Otvoriť hlavné menu

Révaiovci

uhorský šľachtický rod; pôvodne zo Sriemska, od 16. storočia s hlavným sídlom v Turčianskej župe

Révaiovci[1] (staršie a pre obdobie po roku 1918 Révayovci) bol významný uhorský šľachtický rod. Po bitke pri Moháči v roku 1526 sa usadili v Turčianskej župe, kde postupne získali rozsiahle majetky ako aj titul dedičného župana. Svoje meno odvodzujú podľa hradu Reva v Srieme (dnešné Chorvátsko)[2]

Révaiovci (Révay)
COA bishop SK Revay Antal.png
erb rodu Révaiovcov
KrajinaUhorské kráľovstvo, Chorvátsko-slavónske kráľovstvo
Titulyžupan Turčianskej župy, cisársko kráľovský radca, kapitán, kráľovský stolník, strážca uhorskej koruny, sudca kráľovskej tabule, hlavný dverník, hlavný stolník, plukovník, generál, kráľovská telesná garda, titulárny biskupsky dibonský, pomocný biskup ostrihomský
ZakladateľLadislav Révai
Mýtický zakladateľ? Jakub (Jaco Merk de Ryva)
? Farkaš (Vlk, Vuk) podľa Jána Lukačku
Rok založenia
dynastie
12. storočie - 13. storočie
Rok zániku dynastiePríslušníci sklabinsko-blatnickej vetvy žijú v Rakúsku a Švédsku
Štátna príslušnosťuhorská
Ďalšie vetvy dynastieTrebostovská, Skalbinsko-blatnická

Dejiny roduUpraviť

Rod Révaiovcov je známy od 13. storočia. Pôvodne sídlo mali na hrade Réva v Sriemskom komitáte (dnešná Rivica v Srbsku).[3] Za zakladateľa, resp. prvého známeho člena rodu sa považuje istý Jakub, Comes Jacobus Merk seu Jaco Merk de Ryva[4], ktorý žil v 12. storočí. Lukačka (2010) považuje za prvého člena doloženého člena rodu istého Farkaša (Vlk, Vuk), ktorý žil na začiatku 13. storočia mal dvoch synov Bečeho (Beča, Bečä, Becha, Beche) a Merka (Mirk, Mirko). Maďarskí autori meno Merk prepisujú ako Marek, čo Lukačka považuje za nesprávne. Stredoveké zmienky o Révaiovcoch až do konca 15. storočia sú veľmi sporé. V roku 1495 sa spomína Ladislav v Bodrožskej župe, v dedine Aranyán (pravdepodobne Apatin v dnešnom Srbsku).

Ladislavov starší syn Štefan bol pred rokom 1519 bánom hradu Ilok a mladší František (I.) sekretárom palatína Štefana Bátoriho.[5] V roku 1521 Ľudovít II. v Budíne pre nich vystavil armáles, v ktorom potvrdil ich rodový erb. Po Moháčskej bitke stratili všetky majetky v Turkami obsadených územiach. Bratia František a Štefan sa postavili v nasledujúcich zápasoch o uhorskú korunu na stranu Ferdinanda I. a proti Jánovi Zápoľskému.[6]

František (I.) získal v roku 1527 polovicu hradu Sklabiňa, druhú časť získal v roku 1540. V roku 1539 získal aj panstvo Blatnica. Tieto majetky sa stali na vyše 400 rokov hlavným rodovým majetkom rodiny. Z dlhodobého hľadiska bol tiež dôležitý zisk titulu dedičného župana turčianskej župy pre seba a svojich potomkov v roku 1532. Svojmu staršiemu bratovi Štefanovi vyčlenil majetky v Trebostove a okolitých dedinách. Týmto sa rod rozdelil na dve hlavné vetvy trebostovskú a sklabinsko-blatnickú.

Obe vetvy postupne získavali majetky aj v ďalších stoliciach: napríklad v Trenčianskej významné podiely na Beckovskom panstve, v Nitrianskej na Holíčsko-Šaštínskom panstve.

Synovia Františka I. v roku 1556 získali pre sklabinsko-blatnickú vetvu uhorský barónsky titul. 17. júna 1723 získal Peter Révai (otec Antona Révaia) grófsky titul. Táto línia vymrela Jánom Révaiom v roku 1806. V roku 1804 získal Mikuláš Révai grófsky titul, avšak táto vetva vymrela jeho smrťou v roku 1825. V roku 1916 pri príležitosti korunovácie posledného uhorského kráľa Karola získali grófsky titul Šimon Révay a jeho synovec Ladislav. V trebostovskej vetve barónsky titul získali v roku 1635 od Ferdinanda II. bratia Ladislav, Štefan, Ondrej, Ján a Mikuláš. Grófsky titul získali v roku 1805 bratia František a Alojz. V roku 1825 smrťou grófa Františka vymiera barónska aj grófska línia trebostovskej vetvy.[7]

Erb Révaiovcov tvorí zo zlatej koruny vyrastajúci vlk, ktorý drží pred sebou tri ruže.

