Rakúska teória hospodárskeho cyklu

Rakúska teória hospodárskeho cyklu je teória vytvorená Rakúskou ekonomickou školou hlavne Ludwigom von Misesom a neskôr upravená Friedrichom Hayekom ktorá opisuje opakujúce sa hospodárske cykly. Tieto cykly majú dve fázy. Fázu „boom“ pri ktorej rastie počet ponúkaných úverov a fázu „bust“ pri ktorej krachujú najmenej schopní podnikatelia. Teória hospodárskych cyklov je založená na nevyhnutne škodlivom správaní centrálnej banky vo forme úverovej expanzie. Nevyhnutný rast úverov potom prináša neprirodzené zníženie úrokovej sadzby. Kvôli tomu sa začnú poskytovať úvery ktoré by sa za bežných okolností neposkytovali a nové peniaze ktoré sa dostanú do ekonomiky vyvolajú infláciu. Inflácia spôsobí stratovosť najmenej výnosných investícií. Poslednou fázou je krach stratových spoločností.

Rakúska teória hospodárskeho cyklu je založená na predpoklade, že sa cena peňazí odráža v úrokovej miere. Hlavnú zodpovednosť za tento cyklus majú banky, ktoré tlačia peniaze nad rámec svojich možností a následne ich púšťajú do obehu. To zapríčiní pokles úrokovej miery pod jej prirodzenú úroveň. Vyvolá sa tak expanzia úveru, čo vedie k nezastaviteľnému rastu ekonomiky.

Boom a Bust cyklus

Boom

Nárast počtu nových peňazí v obehu zdvihne ponuku úverov komerčných bánk a zároveň sa zníži úroková miera. Tá reflektuje cenu peňazí. Pri nadbytku peňazí sa peniaze stanú lacnejšími. To vedie podnikateľa k investíciám do finančne náročných projektov. Navýšenie počtu poskytovaných úverov prerastie v úverovú expanziu, ktorá nutne vyvolá infláciu. Ekonomika sa tak dostane do obdobia expanzie, ktorá je však umelo indukovaná. Klasicky rastie hrubý domáci produkt a akciové trhy, klesá nezamestnanosť a nakoniec rastú aj ceny spotrebných statkov. Výdavky na spotrebné statky však neklesajú, stratové projekty sú teraz ziskové a investičné výdavky sú vyššie, zatiaľ čo spotrebné výdavky zostávajú stále rovnako vysoké. Na trhu tak dochádza k nerovnováhe, ktorú ale ľudia nevnímajú, pretože je zahalená do úverovej expanzie. Stále tiež vznikajú nové projekty, ktoré sa ale po nejakej dobe prejavia ako nerentabilné, čím sa následne ekonomika dostane do krízy.

Bust

Vzhľadom na to že fáza boom nie je dlhodobo udržateľná, nevyhnutne tak nastáva fáza bust. Správanie ľudí sa nemení, míňajú aj šetria rovnako. Naďalej tiež nakupujú spotrebné statky a nie sú ochotní čakať. Výrobné procesy tak začínajú krachovať a boom sa obráti úplne naopak. Úroky vzrastú, kapitálovo náročné projekty sa prejavia ako stratové a ich hodnota klesne. Výsledkom je krach jednotlivých trhov. Potom tak musí nastať fáza uzdravovania ekonomiky, kedy sa financie presúvajú znovu do ekonomiky opodstatnených činností.

Rola Centrálnych bánk

Podľa tejto teórie zohrávajú v celom procese kľúčovú rolu centrálne banky. Systém čiastočných rezerv vytvára neudržateľný rozmach v počte úverov, to je hlavným predpokladom väčšiny hospodárskych cyklov, kvôli dlhodobo prinízkym úrokovým sadzbám sa vytvára priveľké množstvo úverov, tým pádom sa nafukujú trhové bubliny. Centrálne banky taktiež v tomto období tlačia priveľké množstvo peňazí, pretože je po nich zvýšený dopyt komerčných bánk, a to prispieva k väčšej inflácii.

Empirický výskum

Výsledky empirických výskumov tejto témy sú nejednoznačné, rôzne ekonomické školy prinášajú rozdielne pohľady na problematiku hospodárskych cyklov. Laureát Nobelovej ceny Milton Friedman v roku 1969 požadoval Rakúsku teóriu hospodárskych cyklov podľa svojho výskumu za nepravdivú. A pri ďalšom výskume v roku 1993 prišiel k rovnakému záveru. No v roku 2001 rakúsky ekonóm James P. Keeler spochybňoval Friedmanov výsledok a hovoril o empirických dôkazoch potvrdzujúcich danú teóriu. Ekonómovia Francis Bismans a Christelle Mougeot v roku 2009 taktiež potvrdzovali teóriu hospodárskych cyklov.

Kritika

Podľa Johna Quiggina sa väčšina ekonómov domnieva, že rakúska teória hospodárskeho cyklu je nesprávna kvôli jej neúplnosti a ďalším problémom. Teóriu kritizovali aj ekonómovia ako Gottfried von Haberler a Milton Friedman, Gordon Tullock, Bryan Caplan a Paul Krugman.

