Obdobie smuty, smuta alebo obdobie zmätkov[1] (rus. Смутное время – Smutnoe vremja = smutné obdobie/časy, Смута - Smuta) je obdobie dejín Ruska v rokoch 15981613 resp. 15841618, ktoré bolo poznačené prírodnými katastrofami, občianskou vojnou so samozvanými cármi (Lžidimitrij I. a II.), rusko-poľskými a rusko-švédskymi konfliktami, ktoré až do 20. storočia predstavovali najhoršiu spoločenskú, politickú a ekonomickú krízu v dejinách krajiny. Toto obdobie možno zjednodušene ohraničiť smrťou cára Ivana IV. (1584), resp. jeho slabomyseľného nasledovníka Fiodora I. (1598) a jeho koniec predstavovalo zvolenie Michaila Fiodoroviča Romanova za ruského cára (1613).[2][3]

Obraz Sergeja Ivanova - Smutnoe vremia - Obdobie zmätkov (1886), zobrazujúci Tušinský tábor.

Obdobie zmätkov bolo čiastočne aj dôsledkom samoderžavia, absolutizmu cárskej moci, ktorá sa neopierala o podporu šľachty a po vymretí rodu Rurikovcov v krajine chýbala inštitúcia, ktorá by určila nového cára.

Termín smuta (rus. смута) sa objavoval v ruskej historiografii a dobových dokumentoch od 17. storočia. V inojazyčnej literatúre sa často objavovalo označenie obdobie zmätkov (ang. Time of troubles). Sovietska historiografia spájala toto obdobie predovšetkým s roľníckymi povstaniami a povstaním Bolotnikova (1606 – 1607), čím mu dodávala rámec triedneho boja. Poľská historiografia používa pre toto obdobie označenie Dimitriáda, keďže ústrednými postavami tohto obdobia boli samozvaní cári, ktorí sa vydávali za cároviča Dimitria.[4]

PríčinyUpraviť

Starší syn Ivana IV. cárovič Ivan zomrel v roku 1581, keď ho v hádke zabil vlastný otec.[5] Cár Ivan IV., ktorý zomrel v roku 1584 po sebe zanechal ako nasledovníka slabého Fiodora I. a rad nevyriešených problémov, medzi ktoré patrila opričnina - politika boja s odbojnými bojarmi a livónska vojna.[6] Faktickým vládcom počas panovania Fiodora I. bol jeho oficiálny poručník, bývalý radca Ivana IV. Boris Godunov. V roku 1591 zomrel, pravdepodobne pri epileptickom záchvate, brat cára Fiodora cárovič Dimitrij. Po smrti Fiodora I. v roku 1598 bol za nového cára zvolený Boris Godunov. Legitimita jeho nároku na cársky trón však bola sporná.

V rokoch 1601 až 1603 zaznamenané roky veľkej neúrody a veľmi chladné letá, počas ktorých niekoľkokrát napadol sneh.[7] Tieto mali za následok katastrofický hladomor. Niektoré zdroje uvádzajú, že mohla zomrieť až 1/3 vtedajšieho obyvateľstva.[3] Hladomor mal za následok nepokoje, rabovanie a rozšírenie zbojníctva. Jedna z najväčších bánd atamana Cholopka mala cez 600 členov. V súčasnosti sa dávajú tieto chladné roky do súvisu s erupciou sopku Huaynaputina v Peru.

