Rudolf Ferko
Rudolf Ferko (* 17. apríl 1933, Prešov) je slovenský filmový kameraman, režisér a spisovateľ.
| Rudolf Ferko | |
| slovenský filmový kameraman, režisér a spisovateľ | |
| Narodenie | 17. apríl 1933 (91 rokov) Prešov, Česko-Slovensko |
|---|---|
| Národnosť | slovenská |
Životopis upraviť
Rudolf Ferko vyštudoval prešovské gymnázium. Už počas štúdia na strednej škole náruživo kreslil. Stal sa tu vášnivým fotografom a bol členom redakcie skautského mládežníckeho časopisu. Na strednej škole sa zoznámil s Jirkom Ostermannom, Miloslavom Urbanom, alebo Štefanom Kamenickým. Na Barrandove absolvoval povinnú školskú prax a bol svedkom nakrúcania filmu Císařův pekař a pekařův císař (r. Martin Frič, 1951). Študoval na vyššej filmovej škole v Prahe a absolvoval ju v roku 1954. Po škole odišiel pracovať do Spravodajského filmu v Bratislave, v ktorom zotrval vyše 40 rokov. Pracoval tu ako kameraman a režisér. Zaujímal sa o architektúru. Bol vášnivým cestovateľom. Po rozpade filmovej tvorby počiatkom deväťdesiatych rokov si založil vlastnú firmu na výrobu filmov, ktorá fungovala tri roky.
Spravodajský film upraviť
Pôsobil tu od polovice päťdesiatych rokov do konca rokov osemdesiatych, čiže vyše 40 rokov, ako kameraman a patril medzi najúspešnejších tvorcov filmových Týždenníkov. V Spravodajskom filme mal vyčlenené nasledovné sféry. Výtvarníctvo, školstvo, kultúra, zdravotníctvo, príroda a architektúra. Nakrúcal tu aj musilky, čo boli reportáže o žatvách. V roku 1971 sa začal venovať réžii. Ako kameraman pracoval v Spravodajskom filme s režisérmi ako Rudolf Urc (Človek z Málinca, 1959; V mene života, 1960; Nedokončená kronika, 1967 a i.), Milan Černák (Bližšie k hviezdam, 1960; O pohár národov, 1960 a i.), Vladimír Kubenko (ČSSR – Škótsko, 1961; Insitné umenie, 1966; Stretnutie s Tunisom, 1967 a i.), Ladislav Kudelka (Dnešok slovenského filmu, 1965; Koľko ich je?, 1965; Čierna a červená, 1967; Dvanásť storočí umenia, 1967; Akí sme, 1968; Žijú v palácoch, 1968; Bôle a nádeje, 1969; Bratislavský hrad, 1970 a i.). Bol režisérom snímok Deň v Alma Ate (1971), Čo o nich nevieme (1973), Afrika ´77 (1977), Než nastanú dažde (1978), Saharské memento (1981), Film o filme (1986) a ďalších. Ako kameraman nasnímal od 700 do 1000 filmov a šotov.[1]
Charakteristika tvorby a spôsob práce upraviť
Vďaka stredoškolským koníčkom, kresleniu a fotografovaniu, sa neskôr ako kameraman sústredil na výtvarnú zložku práce s kamerou. Rudolf Ferko si zábery rozkresľoval vopred, podobne, ako napríklad Juraj Jakubisko. Ovplyvnila ho sovietska filmová avantgarda. V Spravodajskom filme pracoval s kamerami Arriflex, alebo Bell Howell. V Žurnály točil filmy podľa presne stanovenej metráže. Jeho práca s kamerou bola pocitová, vnútorná, subjektívna. Často musel s kamerou behať, plaziť sa, skákať, ale aj ísť do vody, na rozdiel od väčšiny kameramanov, preferujúcich statickú kameru. Strihač Maximilián Remeň jeho zábery spájal dynamickými strihmi. Rudolf Ferko sa zaujímal o architektúru a výsledkom boli filmy o parížskom sídlisku La Défense, ktoré sa mu podarilo kontrapunkticky zobraziť k našim šedivým sídliskám. Svoj cit pre architektúru a zachytenie atmosféry využil aj pri natáčaní temnejších zákutí Prahy, kde chcel vyjadriť jej všednejšiu tvár. So záujmom o architektúru súvisí aj kritický film o kultúrnych domoch. Venoval sa aj kritickým dokumentom. Napríklad dokument o nemocnici v Čadci, dokument o chudobných maloroľníkoch na Kopaniciach pri Trenčíne, umierajúcich od hladu. Dôležitým v jeho kariére bol film Čierne dni (1968, r. L. Kudelka), kde zúročil svoje takmer až akrobatické spôsoby nakrúcania. Od 21. augusta 1968 tri až štyri dni točil kamerou po uliciach v ruke a nakrúcal. Udalosti točil veľkými, nepraktickými Ariflexkami. Kráčal za ľuďmi a točil tak, aby ho nebolo vidno. Ľudia ho kryli. Tieto zábery sa objavili potom vo filme Čierne dni. Točil po izbách v bytoch, alebo na strechách. Točil aj preoblečený za sedliaka. Mal mikrobus značky Barkas, ktorý potiahol čiernou plachtou na zadnej strane auta, urobil doňho diery a cez ne točil. Priložil k nim optiku na čisté sklá a mohol snímať tak, aby ho nikto nevidel. Materiál sa ihneď posielal do Viedne a odvysielal v tamojšej televízii.[2]
Výber z tvorby upraviť
Kameramanská filmografia upraviť
réžia Rudolf Urc
- Človek z Málinca (1959)
- V mene života (1960)
- Nedokončená kronika (1967)
réžia Milan Černák
- Bližšie k hviezdam (1960)
- O pohár národov (1960)
réžia Vladimír Kubenko
- ČSSR – Škótsko (1961)
- Insitné umenie (1966)
- Stretnutie s Tunisom (1967)
réžia Ladislav Kudelka
- Dnešok slovenského filmu (1965)
- Koľko ich je ? (1965)
- Čierna a červená (1967)
- Dvanásť storočí umenia (1967)
- Akí sme (1968)
- Žijú v palácoch (1968)
- Bôle a nádeje (1969)
- Bratislavský hrad (1970)
réžia Štefan Orth
- Jubileum pórobetónu (1971)
- Kde ani čary nepomôžu (1965)
Iné spolupráce
- Byt (r. Vladimír Čech, 1960)
- Mimoškolské vzdelanie (r. Štefan Kamenický, 1965)
- Naváranie valcov (r. Štefan Bujna, 1962)
- Nešťastie chodí po cestách (r. Michal Rábek, 1966)
- Ostrov slobody (r. Emil Fornay, 1978)
Režisérska filmografia upraviť
- Deň v Alma Ate (1971)
- Aká si architektúra naša (1973)
- Sonda (1973)
- Čo o nich nevieme (1973)
- Afrika ´77 (1977)
- Než nastanú dažde (1977)
- Saharské memento (1981)
- Obetónovaný oceľový skelet (1981)
- Film o filme (1986)
- 30. máj slobody (1975)
- Roky tradícií roky rozvoja (1982)
Spisovateľská tvorba upraviť
- Takmer desať, ba aj viac miliónov... (Grafias multimedia, 2004)
- Príbehy pravdivé i vymyslené (elektronicky 2014)