Nikolaj Nikolajevič Semionov
Nikolaj Nikolajevič Semionov (rus. Никола́й Никола́евич Семёнов; * 15. apríl 1896, Saratov – † 25. september 1986, Moskva) bol ruský fyzik a chemik. V roku 1956 sa stal nositeľom Nobelovej ceny za chémiu za prácu o mechanizme chemických transformácií.
Nikolaj Nikolajevič Semionov | |
ruský fyzik a chemik | |
Narodenie | 15. apríl 1896 Saratov, Rusko |
---|---|
Úmrtie | 25. september 1986 (90 rokov) Moskva, Rusko |
Národnosť | ruská |
Alma mater | Petrohradská štátna univerzita |
Profesia | fyzik, chemik |
Odkazy | |
Commons | Nikolaj Nikolajevič Semionov |
Život
upraviťSemionov bol promovaný na katedre fyziky Petrohradskej univerzity (1913 – 1917), kde študoval u Abrama Fiodoroviča Ioffeho. V roku 1918 sa presunul do Samary, kde bol poddôstojníkom Kolčakovej „Bielej armády“ počas ruskej občianskej vojny.
V roku 1920 sa vrátil do Petrohradu a mal na starosť laboratórium elektronových fenoménov na Petrohradskom fyzikálno-technickom inštitúte, ktorého bol aj riaditeľom. V roku 1921 sa oženil s lingvistkou Mariou Boreiše-Livoreskou (študentkou u Žirmunského), ktorá však o dva roky neskôr zomrela. V roku 1923 si vzal Mariinu neter Natáliu Nikolajevnu Burtsevovou, s ktorou mal syna Nikolaja a dcéru Ľudmilu.
Počas tohoto ťažkého obdobia spoločne s Piotrom Kapicom objavili spôsob, ako merať magnetické pole u atómového jadra (1922). Neskôr tento experimentálny postup vylepšil Otto Stern a Walther Gerlach a je známy ako Stern-Gerlachov experiment.
V roku 1925 študoval spolu s Jakovom Frenkelom kinetiku kondenzácie a adsorpcie vodných par. V roku 1927 študoval ionizáciu v plynoch a vydal významné dielo „Chémia elektrónov“. V roku 1928 spoločne s Vladimirom Fockom vytvorili teóriu tepelného prierazu dielektrika.
Prednášal na Petrohradskom Polytechnickom inštitúte, ktorého profesorom bol menovaný v roku 1928. V roku 1931 založil Inštitút chemickej fyziky pri Akadémii vied ZSSR (ktorý bol v roku 1943 presunutý do Černologovky) a stal sa jeho prvým riaditeľom. V roku 1932 sa stal členom Akadémie vied Sovietskeho zväzu.
Významné práce
upraviťJeho výnimočná práca na mechanizme chemických transformácií zahrnuje dôkladnú analýzu aplikácie teórie reťazenia rozmanitých reakcií (1934 – 1954) a ešte významnejšie, procesy spaľovania. Vytvoril teóriu degenerovaného rozkladu, ktorá viedla k lepšiemu pochopeniu úkazov spojených s periodickým prerušením oxidačného procesu.
O svojej práci napísal dve dôležité knihy. Цепные реакции (Reťazové reakcie) bola zverejnená v roku 1934, anglické vydanie vyšlo o rok neskôr. To bola prvá kniha v Sovietskom zväzu, ktorá rozvíjala detailne teóriu nerozvetvených a rozvetvených chemických reťazových reakcií. О некоторых проблемах химической кинетики и реакционной способности (O niektorých problémoch chemickej kinetiky a reaktivity) – prvé vydanie bolo v roku 1954, zrevidované v roku 1958; bola vydaná v Anglicku, USA, Nemecku aj v Číne.
Ocenenie
upraviťV svojich 36 rokoch (v roku 1932) sa stal členom Akadémie vied ZSSR. V roku 1956 bola jeho práca ocenená Nobelovou cenou za chémiu, spoločne s Cyrilom Normanom Hinshelwoodom). Stal sa tiež dvakrát hrdinom socialistickej práce (1966, 1976), bola mu udelená dvakrát Stalinova cena (1941, 1949), v roku 1976 Leninova cena, bol členom zahraničných akadémií vied, napr. v roku 1963 sa stal zahraničným členom Národnej akadémie vied Spojených štátov amerických a bol nositeľom mnohých ďalších cien.
Iné projekty
upraviť- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nikolaj Nikolajevič Semionov
Zdroj
upraviťTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Nikolaj Nikolajevič Semjonov na českej Wikipédii.