Lžidimitrij I.Upraviť

V priebehu roku 1604 sa začali šíriť fámy o tom, že cárovič Dimitrij Ugličský sa vyhol smrti a je na žive. Objavil sa samozvaný cár Dimitrij, neskôr označovaný ako tzv. Lžidimitrij, ktorý získal podporu Poliakov a Litovcov a vpadol do Ruska zo západu so záporožskými kozákmi a podporou poľských dobrovoľníkov. Lžidimitrij bol najpravdepodobnejšie ruský mních Georgij Otrepiev.[8] Rýchlo si získal podporu napr. v Moravsku, Černihive a Putyvle. Dimitrij porazil Godunovovo vojsko v bitke pri Novgorode-Severskom, ale utrpel veľkú porážku pri Dobryniči v januári 1605 a musel ustúpiť do Putyvľu. Godunov namiesto prenasledovania Dimitria terorizoval znovu získané územia, ktorých obyvateľstvo predtým Dimitria podporilo. 23. apríla 1605 Boris Godunov zomrel prirodzenou smrťou. Na cársky stolec nastúpil syn Borisa Godunova Fiodor, ktorý však nemal faktickú moc. Godunovovo vojsko neúspešne obliehalo Kromy. V jeho armáde sa však množili vzbury a Fiodor Borisovič bol zajatý vlastnými vojakmi. Krátko na to bol Fiodor Borisovič spolu so svojou sestrou zaškrtený. Dimitrij v lete 1605 slávnostne vtiahol do Moskvy, kde ho vítal bojar Bogdan Beľskij. Následne bol Dimitrij 21. júla 1605 korunovaný za cára. Ako jediný z cárov v histórii Ruska získal cársky stolec za pomoci vojenského ťaženia a ľudového povstania. Dimitrij vládol múdro[3], napriek zavádzaniu viacerých západných zvykov sa nesnažil o potláčanie pravoslávia, ale obklopovalo ho viacero poľských poradcov. Na cársky dvor však priviedol rad poľských šľachticov a plánoval sa oženiť s poľskou kňažnou Marinou Mniszech, ktorá bola ľudom aj bojarmi ako katolíčka prijímaná veľmi chladne.

Nárokovanie trónu Dimitrija však malo rad oponentov, z ktorých najvýznamnejší bol novgorodský vojvoda Vasilij Ivanovič Šujskij spolu so svojimi bratmi. Šujskij bol najprv odsúdený na trest smrti. No tento trest neskôr zmenili na vyhnanstvo a Dimitrij Šujskému v roku 1605 povolil vrátiť sa do Moskvy.[9] K oponentom Dimitrija sa neskôr pridali aj Vasilij Golovin a Ivan Kurakin. Dimitrij bol napokon 17. mája 1606 krátko po svojej svatbe s Marinou Mniszech zavraždený. V Moskve sa rozšírili zvesti, že cára sa snažia zavraždiť Poliaci. Dav Moskovčanov podporovaných Šujským vtrhol do Kremľa a vo vzniknutom zmätku ho jeho odporcovia zavraždili. Na trón následne nastúpil Vasilij Ivanovič Šujskij (Vasilij IV.).

Vasilij ŠujskijUpraviť

 
Bolotnikov sa v októbri 1607 vzdáva cárovi Vasiliovi Šujskému.

V krajine sa však rozhoreli ďalšie povstania, ktoré mal čiastočne na svedomí Michail Molčanov, bývalý Dimitriov blízky spolupracovník, ktorý po smrti Dimitria utiekol do Putivlu a neskôr do Poľského Samboru, kde rozširoval fámy, že cár Dimitrij je stále nažive. Medzi najväčšie z povstaní patrilo Bolotnikovove povstanie v roku 1606. Ivan Bolotnikov bol bývalý nevoľník a kozák, ktorý tvrdil, že sa v Sambore stretol s cárom Dimitrijom, ktorý ho poveril vedením jeho armády. Bolotnikove vojsko, bolo rozdelené na dva prúdy a smerovalo v lete 1607 k Moskve. Hlavný prúd viedol Bolotnikov, menšiu armádu pochodujúcu inou cestou viedol drobný šľachtic Istoma Paškov, ku ktorému sa v Riazani pridali oddiely Prokopia Ľapunova. Povstalci asi mesiac obliehali Moskvu a podľa niektorých zdrojov viedli aktivity smerujúce k protifeudálnemu povstaniu, ktoré však neboli úspešné. 2. decembra 1606 Vasilij Šujskij uskutočnil proti obliehateľom útok z mesta, počas ktorého Paškov a Ľapunov prešli na jeho stranu. Bolotnikov bol nútený ustúpiť do Kalugy. Povstanie sa medzitým rozšírilo po rozsiahlych oblastiach európskeho Ruska a dostalo sa aj do Povolžia. Bolotnikov sa zatiaľ s pomerne veľkou armádou bránil v Tule, kde ho napokon cárske vojsko 10. októbra 1607 prinútilo kapitulovať. Porazeného Bolotnikova Vasilij Šujskij dal oslepiť a napokon utopiť v Kargopole, kde bol vyhnaný.

