Redaktor:Lišiak/LHS/dejiny

Dejiny sú mnohovrstevný pojem spoločenských vied, ktorý:

  • vo významovo najširšom, univerzalistickom poňatí označuje minulosť ako takú, teda jediný nepretržitý proces, súhrn všetkých minulých dejov v čase a priestore; dejiny prírody,
  • v užšom a bežnejšom zmysle označuje len vývoj ľudskej spoločnosti; dejiny ľudstva,
  • v ešte užšom, no zriedkavejšie sa vyskytujúcom význame označuje iba ten úsek dejín ľudstva, ktorý možno skúmať na základe písomných historických prameňov, čo znamená, že sa chronologicky začína vznikom prvých dochovaných písomných pamiatok; s takýmto poňatím úzko súvisí výraz prehistóriaprotohistória.

V historickej vede a filozofii dejín sa rozlišuje medzi:

  • „jedinými a jednými“ dejinami, teda dejinami ako súhrnom všetkých minulých dejov, vrátane všetkých tých dejov, ktoré nikdy neboli zaznamenané alebo o ktorých sa záznamy navždy stratili a teda sa o nich nemožno nič dozvedieť; tieto dejiny ako celok nie sú postihnuteľné ani poznateľné,
  • písanými dejinami, teda dejinami, ktoré operujú len s vybraným súborom faktov,
  • „dejinami textom“, ktoré sú výsledkom bádateľskej a literárnej práce historika. Myslí sa tým obraz o dejinách v druhom uvedenom význame, ktorý historik podáva v textovej forme (príp. doplnenom obrazmi, matematickými symbolmi ap., napr. v podobe grafov a tabuliek) a ktorý je založený jednak na interpretácii historických prameňov, jednak na konštrukcii textu.

Etymológia

upraviť

Slovo história bolo v slovenčine prvýkrát zaznamenané v 17. storočí, pričom k jeho prevzatiu došlo z lat. historia, ktoré bolo prevzaté zo starogr. ἱστορία historiā – „písomná správa o svojich pozorovaniach, skúsenostiach ap.“, čo pochádza od ἱστορέω historeō – „som svedok, svedčím, rozprávam (o pozorovanom)“, odvodeného od ἵστωρ histōr „kto o niečom vie, svedok“, ktoré súvisí s aoristom εἶδον eidon „videl som“, οἶδα „viem“.[1]

Referencie

upraviť
  1. Králik, Ľubor (2015), „história“, Stručný etymologický slovník slovenčiny (1. vyd.), Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, str. 197, ISBN 978-80-224-1493-7