekročila brány kláštora a sláva ho hľadala z hlbín kláštora.
Héroald, opát zo Saint-Martin, ktorý zomrel okolo roku 680, bolo celkom prirodzené, že ho bratia zvolili na základe rady biskupa z Autunu Hermenaria, ktorý im odporučil, aby si vybrali schopného pastora „zachrániť Kristovo stádo pred vlčím zubom“.[3] Po troch dňoch pôstu sa mnísi zhromaždili v kostole, zaspievali omšu Ducha Svätého, zaintonovali Veni Creator a pristúpili k voľbe svojho opáta jednohlasným menovaním Mederika. Dav sa ponáhľal do kláštora. Biskup, ktorý to počul vyhlásiť z vrchu ambónu, oslovil nového opáta:[4] „Pochodeň Kristova, vyvolená nádoba božského pokladu, prijmi opatrnosť od večného Boha, aby nasýtil stádo Stvoriteľa. Poučte ich svojimi radami a predpismi a zaslúžite si počuť tieto slová milosrdného Sudcu: „Ó, dobrý verný služobník, pretože si bol verný v malom, ustanovím ťa nad mnohými inými, vojdi do radosti svojho Pána." (Mt 25,11).[5]
Čím viac sme ho vychovávali, tým viac sa vytrácal. Tento nový život na seba nenechal dlho čakať. Jeho mnohé zázraky prilákali davy. Mederik, ktorý už na týchto miestach nenachádza pokoj a hlboké spoločenstvo s Bohom, sa rozhodol odísť do samoty lesa Morvan, aby bol konečne sám s Bohom. Postavil si tam celu kúsok od Autuna[6] ale toto tajomstvo bolo rýchlo objavené, pretože mnísi, ponorení do smútku z jeho zmiznutia, ho išli hľadať. Mederik nechcel ísť za nimi, a tak požiadali biskupa, ktorý ho pri hrozbe exkomunikácie prinútil vrátiť sa do kláštora.
Medzi jeho mníchmi, mladý mních Frodulphe, tiež známy ako Saint Frou, mal blízko k majstrovi, ktorý ho držal pri krstiteľnici a vychovával ho, aby ho vychoval k najvyšším stupňom dokonalosti. Frodulphe, zamilovaný do samoty ako jeho pán, navrhol púť k hrobu Saint Denis a Saint Germain, ich krajan, opát z opátstva Saint-Symphorien d’Autun, predtým ako sa stal biskupom v Paríži.
Dvaja mnísi sa vybrali na cestu do Paríža a cestou znásobili zázraky. Starnúci Mederik mal veľké ťažkosti prejsť túto cestu pešo a po príchode do kolegiálneho kostola Saint-Martin de Champeaux blízko Melunu, kde sa zastavili na niekoľko mesiacov, ochorel. Dvaja muži strávili dlhé hodiny modlitbami v kostole. Niekedy zašli až do Melunu, aby sa venovali charite; Mederik, ktorý počul stonať väzňov z hlbín ich žalára, dojatý, nechal prehovoriť svoje srdce a prosil Boha o ich vyslobodenie. Dvere väznice sa otvorili samé od seba. Jeho zotavenie sa oneskorilo, opustil kláštor Champeaux. Ľudia mu prišli dať veľa darov, ktoré sa ponáhľal rozdávať chudobným.
Na polceste do Paríža vyliečil z horúčky chudobného muža menom Ursus. Žena menom Bénédicte sa vďaka jej príhovoru uzdravila. Po príchode do Bonneuil-sur-Marne, kde sa dozvedel, že dvaja zlodeji sú v reťaziach, požiadal Boha, aby dosiahol prepustenie týchto dvoch mužov. Na strane Charenton-le-Pont oslobodil ďalšieho zločinca, ktorý prelomil most. Únava ho opäť prinútila zastaviť. Práve na tomto neobývanom mieste bola na uctenie si jeho pamiatky postavená kaplnka[7] a okolo budovy, ktorá bola pôvodom dediny Saint-Méry v parížskej diecéze, bolo zoskupených niekoľko domov. Pokračovali v ceste k hrobu Saint Denis a zastavili sa v Thomery.