Ešte pred smrťou Dimitrija I. v roku 1606 bol jeden z kozákov na rieke Terek, Iľja Korovin, vyhlásený za cároviča Petra, neexistujúceho syna cára Fiodora Ivanoviča. Kozáci a falošný cárovič Peter však podporovali Dimitrija I. Neskôr po zistení, že ten bol popravený podporovali vojsko Bolotnikovho veliteľa Grigoria Šachovského a napokon aj samotného Bolotnikova. Podarilo sa im vyvolať povstanie proti Vasiliovi Šujskému v Astrachani, významnom prístave v Kaspickom mori, a viedli rozsiahle protifeudálne povstanie naprieč dolným Povolžím. Peter bol zajatý s Bolotnikovom v Tule a popravený v roku 1608 v Moskve.

Lžidimitrij II.Upraviť

Zvesti o zázračnej záchrane cára Dimitria neutíchali. V lete 1607 ešte v priebehu Bolotnikovej revolty sa v meste Starodub (Brianská oblasť) objavil nový samozvanec, ktorý vošiel do histórie ako Dimitrij II. resp. Lžidimitrij II. O jeho pôvode sa dodnes vedú spory. Vzhľadom bol veľmi podobný Dimitriovi I. Nový samozvanec mal podporou poľského kráľa Žigmunda III. a kozáckeho atamana I. M. Zaruckého. Najprv postupoval na pomoc Bolotnikovým vojskám obkľúčeným v Tvere, ale tie medzitým Šujského vojsko porazilo. Následne začal v lete 1608 postupovať na Moskvu. Obsadiť Moskvu sa mu nepodarilo a jeho vojsko a časť jemu verných bojarov sa utáborila v neďalekom mestečku Tušino. Bol preto neskôr nazývaný Tušinský zločinec (rus. Tušinskij vor). Obliehanie Moskvy trvalo 21 mesiacov. Počas tohto obdobia začali do krajiny zo západu prenikať poľské vojská, ktoré v mnohých severozápadných mestách Ruska vyberali dane a prinútili viaceré mestá aby živili poľské vojsko. V tomto období zostalo Šujskému verných iba niekoľko najväčších miest (Novgorod, Smolensk, Nižný Novgorod a Kazaň).

Zahraničná intervenciaUpraviť

Šujský s vernými bojarmi, vedomý si nemožnosti súčasnej likvidácie Dimitria II. ako aj boja proti Poľsku a Švédsku zároveň, uzavrel v roku 1609 so Švédmi mier, vzdajúc sa nárokov na pobrežie Baltského mora. Získal za to však kontingent švédskeho vojska, ktorý využil k boju proti Poliakom. Medzitým poľské vojsko Žigmunda III. vyhlásilo Rusku oficiálne vojnu a vpadlo zo západu do krajiny. Na jeseň 1609 začalo 20 mesačné obliehanie Smolenska. Žigmund III. žiadal Dimitrija II. aby so svojim vojskom prišiel na pomoc Poliakom.

Dimitrij II. však od konca roku 1608 strácal podporu obyvateľstva, ktoré sa stavalo proti jeho vojskám plieniacim vidiek a vysokým daniam. Tušinský tábor sa v zime 1609 - 1610 po úteku Dimitria II. do mesta Kaluga rozpadol. Tam ho v decembri 1610 zavraždili. Časť bojarov verná Dimitrijovi vyhlásila Žigmundovho syna Vladislava za následníka cárskeho trónu.

Počas leta 1610 začali poľské vojská postupovať na Moskvu. Poliaci pod vedením Žigmunda III. porazili rusko-švédske vojská Šujského a De la Gardie v bitke pri Klušine. Ruskí bojari zajali Šujského a poslali ho do kláštora. Formálnu kontrolu nad ruskými krajinami tak získala rada 7 najmocnejších bojarov (tzv. semibojarščina). S jej zvolením vstúpilo do Moskvy poľské vojsko. Vladislav, ktorý nastúpil na ruský trón však napriek pôvodne stanoveným podmienkami neprijal pravoslávie a poľské sily začali v krajine krutú okupáciu. Fakticky vládol Vladislavov otec Žigmund III. ignorujúc pôvodné dohody.

