Wikipédia

Uzda z Turca a Hosti

 Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality.
Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.

Uzda z Turca a Hosti (latin.: Uzda de Turch et Vendégh) žil v 13. storočí. Bol kráľovským rybárom a za verné služby mu kráľ daroval pozemky susediace s jeho staršími pozemkami. Je považovaný za zakladateľa turčianskeho zemianskeho rodu Zátureckých (Zathureckých, Záthureckých).

História rodu Záthureckých upraviť

Rod pochádzal z obce Záturčie v Turci. Skôr než sa toto územie stalo obcou, patrila Uzdovi ako prvému majiteľovi, ktorého potomkovia boli majitelia nepretržite z pokolenia na pokolenie. Už v prvých listinách rodu sa hovorí, že tam bývali od nepamäti. Zátureckovci boli najstaršia zemianska rodina v Turci, ktorá si dochovala najstaršie rodové listiny z 13. storočia. Roku 1245 dostal jobagión Uzda a jeho synovia ku svojmu dedičnému územiu v Turci nové územia na pravom brehu rieky Turiec (za Turcom – od lokácie novej zeme si odvodili aj prídomok – šľachtické priezvisko). O desať rokov neskôr im kráľ potvrdil práva na tie pozemky. Územie rodu sa dedením delilo na menšie časti a v nasledujúcich storočiach prebiehali tažké majetkové spory medzi jednotlivými vetvami rodu. V rokoch 1598 a 1601 dostali Zátureckovci ako starodávni zemania potvrdenie slobôd a armálesu (erbová listina). Rod bol z prvých známych privilegovaných rodín a jeho členovia zastávali tie najvyššie úrady v Turci ako súčasti Zvolenskej stolice. V roku 1339 sa Turiec oddelil od Zvolenského komitátu a vznikla samostatná Turčianska stolica s vlastným županom. Neskoršie boli v Turci župania z vyššej neturčianskej šľachty až do 16. storočia. V roku 1535 prišli bohatší a vplyvnejší šľachtici Révaiovci (Révayovci) a tí zastávali úrad hlavného turčianskeho župana dedične.

Z listiny z roku 1245 upraviť

Belo IV. z Božej milosti Kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Rámy, Srbska, Galície, Ladomírska, Kumárska.... Preto chceme dospieť k potešeniu všetkých prítomných a kedysi raz ich potomkov, z ktorých náš verný Uzda z Turca zúčastnený v službe rybárstva sám z vlastnej vôle cez mnohé časy nám verne slúžil... A aby nášmu vernému Uzdovi za jeho minulé záväzné služby videli sme ako odplatu uspokojenie, pre budúce služby môžeme darovať sviežu zem, nazývanú ako Wendeg (Hosti) popri jeho dedičnej zemi jestvujúcej povyše, blízko rieky Turiec,... jemu a im, dedičom jeho dedičov, nasledovníkom, postúpili sme, odovzdávame plným právom... Na dôkaz ponechávame túto listinu potvrdenú našou tajnou dvojitou pečaťou. Dané roku milosti tisícého dvojstého štyridsiateho piateho. Štvrtého Augusta.

Z listiny z roku 1255 upraviť

Belo, z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Ramy, Srbska, Haliče, Ladomírska a Kumánska všetkým, čo nazrú do tejto listiny spásu v Spasiteľovi všetkých. Úrad kráľovskej vznešenosti sa má usilovať tak usporiadať postavenie svojich poddaných, aby každý mohol, podľa istého počtu a stavu svojej slobody (postavenia) vykonávať svoje povinnosti bez obťažnosti. Preto, keď synovia jobagiónov v Turci prekročili potrebný a zvyčajný počet, videlo sa nám z hľadiska vlády (potrebným) znížiť ich prílišný počet, ponechajúc potrebný stav štyridsať osôb z týchto synov jobagiónov pre celý Turiec, a to tak, že vždy šiesti z nich sú povinní dať do nášho vojska jedného obrnenca. Osobitne sa medzi nich počítajú štyria synovia Uzdu, a to Mečk, Strmeň, Martin a Drahomil, ktorí príduc k nám ponížene od nás žiadali, aby sme im dobrotivo ráčili dať zem, kde oddávna sídlili. My teda, naklonení ich oprávneným prosbám a zohľadňujúc ich služby, ktoré nám preukázali a môžu preukázať v budúcnosti, dali sme im a ich potomkom žiadanú zem do trvalej držby. A ako nám oznámil náš verný komes Cypov, ktorého sme poslali na preskúmanie veľkosti tej zeme, stačí na osem popluží a z východnej strany susedí riekou Bystrica až po vtok tejto rieky do rieky Turiec s dedinou Vrútky a odtiaľ ide hore po rieke Turiec a tu hraničí s dedinou Modly a tu končia hranice a spoluhraničiaci tejto zeme. Aby táto naša donácia nadobudla silu ustavičnej stálosti, vydali sme túto dosvedčovaniu listinu, potvrdenú silou našej dvojitej pečate. Dané magistrom Smaragdom, zvoleným (prepoštom) Stoličnobeleh­radského kostola, naším milovaným a verným podkancelárom nášho dvora, roku Pána tisíceho dvestého päťdesiateho piateho, 13. deň pred kalendami septembra, kraľovania nášho (roku)dvadsiateho.