Teoretické námietky

Niektorí ekonómovia tvrdia, že rakúska teória hospodárskeho cyklu vyžaduje, aby sa bankári a investori správali iracionálne, pretože ich teória vyžaduje, aby sa bankári pravidelne nechali oklamať nerentabilnými investíciami prostredníctvom dočasne nízkych úrokových sadzieb. Historik Thomas Woods v reakcii na to tvrdí, že len málo bankárov a investorov je dostatočne oboznámených s rakúskou teóriou hospodárskeho cyklu, aby mohli dôsledne prijímať správne investičné rozhodnutia. Rakúski ekonómovia Anthony Carilli a Gregory Dempster tvrdia, že bankár alebo firma stráca trhový podiel, ak si nepožičiava alebo nepožičiava také množstvo, aké je v súlade so súčasnými úrokovými sadzbami, bez ohľadu na to, či sú sadzby pod ich prirodzenou úrovňou. Podniky sú tak nútené pracovať, akoby boli sadzby stanovené správne, pretože dôsledkom odchýlky jedného subjektu by bola strata podnikania. Rakúsky ekonóm Robert Murphy tvrdí, že pre bankárov a investorov je ťažké urobiť správne obchodné rozhodnutia, pretože nemôžu vedieť, aká by bola úroková sadzba, ak by bola stanovená trhom. Rakúsky ekonóm Sean Rosenthal tvrdí, že rozsiahle znalosti rakúskej teórie hospodárskeho cyklu zvyšujú mieru nesprávnych investícií v období umelo nízkych úrokových sadzieb. V rozhovore z roku 1998 Milton Friedman vyjadril nespokojnosť s politickými dôsledkami teórie: Myslím si, že rakúska teória hospodárskeho cyklu spôsobila svetu veľké škody. Ak sa vrátite do 30. rokov 20. storočia, čo je kľúčový bod, tu ste nechali Rakúšanov sedieť v Londýne, Hayeka a Lionela Robbinsa, ktorí hovorili, že musíte nechať vypadnúť dno zo sveta. Musíš to nechať liečiť sám. Nemôžete s tým nič robiť. Iba to zhoršíte. Rothbard tvrdil, že bola veľká chyba, že sa nenechal zrútiť celý bankový systém. Myslím si, že tým, že podporovali tento druh politiky ničoho v Británii aj v Spojených štátoch, spôsobili škodu.

Empirické námietky

Jeffery Rogers Hummel tvrdí, že rakúske vysvetlenie hospodárskeho cyklu zlyhá z empirických dôvodov. Poznamenáva najmä, že investičné výdavky zostali pozitívne vo všetkých recesiách, o ktorých existujú dáta, s výnimkou Veľkej hospodárskej krízy. Tvrdí, že to spochybňuje predstavu, že recesie sú spôsobené prerozdelením zdrojov z priemyselnej výroby do spotreby, pretože tvrdí, že z rakúskej teórie hospodárskeho cyklu vyplýva, že čisté investície by mali byť počas recesií pod nulou. Rakúsky ekonóm Walter Block v reakcii tvrdí, že nesprávne pridelenie v období rozmachu nevylučuje možnosť celkového zvýšenia dopytu. V roku 1969 ekonóm Milton Friedman po preskúmaní histórie hospodárskych cyklov v USA dospel k záveru, že rakúsky hospodársky cyklus bol nepravdivý. Ten problém analyzoval pomocou novších údajov v roku 1993 a opäť dospel k rovnakému záveru. Ekonóm Jesus Huerta de Soto tvrdí, že Friedman nepreukázal svoj záver, pretože sa zameriava na to, aby pokles HDP bol taký vysoký ako predchádzajúci pokles, ale že teória „zakladá koreláciu medzi úverovou expanziou, mikroekonomickými nesprávnymi investíciami a recesiou, nie medzi ekonomickou expanziou a recesia, ktoré sa obidva merajú agregátom (HDP)“ a že empirický záznam ukazuje silnú koreláciu. Rakúsky ekonóm Roger Garrison v súvislosti s Friedmanovou diskusiou o hospodárskom cykle uviedol, že „Friedmanove empirické zistenia sú v zásade v súlade s monetaristickými aj rakúskymi názormi“, a ďalej tvrdí, že hoci Friedmanov model „popisuje výkonnosť ekonomiky na najvyššej úrovni agregácie; Rakúska teória ponúka prehľadný popis trhového procesu, ktorý by mohol byť základom týchto agregátov.“

História

Podobná teória sa objavila na niekoľkých posledných stránkach Misesovej Theory of Money and Credit (1912). Tento skorý vývoj rakúskej teórie hospodárskeho cyklu bol priamym prejavom Misesovho odmietnutia konceptu neutrálnych peňazí a ukázal sa ako takmer náhodný vedľajší produkt jeho skúmania teórie bankovníctva. David Laidler v kapitole venovanej teórii pozoroval, že pôvod spočíva v myšlienkach Knut Wicksella.