Na jeseň 1610 bojari Šujského a jeho bratov vydali Poliakom, ktorí ich odvliekli do Smolenska a neskôr do Varšavy. Vasilij Šujskij zomrel v poľskom zajatí v meste Gostynin 12. septembra 1612.

Prvá a druhá domobranaUpraviť

Od roku 1611 sa v Rusku množili protipoľské nálady a snahy o zjednotenie krajiny pod ruskou vládou. Švédsko začalo podporovať nového samozvaného cára Dimitrija III., ktorého koncom roka 1611 v Ivangorode vyhlásilo za ruského cára. Rusko ako štátny útvar v tejto dobre prestával existovať. Trón bol prázdny, šľachta sa hádala medzi sebou, pravoslávneho patriarchu Germogena uväznili, katolícki Poliaci obsadili Kremeľ. Smolensk bol stále obkľúčený Poliakmi a protestantskí Švédi obsadili Novgorod. Desiatky tisíc ľudí zahynuli v bitkách a pri nepokojoch. Po krajine sa pohybovali ozbrojené bandy a tatárske nájazdy vyľudnili a spustošili južné pohraničie Ruska.

Nepokoje v Moskve potlačili poľskí a nemeckí žoldnieri od 17. do 19. marca 1611. Vyvraždili pri tom 7 000 obyvateľov mesta a zapálili ho.

Ruské sily sformovali tzv. Prvú domobranu, ktorá sa vznikla z časti jednotiek bývalého Tušinského tábora pod vedením šľachtica D.T. Trubeckého, oddielov šľachty pod vedením riazanského vojvodu P. Ľapunova a kozákov I. Zaruckého. Zle vyzbrojeným vojskám Prvej domobrany sa však nepodarilo Poliakov z Moskvy vyhnať, aj keď poľskú posádku v Kremli obkľúčili. Ich vojsko sa rozpadlo. Kozácky ataman Zaruckij zavraždil Ľapunova.

 
Prejav Minina obyvateľom Nižného Novgorodu. Obraz Konstantina Makovského z roku 1896.

Na jeseň 1611 Kuzma Minin, obchodník z Nižného Novgorodu, použil prostriedky vyzbierané mestským obchodným spolkom na vytvorenie Druhej domobrany (rusky: Второе народное ополчение), aby sa postavil proti poľskej Kremeľskej posádke. Minin najal do čela armády vysoko postaveného bojara Dmitrija Požarského, ktorý bojoval už v Prvej domobrane.

K hnutiu sa rýchlo pridávali mestá a regióny. Centrom Druhej domobrany sa stalo mesto Jaroslavľ. Tu Minin s Požarským vytvorili dočasné administratívne centrum, kde zhromažďovali vojsko. Vytvorili dočasnú vlády - Radu celej krajiny (rus. Совет всей земли). Vedeli, že je nutné vybudovať nie len armádu, ale aj organizačnú štruktúru krajiny, ktorú ovládali aby tam mohli efektívne vyberať dane a zabezpečiť jej fungovanie.

V marci 1612 začalo vojsko Minina a Požarského postup z Nižného Novgorodu na Moskvu.[2] Medzitým sa pod Moskvou objavil (Lži-)Dimitrij III. s Marinou Mniszech (so synom Dimitrija II.) a časť ruských síl pod vedením Trubeckého a Zaruckého mu prisahala vernosť. Dimitrij III. mal podporu v Pskove a časti miest severozápadného Ruska. Minin s Požarským však vedeli, že nemôžu Poliakov vyhnať skôr ako sa vysporiadajú s tretím falošným Dimitrijom. Rýchlo presvedčili veľkú časť krajiny aby sa pridala na ich stranu. Dimitrij III. bol nie len slabý vojvodca ale nevynikal ani v politike a organizácii a bol zo Pskova vypudený. Napokon ho Trubeckoj a Zaruckij zajali.

Požarskij sa medzitým snažil riešiť bezvládie prímerím s Švédmi. Plánoval zvolať radu bojarov a navrhnúť kandidatúru švédskeho princa Karla-Filipa, ktorý mal byť pokrstený na pravoslávnu vieru. Zemský snem sa však nekonal.