Z listiny z roku 1598 upraviť

My Rudolf II. Cisár Rimanov, a Kráľ Nemecka, Uhorska, Čiech, Dalmácie, Chorvátska, Slovinska, Rámy, Srbska, Galície, Ladomírska, Kumárska, Arciknieža Austrie, Markíz Moravy, Knieža Burgundu, Štajerska, Korutánska, Karnie, Luxemburgu, Sliezka, Würtenbergu, Tecie, Švábska, Gróf Habsburgu, Tirolu, Pfirstu, Kyburgu a Goricie atď. nariaďujem uchovať v pamäti prítomnými zaznamenané... Teda znak a svedectvo našej im práve preukázanej milosti a láskavosti, ako aj slobody pravého a nepochybného šľachtictva je práve táto Arma (erb) ich šľachtictva: Štít zjavne vojenský a honosný, cez stred čiarou rozdelený na dve časti, ktorého dolnú časť, kopček obsadzuje, z ktorého krajných dolín jednotlivý ker ruže a vyvýšene z prostriedku kopca vyrastá, ale v hornej časti štítu polovičný medveď vyskakuje a kráľovskú korunu drží a ďalej vedľa neho mesiac a hviezda sa ukazujú. Na vojenskej otvorenej prilbe priliehajúcej k štítu s predošlým vo všetkom zhodný medveď a nohou držiaci vkusne ozdobený ker troch ruží.... Jánovi Zátureckému a jeho dedičom a potomkom oboch pohlaví vcelku milostivo uvádzame ako odovzdané a udelené.... Vyslovujeme, a z istotnej našej vedomosti a slobodnou ponechávame, aby sami v nasledujúcich, vždy budúcich časoch, túto Armu, pri tých istých právach, poprednostiach, výhodách, slobodách a nedotknuteľnostiach, zo zvyklostí používali a tešili sa im, a kiež by sa tešili, a všade v bojoch, bitkách, turnajoch, osobných súbojoch, pri vojenských šľachtických cvičeniach, nie ináč na pečatiach, erboch, zástavách, domoch a hrobkách. Na pamiatku a večné potvrdenie ktorej veci prítomnú našu listinu opatrujeme našou privesenou tajnou pečaťou, ktorú ako Kráľ Uhorska užívame. Dané rukou nášho verného nám milého biskupa a kancelára nášho dvora na našom Pražškom Kráľovskom Dvore dvanásteho dňa mesiaca Marca Roku Pána Tisíceho Päťstého Deväťdesiateho ôsmeho, nášho Rímskeho Panovania dvadsiateho tretieho.

Potomkovia Uzdu z Turca a Hosti upraviť

  1. Meč(š)ko z Hosti (cca 1255)
  2. Strmeň z Hosti (cca 1255)
  3. Drahomil z Hosti (cca 1255)
  4. Martin z Hosti (cca 1255)
    1. Benedikt z Hosti (cca 1303), hornozáturecká vetva a horná kúria v Dolnom Záturčí
    2. Peter z Hosti (cca 1303), dolnozáturecká vetva a dolná kúria v Dolnom Záturčí
      1. Ondrej z Dolného Záturčia a Hosti (cca 1332)
      2. Martin z Dolného Záturčia a Hosti (cca 1332)
      3. Filip z Dolného Záturčia a Hosti (cca 1332)
      4. Pavel z Dolného Záturčia a Hosti (cca 1332)
        1. Dávid z Dolného Záturčia, Sv. Petra a Istebného (cca 1380) (pozri Dávidovci)
        2. Anton z Istebného (cca 1382)
        3. Ján z Istebného (cca 1382)
        4. Matúš z Istebného (cca 1382)
        5. Jakub z Istebného (cca 1382)
      5. Mikuláš z Dolného Záturčia a Hosti (cca 1332)
      6. Michal z Dolného Záturčia a Hosti (cca 1332)
        1. Gabriel Záturecký
        2. Peter Záturecký (línia Záturecký-Wajda)

Osobnosti rodu upraviť

Zdroje upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Uzda_z_Turca_a_Hosti&oldid=7677587“