Po druhej svetovej vojne boli majetky Révayovcov na Slovensku skonfiškované. Po roku 1989 prebehlo viacero pokusov o reštitúciu majetkov, o niektorých musel rozhodovať Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.[8]

Príslušníci sklabinsko-blatnickej vetvy žijú v Rakúsku a Švédsku.[9]

Známi príslušníci roduUpraviť

Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili:[2]

Trebostovská vetvaUpraviť

  • Ladislav Révai (*1600 – †1667), hradný kapitán, cisársko kráľovský radca, generálny komisár uhorského vojska

Sklabinsko-blatnická vetvaUpraviť

  • František Révai (*1489 – †1553), tajomník palatína Štefana Bátoriho, kapitán, vicepalatín
  • Štefan Révai (16. storočie), bojoval s bratom Františkom proti Štefanovi Zápoľskému, podžupan
  • Michal Révai (*1531), župan, študoval v Bardejove a na univerzite v Padove, známe sú jeho slovenské listy mestu Kremnica a Matejovi Literátorovi
  • František Révai (*1534 - †1588), študoval v Bardejove a na univerzite v Padove, župan, kráľovský stolník
  • Peter Révai (*1568 – †1622), historik, básnik, župan, strážca uhorskej koruny, sudca kráľovskej tabule, hlavný dverník, hlavný stolník
  • Martin Révai (†1630), podžupan
  • Alžbeta Révaiová (*1660 – †1732) literárna mecénka a podporovateľka reformácie, maželka generála Štefana Petrócza
  • František Révai (†1657), študoval v Krakove, župan, od Gabriela Betlena dostal hradné panstvo Beckov
  • Ladislav Révai (*1600 - †1667), kapitán hradu Beckov a Bratislavského hradu
  • Alexej Révai (*1637 - †1698), barón, bol otcom Rózy Révaiovej - matky Mórica Beňovského
  • František Révai (†1707), župan, plukovník u Františka Rákociho II. , zomrel vo väzení
  • Pavol Révai (*1694 – †1770) titulárny biskupsky dibonský, pomocný biskup ostrihomský, riaditeľ seminára sv. Štefana
  • Peter Révai (17. - 18. storočie), gróf, generál, bojoval proti Turkom a proti povstaniu Františka Rákociho II.
  • František (Alexej) Révai (*1715 - 1774), pôvodne sa volal Alexej (po vstupe k františkánom prijal meno František), kňaz, pôsobil v Ríme
  • Anton Révai (*1718 – †1783), bratislavský kanonik, rožňavský a nitriansky biskup, novomestský prepošt
  • Ján Anton Révai (*1787 – †1806),študoval teológiu v Miláne, Ríme a v Neapole, spišský biskup, župan
  • Imrich Révai (*1751 - †1791), plukovník, kráľovská telesná garda
  • Alexej Révai (18. storočie), cirkevný hodnostár, študoval vo Wittenbergu, konvertoval na evanjelickú vieru
  • Ján Nepomuk Révai (*1776 - †1840), župan
  • Šimon Révai (*1820 – †1880), župan, účastník memorandového zhromaždenia, zatvoril Maticu Slovenskú
  • Ľudovít Révai (*1844 - †1918), redaktor a právnik
  • István Révay (*1899 – †1989), česko-slovenský a maďarský politik, historik a demograf, spolupracovník maďarskej redakcie rádia Slobodná Európa

GalériaUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV. Pravidlá slovenského pravopisu. Redakcia M. Považaj. 3. upravené a doplnené vyd. Bratislava : Veda, 2000. [Cit. 2014-09-25]. Dostupné online. ISBN 80-224-0655-4. Kapitola 2. Písanie historických osobných mien z uhorského obdobia slovenských dejín.
  2. a b MACHALA, Drahoslav. Šľachtické rody. 1.. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2007. ISBN 978-80-8046-375-5. S. 66 - 67.
  3. pamiatky.sk [online]. [Cit. 2014-09-04]. Stránka Sklabiňa. Dostupné online.
  4. Nagy 1862, s. 690
  5. Lukačka 2010, s. 14
  6. Mačuha 2010
  7. SZLUHA, Márton. Nyitra vármegye nemes családjai. Zväzok I. : A-K. Budapest : HERALDIKA Kiadó BT, 2003. ISBN 963 9204 18 8. (maď.)
  8. TÓDOVÁ, Monika. Štát odškodní šľachticov. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2008-09-23. Dostupné online [cit. 2008-09-23]. ISSN 1335-4418.
  9. Genealogisches Handbuch des Adels. Limburg an der Lahn : C. A. Starke, 2012. (Gräfliche Häuser; zv. XX..) ISBN 978-3-7980-0853-3. Heslo Révay, s. 391 - 396. (nem.)

LiteratúraUpraviť

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Révaiovci

Externé odkazyUpraviť