Laureát Nobelovej ceny Hayek za prezentáciu teórie v 30. rokoch 20. storočia kritizoval mnoho ekonómov, vrátane Johna Maynarda Keynesa, Piera Sraffu či Nichola Kaldora. V roku 1932 Piero Sraffa tvrdil, že Hayekova teória nevysvetľuje, prečo „nútené úspory“ vyvolané infláciou spôsobia investície do kapitálu, ktoré sú vo svojej podstate menej udržateľné ako tie, ktoré sú vyvolané dobrovoľnými úsporami. Sraffa tiež tvrdil, že Hayekova teória nedokázala definovať jedinú „prirodzenú“ úrokovú mieru, ktorá by mohla zabrániť tomu, aby obdobie rastu viedlo ku kríze. Medzi ďalších, ktorí kriticky zareagovali na Hayekovu prácu na hospodárskom cykle, patrili John Hicks, Frank Knight a Gunnar Myrdal. Hayek v reakcii na tieto námietky preformuloval svoju teóriu.

Rakúsky ekonóm Roger Garrison vysvetľuje pôvod teórie:

Rakúska teória hospodárskeho cyklu, založená na ekonomickej teórii stanovenej v Princípoch ekonomiky Carla Mengera, postavená na vízii výrobného procesu využívajúceho kapitál vyvinutého v Kapitáli a úrokoch Eugena von Böhm-Bawerka, zostáva dostatočne zreteľná na to, aby odôvodnila svoju národnú identifikáciu. Ale aj v jej najskoršom vydaní v Misesovej „Theory of money and credit“ a v následnej expozícii a rozšírení v publikácii „Prices and production“ F. A. Hayeka, zahrnula teória dôležité prvky zo švédskej a britskej ekonomiky. Dielo „Interest and Prices“ od Knuta Wicksella, ktoré ukázalo, ako ceny reagujú na rozpor medzi bankovou sadzbou a skutočnou úrokovou mierou, poskytol základ pre myšlienku nesprávneho pridelenia kapitálu počas rozmachu. Trhový proces, ktorý nakoniec odhalí medzičasovú nesprávnu alokáciu a premení boom na bustu, sa podobá analogickému procesu opísanému British Currency School, v ktorom sú medzinárodné nesprávne alokácie vyvolané úverovou expanziou následne eliminované zmenami v obchodných podmienkach, a teda v samotnom toku.

Ludwig von Mises a Friedrich Hayek boli dvaja z mála ekonómov, ktorí varovali pred veľkou hospodárskou krízou pred veľkým krachom v roku 1929. Vo februári 1929 Hayek varoval, že prichádzajúca finančná kríza je nevyhnutným dôsledkom neuváženej menovej expanzie.

Ekonóm rakúskej školy Peter J. Boettke tvrdí, že Federálny rezervný systém v súčasnosti robí chybu v tom, že neumožňuje pokles spotrebiteľských cien. Podľa neho politika Fedu pri znižovaní úrokových sadzieb na nižšiu ako trhovú úroveň, keď na začiatku 21. storočia existovala šanca na defláciu, spolu s vládnou politikou dotovania vlastníctva domov viedla k nežiaducej inflácii aktív. Finančné inštitúcie využívali pákový efekt na zvýšenie svojich výnosov pomocou nižších úrokových sadzieb oproti bežnej trhovej úrovni. Boettke ďalej tvrdí, že vládna regulácia prostredníctvom ratingových agentúr umožnila finančným inštitúciám konať nezodpovedne a investovať do cenných papierov, ktoré by dosiahli výkon, iba ak by ceny na trhu s nehnuteľnosťami naďalej rástli. Akonáhle sa však úrokové sadzby vrátili späť na trhovú úroveň, ceny na trhu s bývaním začali klesať a krátko nato nasledovala finančná kríza. Boettke pripisuje zlyhanie zákonodarcom, ktorí predpokladali, že majú potrebné vedomosti na uskutočnenie pozitívnych zásahov do ekonomiky. Názor rakúskej školy je taký, že pokusy vlády ovplyvňovať trhy predlžujú proces potrebných úprav a prerozdelenia zdrojov na produktívnejšie využitie. Z tohto pohľadu finančné výpomoci slúžia iba na distribúciu bohatstva dobre prepojeným, zatiaľ čo dlhodobé náklady nesie väčšina zle informovanej verejnosti.

Ekonóm Steve H. Hanke označuje globálnu finančnú krízu 2007 - 2010 za priamy výsledok politiky úrokových sadzieb Federálnej rezervnej banky, ako predpovedá rakúska teória hospodárskeho cyklu. Finančný analytik Jerry Tempelman tiež tvrdí, že prediktívna a vysvetľovacia sila RTHC vo vzťahu ku globálnej finančnej kríze opätovne potvrdila jej stav a možno spochybnila užitočnosť bežných teórií a kritík.