Strmuľka inovaťová

Strmuľka inovaťová (lat. Clitocybe nebularis alebo Lepista nebularis[1]) je jedlá huba z čeľade čírovkovitých (Tricholomataceae).

Strmuľka inovaťová
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Clitocybe nebularis
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Opis upraviť

Strmuľka inovaťová má väčšinou mohutnejšie plodnice.[1] Klobúk je 5 – 15 cm široký (výnimočne aj viac ako 20 cm široký[1]), za mladi klenutý, s podvinutým okrajom, neskôr plochý, hladký, za vlhkého počasia tmavosivý až sivohnedý, za sucha bledosivý alebo belavo sivohnedý, najprv na celom povrchu, neskôr iba v strede oinovatený.[2] Lupene sú široké 3 – 7 mm, husté, mierne zbiehavé na hlúbik, najprv belavé, neskôr okrovokrémové s hnedastým odtieňom.[3] Hlúbik je 6 – 10 cm dlhý, 1,5 – 3 cm hrubý, valcovitý, dolu zhrubnutý, hladký alebo vláknito ryhovaný, belavý, sivastý až jemne hnedastý, za mladi plný, neskôr vatovito vypchatý, v starbe často rúrkovitodutý.[2][3] Dužina je v klobúku mäsitá, v mladosti tvrdá, neskôr mäkká, v hlúbiku najprv vatovitá, ale pružná, neskôr vláknitá, v celej plodnici trvale belavá, zamladi veľmi aromatická (podľa niektorých vonia po múke, podľa iných ako pomarančové kvety[1]) v starobe nepríjemne plošticovo páchnuca, s neutrálnou až kyslastou chuťou.[4] Výtrusy sú krátko elipsoidné, hladké, bezfarebné, 6 – 8 × 3 – 4 μm veľké. Výtrusný prach je biely.[2]

Výskyt upraviť

Plodnice strmuľký inovaťovej vyrastajú od konca septembra do novembra, zvyčajne vo veľkých húfoch, často v čarokruhoch, v listnatých aj v ihličnatých lesoch (niekedy aj parkoch a záhradách[2]).[3] Rastú najmä v hlbokom lesnom humuse medzi opadaným lístím a ihličím. U nás sú všade veľmi rozšírené.[3]

Praktický význam upraviť

Strmuľka inovaťová sa väčšinou uvádza ako jedlá huba, hoci mnohým ľuďom, a to hlavne staršie plodnice, spôsobujú tráviace ťažkosti (huba môže vyvolať zvracanie a hnačky).[5][1] Na jedenie, najmä na nakladanie do octu v zmesi s inými hubami, sú vhodné iba celkom mladé plodnice.[3]

Možnosť zámeny upraviť

Pre jej charakteristický celkový výzor, sfarbenie a špecifický pach je možnosť zámeny s inou hubou len málo pravdepodobná.[1] Niekedy sa však vyskytujú plodnice, ktoré sú celé biele, ako na klobúku, tak aj na hlúbiku, iba lupene sú trochu žltkasté (túto odrodu opísal dánsky mykológ J. E. Lange ako var. alba Lange). Najmä túto bielu odrodu, by bolo možné ľahko zameniť s prudko jedovatou hubou, hodvábnicou veľkou, ktorá je približne rovnaká veľká, niekedy takmer biela, ináč olovovosivej farby. Lupene má však neskôr ružové, oblúkovito pripojené na hlúbik a nezbiehavé.[5] V rode strmuľka je i niekoľko prudko jedovatých, belavo sfarbených a menej mäsitých druhov s priemerom klobúka do 10 cm. Aby sa predišlo zámene s nimi, nemali by sa zbierať plodnice strmuľky inovaťovej s vyblednutým, belavým klobúkom, ale len typické hrubomäsité plodnice so sivým či hnedosivým temenom.[4]

Galéria upraviť

Referencie upraviť

  1. a b c d e f Mirko Svrček, Bohumil Vančura. Huby. Bratislava : Príroda, 1987. 64-021-87. S. 148.
  2. a b c d Aurel Dermek. Atlas našich húb. Bratislava : Obzor, 1983. 65-001-83. S. 192.
  3. a b c d e Aurel Dermek. Huby lesov, polí a lúk. Martin : Osveta, 1985. 70-003-85. S. 214.
  4. a b Ladislav Hagara. Atlas húb. Martin : Osveta, 1987. 70-042-87. S. 214.
  5. a b Antonín Příhoda. Hubárov rok. Bratislava : Príroda, 1973. 64-127-73. S. 289.

Iné projekty upraviť