Vojsko Druhej domobrany pod vedením Požarského napokon došlo k Moskve, kde sa spojilo so zvyškami Prvej domobrany. V tej istej dobe tiahol k Moskve na pomoc obliehaným Poliakom z možajského smeru hajtman Chodkiewicz. Ruským silám sa podarilo Chodkiewiczovo vojsko odraziť.[5] Pri Volokolamsku bolo porazené v októbri 1612 aj vojsko Žigmunda III, ktoré tiahlo na pomoc obliehanej poľskej posádke.[10] Poľská posádka v Moskve sa vzdala 27. októbra 1612. Ruské vojsko ju v podstate vyhladovalo. Obliehaní Poliaci (a nemeckí žoldnieri) zjedli všetky svoje kone a došlo zrejme aj na kanibalizmus.

RomanovciUpraviť

 
Zasadanie Zemského snemu v roku 1613.

V krajine bol zvolaný Zemský snem (rus. Zemskij sobor), kde sa dohodlo na zvolení nového cára. 7. februára 1613 bol zvolený za cára syn patriarchu Filareta Romanova, vtedy iba 16-ročný Michail Romanov. Romanovovci boli starobylý ruský šľachtický rod spätý s Rurikovcami. Výber Michaila Romanova si presadili kozáci, vyhovoval však aj šľachte, ktorá v ňom videla slabého cára, ktorý nebude siahať na jej privilégiá.[3][10] Jeho korunováciou 21. júla 1613 sa podľa mnohých zdrojov formálne obdobie zmätkov v Rusku skončilo. Poriadok v krajine sa však nedal nastoliť okamžite. Trvalo celé roky, kým sa zdevastovaná krajina znovu postavila na nohy.

S rozhodnutím o zvolení Michaila Romanova nesúhlasil hajtman Zaruckij, ktorý sa stiahol z Moskvy do Tuly, a neskôr do Astrachánu. Tam sa pokúšal organizovať nové vojsko proti cárovi. Kozáci zmobilizovaní do boja proti Švédom sa vzbúrili a začali pustošiť územie horného toku Volgy. Pomerne veľký päťtisícový oddiel kozákov pod velením atamana Baloveňa sa v roku 1615 nečakane priblížil k Moskve, bol však odrazený Jaroslavľskou armádou vojvodu Lykova. Cár nasledujúcom roku vyslal vojsko, ktoré zajalo atamana Zaruckého, Marinu Mniszech a jej syna Ivana Dimitrieviča, ktorých následne popravili.

Vojny s Poľskom a ŠvédskomUpraviť

Pokračoval aj boj proti intervencii Poliakov a Švédov. 25. mája (4. júna) 1613 sa začalo povstanie proti švédskej posádke v Tichvine, ktoré organizuje Leontij Arcybašev. Ruskí mešťania znovu dobyli opevnenie Tichvinského kláštora a odolali tam obliehaniu až do polovice septembra 1613, čím prinútili jednotky generála De la Gardie ustúpiť. Úspešným Tichvinským povstaním sa začal boj za oslobodenie severozápadného Ruska a Veľkého Novgorodu od Švédov. Švédske vojsko napokon zastavila tvrdošijná obrana Pskova v rokoch 1615 - 1616. Vojna so Švédskom sa skončila podpísaním Stolbovskej mierovej zmluvy v roku 1617, podľa ktorej Rusko stratilo prístup k Baltickému moru, ale boli jej vrátené mestá Novgorod, Porchov, Staraja Russa, Ladoga a Gdov.

V roku 1615 vpadlo do Ruska vojsko poľsko-litovského šľachtica Lisowského. Podarilo sa mu takmer poraziť samotného knieža Požarského v oblasti Orla, pričom využilo skutočnosť, že časť Požarského síl nezasiahla. Lisowského vojsko o sile asi 2 000 mužov podniklo lúpežný nájazd, pri ktorom opísali obrovskú slučku okolo Moskvy (cez Toržok, Uglič, Kostromu a Murom) a vrátili sa späť do Poľska.

Poľský kráľ Žigmund III. si naďalej nárokoval cársky trón pre syna Vladislava.

