Piotr Nikolajevič Krasnov

Piotr Nikolajevič Krasnov (rus. Пётр Никола́евич Красно́в) (* 22. september 1869, Petrohrad, Cárske Rusko – † 17. január 1947, Moskva, ZSSR) bol generálporučík ruskej imperiálnej armády a jeden z vodcov protiboľševického odboja počas občianskej vojny.

Piotr Nikolajevič Krasnov
ruský cársky generál
Piotr Nikolajevič Krasnov
Narodenie22. september 1869
Petrohrad, Cárske Rusko
Úmrtie17. január 1947 (78 rokov)
Moskva, ZSSR
PodpisPiotr Nikolajevič Krasnov, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Piotr Nikolajevič Krasnov

Po skončení občianskej vojny žil v exile. Počas druhej svetovej vojny Krasnov spolupracoval s Nemcami, ktorí mobilizovali kozácke sily do boja proti Sovietskemu zväzu. Po skončení vojny bol Krasnov repatriovaný do ZSSR a popravený.

Životopis upraviť

Piotr Krasnov sa narodil v roku 1869 v Sankt Peterburgu. Jeho otcom bol generálporučík Nikolaj Krasnov a dedom generál Ivan Krasnov. V roku 1888 Krasnov ukončil štúdium na Pavlovskej vojenskej škole a neskôr slúžil v Atamanskom regimente osobnej stráže. Počas prvej svetovej vojny v období od augusta do októbra 1917 velil brigáde Kozákov a divízii 3. zboru kavalérie.

Počas októbrovej revolúcie vymenoval Alexander Kerenský Krasnova za veliteľa armády, ktorá bola vyslaná z frontu do Petrohradu, aby tam potlačila boľševické povstanie. Avšak Krasnov bol porazený a zajatý. Bol prepustený sovietskymi orgánmi pod podmienkou, že nebude viac bojovať proti revolúcii. S týmito podmienkami súhlasil, avšak neskôr od tohto sľubu upustil.

V máji 1918 bol zvolený Donskými kozákmi v Novčerkassku za vodcu Donskej repbuliky. Viedol tzv. Donskú armádu, s ktorou sa pridal k Denikinovým Ozbrojeným silám Juhu Ruska. Spolupracoval aj s vojskami Nemeckého cisárstva.[1] Tie však boli napokon v prvej svetovej vojne porazené a neskôr nútené z ruského územia odísť. Neskôr po nezhodách s Denikinom rezignoval a odišiel z Donu. Najprv do Estónska ku generálovi Judeničovi a po jeho internácii do Nemecka a neskôr do Francúzska.

Po vypuknutí sovietsko-nemeckej vojny v roku 1941 kontaktoval Josepha Geobelsa a pridal sa k nacistom.[1] Súhlasil s organizovaním a vedením kozáckych jednotiek z bielych emigrantov a sovietskych vojnových zajatcov, ktoré neskôr nacisti vyzbrojili. Získal funkciu náčelníka Hlavného veliteľa kozáckych vojsk Ríšskeho ministerstva pre východné okupované územia Nemecka.

Neskôr v novembri 1944 Krasnov odmietol výzvu generála Andreja Vlasova, aby sa pripojil k jeho Ruskej oslobodzovacej armáde. Krasnov opovrhoval Vlasovom ako bývalým generálom Červenej armády, ktorý po tom čo padol do zajatia v roku 1942 prebehol na stranu Nemcov a pretože ho ako oveľa mladšieho podceňoval.

Na konci vojny sa Krasnov a jeho muži dobrovoľne vzdali britským silám v Rakúsku. Bol repatriovaný do Sovietskeho zväzu. Bol väznený v Moskvskej väznici Lefotovo. Na trest smrti ho odsúdilo Vojenské kolégium Najvyššieho súdu Sovietskeho zväzu spolu s generálom Andrejom Škurom, ktorý bol ďalším bývalým generálom bieleho hnutia, Timofejom Domanovom a Helmuthom von Pannwitz. Trest smrti bol vykonaný 17. januára 1947 obesením.[2]

Bibliografia upraviť

  • Ludmila A. Foster. The Revolution and the Civil War in Russian Emigre Novels. Russian Review, Vol. 31, No. 2 (Apr., 1972)

Referencie upraviť

  1. a b Krasnov, Piotr Nikolajevič / Краснов Петр Николаевич [online]. megabook.ru, [cit. 2023-11-02]. Dostupné online.
  2. MUEGGENBERG, Brent. The Cossack Struggle Against Communism, 1917-1945. [s.l.] : McFarland, 2019. 351 s. ISBN 978-1-4766-7948-8.

Iné projekty upraviť

Zdroj upraviť

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pyotr Krasnov na anglickej Wikipédii.