Mederik pricestoval do Paríža. Práve v blízkosti oratória Saint-Pierre-des-Bois, ktoré sa nachádza na pravom brehu v predĺžení ulice Via Superior – ktorá by sa mala stať Rue Saint-Martin – našiel útočisko v pustovni, ktorá je vo dne v noci otvorená na modlitby okoloidúcich. Práve na tomto mieste, obklopenom záplavovými močiarmi, odpočíval svoje telo zlomené únavou a chorobou.[8] Tam, kde žil ako osamelý, slúžil Bohu dva roky a deväť mesiacov po tom, čo s radosťou splnil cieľ svojej púte a pokľakol v Saint-Germain-des-Prés pri hrobe slávneho opáta z opátstva Saint-Symphorien d'Autun.
Vycítil svoj blížiaci sa koniec a 29. augusta 700 pokojne zomrel, obklopený niekoľkými svojimi učeníkmi. Bol pochovaný v oratóriu Saint-Pierre. Jeho hrobka bola predmetom skutočnej úcty, keďže sa tam diali zázraky a Karol Plešatý tam na jeho počesť založil kult. Thibert, kňaz v roku 884, požiadal Gauzlina, parížskeho biskupa, aby si uctil jeho pozostatky a umiestnil ich v kaplnke.
Táto kaplnka bola následne príliš malá a schátrala, bola prestavaná a premenená na kostol Sokolníkom Odom. Kosti svätca boli vztýčené a umiestnené nad oltárom v striebornej svätyni obohatenej o drahé kamene a podopreté dvoma anjelmi. Adalard z rodu grófov z Autuna pri tejto príležitosti venoval bohaté dary novému kostolu, ktorý dostal meno Saint-Pierre a Saint-Merry. Kostol Saint-Martin de Champeaux, predtým návštívený svätým Mederikom, dostal časť jeho relikvií; opátstvo Saint-Martin d'Autun založilo na jeho počesť slávnostnú omšu. Frodulphe, ktorý zostal sám, sa vrátil do Saint-Martin.
Titul
upraviťOpát zo Saint-Martin d'Autun, po Héroaldovi. Jeho nástupcom bude Frodulphe .
Ikonografia
upraviť- 1640: Simon Vouet (1590 – 1649), Saint-Merry oslobodzujúci väzňov, kostol Saint-Merry v Paríži.
Referencie
upraviť- ↑ D. Pitra, Histoire de Saint-Léger.
- ↑ Michelet, Origines du Droit, p. 11.
- ↑ Vita S. Méderic, cité par Bulliot dans Essai historique sur l'abbaye de Saint-Martin d'Autun, p. 78.
- ↑ Le privilège du monastère le plaçait à l'abri de l'autorité épiscopale, mais d'après ce passage de la vie de saint Merry, il semble que l'évêque y était toutefois admis. Les religieux de cette abbaye semblent avoir adopté, renonçant à leurs immunités, le chapitre 64 de la règle de St Benoît permettant aux abbés, évêque et population de donner leur témoignage de l'élection. Il n'en sera pas toujours de même par la suite.
- ↑ Vita S. Mederici.
- ↑ Ce lieu deviendra La Celle-en-Morvan.
- ↑ Abbé Jean Lebeuf, Histoire du Diocèse de Paris. On honorait saint Merry à Linas près de Paris, où Louis IV d'Outremer fonda l'abbaye Saint-Merry de Linas en 936.
- ↑ Dom Lobineau et Félibien, Histoire de Paris, t. I, p. 62.
Literatúra
upraviť- Jacques-Gabriel Bulliot, Historická esej o opátstve Saint-Martin d'Autun, Autun, 1849. kap. V, str. 73-86.
- Rímske martyrológium
Zdroj
upraviťTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Saint Médéric na francúzskej Wikipédii.