Posledný neúspešný úder na Moskvu uskutočnili Poliaci spolu s kozákmi hejtmana Konaševiča-Sagaidačnyho v roku 1618. Moskva sa ubránila vďaka vojsku Dmitrija Požarského a podpore ruských kozákov. Mier s Poľskom bol uzavretý až 11. decembra 1618 v Deuline a začal platiť od 4. januára 1619. Podľa dohody prišlo Rusko o rozsiahle územia na západe, Poľsko si udržalo Smolensk.[2]

V roku 1619 sa z poľského zajatia vrátil patriarcha Filaret, otec cára Michaila Fiodoroviča. Jeho návrat je niekedy považovaný za definitívny koniec obdobia zmätkov.[4]

Boje s Poľskom pod vedením kráľa Vladislava však pokračovali až do roku 1634.

Dôsledky obdobia zmätkovUpraviť

Občianska vojna trvala v niektorých oblastiach kontinuálne 8 rokov. Dôsledkom obdobia zmätkov bola skaza veľkých území na západe a juhozápade európskej časti Ruska. Ľudské a hospodárske straty boli katastrofické a krajina sa z nich spamätávala desiatky rokov. V niektorých oblastiach zomrelo alebo utieklo 90% obyvateľstva.[8] V Rževskej alebo Možajskej oblasti bolo po skočení obdobia smuty obrábaných iba do 5% pôvodnej výmery ornej pôdy. Mesto Novgorod bolo celkom zničené, zostalo tu iba niekoľko stoviek obyvateľov.

Boj s katolíckym Poľskom a protestantským Švédskom zintenzívnil protizápadné nálady, ktoré prehĺbili kultúrnu a civilizačnú izoláciu Ruska.

Došlo k úpadku moci starých bojarských rodov na úkor novej šľachty (tzv. dvorianstva), ktorá sa formovala okolo cára. Upevnilo sa nevoľníctvo.

ReferencieUpraviť

  1. Matejko, Ľ. Prehľad dejín Ruska [online]. Bratislava: Univerzita Komenského, [cit. 2021-04-14]. Dostupné online.
  2. a b c PERRIE, Maureen; LIEVEN, D. C. B.; SUNY, Ronald Grigor. The Cambridge History of Russia: Volume 1, From Early Rus' to 1689. [s.l.] : Cambridge University Press, 2006. 800 s. ISBN 978-0-521-81227-6.
  3. a b c d MILLAR, James R.. Encyclopedia of Russian History. [s.l.] : Macmillan Reference, 2003. 2000 s. ISBN 978-0-02-865693-9.
  4. a b Smutnoe vremia / Смутное время [online]. megabook.ru, [cit. 2021-05-10]. Dostupné online. (ruština)
  5. a b Orlov, A. S., Georgiev, V. A., Georgieva, N. G., Sivochina, T. A., 2000: Istoria Rossii. Prospekt, Moskva. s. 85 – 97
  6. Смутное время [online]. megabook.ru, [cit. 2019-05-12]. Dostupné online.
  7. БОРИСЕНКОВ, Евгений Пантелеймонович. Tysiačiletnjaja letopis neobyčajnych javlenij prirody / Тысячелетняя летопись необычайных явлений природы. [s.l.] : Мысль, 1988. 522 s. ISBN 978-5-244-00212-6. (ruština)
  8. a b ŠVANKMAJER, Milan; VEBER, Václav; SLÁDEK, Zdeněk; MOULIS, Vladislav. Dějiny Ruska. 3. dopl. vyd. Praha : Lidové noviny, 1999. 558 s. ISBN 80-7106-183-2.
  9. Perrie, M., 2006, The Time of Troubles (1603–1613). in PERRIE, Maureen; LIEVEN, D. C. B.; SUNY, Ronald Grigor. The Cambridge History of Russia: Volume 1, From Early Rus' to 1689. [s.l.] : Cambridge University Press, 2006. 800 s. ISBN 978-0-521-81227-6. S. 409 – 431. (anglický)
  10. a b Rusko od smrti Ivana IV. po prvého Romanovca [online]. valka.cz, [cit. 2021-05-07]. Dostupné online.

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Smuta