Panické divadlo
Panické divadlo (Panické hnutie) bolo avantgardné umelecké hnutie založené španielskym dramatikom Fernandom Arrabalom, čilsko-francúzskym režisérom Alejandrom Jodorowskym a francúzskym výtvarníkom Rolandom Toporom v roku 1962. Venovalo sa najmä divadlu a performance artu.[1] Názov hnutia je odvodený od gréckeho boha Fauna (Pan). Pôsobili prednostne v Paríži. Hnutie nadviazalo na umeleckú skupinu Burlesque, ktorá bola zložená tými istými umelcami.
Ideová definícia hnutia upraviť
„Pan je boh, ktorý je "v tom druhom", boh, ktorý stratil svoju individualitu, a preto sa javí ako skupina individualít. Patrí vždy mladým generáciám, je znetvorený (má rohy a kopytá) a niekedy je identifikovaný ako embryo...Panický princíp je duch, ktorý sa formuje v predchádzajúcich obdobiach, v ktorých je stará koncepcia pohlcovaná novou. Panický princíp sa preto vždy objavuje ako predzvesť sprituálneho obrodenia.“[2]
Činnosť panického divadla spočívala v tvorbe surreálnych inscenácií a performancií, ktorých hlavným cieľom bolo redefinovať úlohu divadla v spoločnosti a jeho návrat k rituálu, ktorý bude založený viac na obraze a konaní, než na slove. Ultimátnym cieľom bolo vytvoriť takú umeleckú metódu, ktorá by dokázala byť univerzálna a zbavená štýlu, či racionálnej štruktúry, ktorú členovia hnutia spájali s modernou a vedeckou tradíciou tzv. racionálnych (empirických) vied. Jodorowsky vo svojej eseji O panickej metóde stotožňuje obdobie 60-tych rokov 20. storočia s vekom ukončenia aristotelovskej divadelnej tradície v západnej kultúre.
„Sme svedkami smrti aristotelovskej kultúry a bolestivého pôrodu nového sveta, ktorý nebude ani aristotelovský, ani euklidovský, ani newtonovský...Panický princíp môže znamenať nahradenie teórie geometrických foriem za inú, ktorá je ale definovaná organickou hmotou. Preto sa môže stať, že dôjde k zámene "teórie" za "akciu" a k náhrade "metódy" za "výcvik". Zjavenie Pana znamená počiatok novej formy ľudstva.“[2]
Panické divadlo výrazne čerpalo z divadelnej avantgardy, absurdnej drámy, ale aj mysticizmu. Silnú inšpiráciu získalo najmä z koncepcie divadla krutosti francúzskeho režiséra Antonina Artauda, na ktorého priamo ideovo nadväzovalo. Môžeme však u nich pozorovať aj silné podobnosti s hnutím surrealizmu (v ktorom pôsobil pôvodne aj Artaud), či filozofiou Friedricha Nietzscheho. Podobne ako Artaud, aj panické divadlo sa snažilo o ukončenie tzv. "literárneho divadla" založenom na dramatickom texte prostredníctvom využitia postupov východného, mystického divadla, či rituálneho divadla. Ideologicky boli často obviňovaní z anarchizmu či antidogmatizmu.
Tvorba upraviť
Hnutie bolo aktívne zhruba v období rokov 1962-1973. Neskôr sa k pôvodnej trojici pripojil ďalší umelci: Christian Zeimert, Sam Szafran, Michel Parré, Abel Ogier, Diego Bardon, Roman Cieslewicz a Jerome Savary. Savary v roku 1967 založil spolu s Arrabalom The Grand Theatre Panique, ktorý sa stal hlavnou kočovnou scénou hnutia. Neskôr bol prememenovaný na Circus Grand Panic.
Jednou z hlavných úloh hnutia bolo diváka šokovať a tým ho očistiť. Ich performancie pozostávali z troch základných prvkov: horor, humor a simultánnosť a často boli technicky aj herecky improvizované.[3] Cieľom bolo použiť dešturktívne, brutálne a obscénny obrazy za cieľom spirituálnej očisty diváka. Prostriedky, ktoré tvorcovia využívali boli najmä vizuálne (výtvarné) a dramatické. Často pracovali so živými zvieratami (hádzali do publika hady či korytnačky), nahotou, sugestívnymi obrazmi, či kakofonickou hudbou. Známym dielom hnutia je napríklad happening Sacramental Melodrama, ktorý bol prevedený v máji 1965. Predstavenie je zachytené v krátkometrážnom dokumente Teatro Sin Fin (1965) od Alejandra Jodorowskeho, ktorý v happeningu sám aj vystupoval.[4]
Jodorowsky a Arrabal v rámci panického hnutia natočili aj celovečerný experimentálny film Fando a Lis (1967). Jodorowsky film režíroval, Arrabal napísal pôvodnú divadelnú hru.
Idee tvorcov sa postupne začali vzďaľovať, a keďže Jodorowsky sa v rámci svojej tvorby priklonil skôr k filmovému surrealizmu. Avšak vďaka jeho najvýznamnejším filmom Svätá hora (1973) a Krt (1970), ktoré de facto patrili do repertoáru panického hnutia, získalo hnutie širší medzinárodný úspech. Ich výtvarné diela sa zúčastnili aj veľkej umeleckej výstavy v Ženeve v roku 1973.[5]
Hnutie sa v 70-tych rokoch rozpadlo. Topor a Arrabal ostali však jeho myšlienkam verní po zvyšok svojej umeleckej kariéry. Jodorowsky sa časom štýlovo odklonil, ale často sa na panické princípy odvolával.
Známe diela panického divadla upraviť
- Sacramental Melodrama (1965) - verejná performance v Paríži
- Panic? (1965) - maľba, Roland Topor
- Panický kabaret - divadelná hra, Alejandro Jodorowsky
- Fando a Lis - divadelná hra, Fernando Arrabal
- Panická metóda (1966) - esej, Alejandro Jodorowsky
- Fando a Lis (1967) - film, Alejandro Jodorowsky
- Krt (1970) - film, Alejandro Jodorowsky
- Le Panique (1973) - maľba, Roland Topor
- Svätá hora (1973) - film, Alejandro Jodorowsky
- Panic: The golden years (1975) - maľba, Roland Topor
- Café Panique (1982) - maľba Roland Topor
- Panický manifest pre tretie tisícročie (2006) - esej, Fernando Arrabal
Referencie upraviť
- ↑ Alejandro Jodorowsky - Trailer - Showtimes - Cast - Movies - New York Times [online]. web.archive.org, 2007-11-18, [cit. 2024-02-23]. Dostupné online. Archivované 2007-11-18 z originálu.
- ↑ a b JODOROWSKY, Alejandr. Nekonečný Tyátr. 1.. vyd. Praha : Malvern, 2017. ISBN 978-80-7530-109-3. S. 283.
- ↑ What is Panic? [online]. Guerrilla Zoo, [cit. 2024-02-23]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Teatro Sin Fin (1965) | Recenze - Uživatelské | ČSFD.cz [online]. [Cit. 2024-02-23]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ LAROUSSE, Éditions. groupe Panique - LAROUSSE [online]. www.larousse.fr, [cit. 2024-02-23]. Dostupné online. (po francúzsky)