Otvoriť hlavné menu

Viktor Ullmann (* 1. január 1898, Tešín – † 17. október 1944, koncentračný tábor Osvienčim)[1] bol česko-rakúsky hudobný skladateľ, klavirista a dirigent.

Viktor Ullmann
Viktor Ullmann
Základné informácie
Narodenie 1. január 1898
Tešín, Poľsko
Úmrtie 17. október 1944 (46 rokov)
Osvienčim, Poľsko

Obsah

ŽivotUpraviť

 
Plagát pri príležitosti pražskej výstavy venovanej Viktorovi Ullmannovi, 2015 Clam-Gallasův palác (Praha)

Obaja rodičia Viktora Ullmanna pochádzali zo židovských rodín, však ku katolíctvu konvertovali už pred Viktorovým narodením. Jeho otec, Maximilian Ullmann, tak mohol nastúpiť profesijnú dráhu dôstojníka z povolania. V prvej svetovej vojne dosiahol hodnosť plukovníka a bol povýšený do šľachtického stavu.

Viktor od roku 1909 navštevoval gymnázium vo Viedni. Jeho hudobné sklony a nadanie mu čoskoro zabezpečili stretnutie s Arnoldom Schönbergom a jeho hudobným krúžkom. Bezprostredne po maturite sa Viktor dobrovoľne prihlásil do armády. Po narukovaní sa dostal na taliansky front, kde sa v úlohe delostreleckého pozorovateľa zúčastnil bitky v údolí rieky Soči.[2] Neskôr mu bolo umožnené nastúpiť na štúdium práv na Viedenskej univerzite, kde navštevoval prednášky Wilhelma Jerusalema. Začiatkom októbra 1918 bol prijatý do Schönbergovho skladateľského seminára. U samotného Schönberga študoval hudobné formy, kontrapunkt a orchestráciu. Ullmann bol tiež vynikajúci klavirista, nemal však ambície stať sa sólovým hráčom.

V máji 1919 však obe štúdiá prerušil, opustil Viedeň, a odsťahoval sa do Prahy, kde sa mohol plne venovať kompozícii. V roku 1920 sa stal zbormajstrom pražského Nového nemeckého divadla. Jeho mentorom sa tu stal vtedajší riaditeľ Alexander von Zemlinsky a neskôr za jeho vedenie sa Ullmann stal tiež dirigentom (do roku 1927).[2]

Už roku 1923 prácou 7 Lieder mit Klavier začal sériu úspešných premiér svojich skladieb, ktoré sa hrali až do začiatku 30. rokov 20. storočia (Sedem serenád ai.).

Roku 1928 sa stal šéfom opery divadla v Ústí nad Labem, o rok neskôr potom odišiel do Švajčiarska, kde pôsobil ako dirigent v zürišskom Schauspielhause (1929-31), pre ktorý tiež skladal scénickú hudbu. Na ženevských Slávnostiach hudby Medzinárodnej spoločnosti pre súdobú hudbu (IGNM/MUICP), v roku 1929 vzbudil jeho klavírny cyklus Schönbergovských variácií značný záujem. Za orchestrálnu úpravu tohto diela získal o päť rokov neskôr cenu Emila Hertzky, pomenovanú po niekdajšom riaditeľovi vydavateľstvo Universal Edition.

V tej dobe sa tiež zaujímal o antropozofiu, nový odbor založený Rudolfom Steinerom, a v nasledujúcich dvoch rokoch (1931-33) v Stuttgarte prevádzkoval antropozofické kníhkupectvo.

V roku 1933 sa vrátil natrvalo do Prahy, kde pôsobil ako hudobný pedagóg a novinár. Spolupracoval s hudobnou redakciou Česko-slovenského rozhlasu a písal hudobné kritiky do nemeckých pražských novín Bohemia. Angažoval sa v niekoľkých divadlách, venoval sa skladbe a v roku 1934 napísal operu Pád Antikristov (Der Sturz des Antichrist).[2]

V rokoch 1935-37 bol žiakom Aloisa Hábu, ktorého štvrťtónovu techniku však uplatnil len v jednej menšej skladbe (Sonáta pre klarinet op. 16, z roku 1937). Vo svojich prácach z 20. rokov sa ešte zreteľne orientoval na Schönbergovu voľne atonálnu tvorbu (predovšetkým v Komornej symfónii op. 9 a v Pierrot Lunaire op. 21). Skladby vzniknuté od polovice 30. rokov sa vyznačujú samostatným vývojom, cez podnety Schönbergove (2. sláčikový kvartet, 1. klavírna sonáta) a skrze vysporiadania sa s dielom Albana Berga (opera Der Sturz des Antichrist). Nevšedná harmonizácia medzi tonalitou a atonalitou (Ullmann sám hovoril o „polytonalite“), nadmerný hudobný výraz a majstrovské zvládnutie formálnej hudobnej stavby patria k charakteristikám Ullmannovho nového, teraz už nezameniteľného osobného štýlu.

Ešte pred nástupom nacizmu sa neúspešne snažil získať československé občianstvo a vysťahovalecké pasy. To se nepodarilo. 8. septembra 1942 bol s manželkou a deťmi deportovaný do Terezína, kde sa zapojil do ilegálneho umeleckého života. Neprestávajúc veriť v to lepšie v ľuďoch a cez hlad a veľké problémy v bežnom živote Terezína, sa staral o bohatý hudobný život a tu tiež vytvoril podstatnú časť svojej tvorby. Napísal tu napríklad operu Cisár Atlantídy (Der Kaiser von Atlantis), v ktorej účinkoval okrem iného spevák Karel Berman, ktorý o opere po vojne podal svedectvo.[2]

16. októbra 1944 bol Ullmann spoločne s Pavlom Haasom a Hansom Krásou prevezený do Osvienčimu-Brezinky a krátko po svojom príchode bol zavraždený v plynovej komore.

Nadácia Viktora UllmannaUpraviť

V roku 2002 založila britská klaviristka Jacqueline Cole nadáciu The Viktor Ullmann Foundation UK.[3] Cieľom nadácie je uctenie pamiatky Viktora Ullmanna, jeho priateľov a ďalších hudobníkov z terezínskeho koncentračného tábora a ich diela, prostredníctvom koncertov, festivalov, kabaretov, prednášok, filmov a výchovných programov. Medzi patrónmi tejto nadácie sú mená popredných svetových umelcov - Pierre Boulez, George Benjamin, Alfred Brendel alebo Daniel Barenboim.

DieloUpraviť

Jeho tvorba je považovaná za vrchol pražskej židovsko-nemeckej hudby v prvej polovici 20. storočia. Veľká časť jeho tvorby bola dlhú dobu považovaná za stratenú a až po roku 1989 došlo k nálezu časti jeho skladieb. Niektoré z nájdených diel neboli dosiaľ spracované. Časť skladieb mala svoju premiéru po viac ako päťdesiatich rokoch, napriek tomu sú považované za veľmi úspešné.

Najväčší úspech na svetových javiskách má opera Cisár z Atlantídy alebo Odopretie smrti, v origináli Der Kaiser von Atlantis oder Die Tod-Verweigerung. Vytvoril ju roku 1943 v koncentračnom tábore Terezín. Libreto v nemčine napísal Peter Kien. Nacisti uvedenie opery v Terezíne, pripravované v roku 1944, nedovolili, lebo ju vyhodnotili ako satiru na Hitlera. Premiéru mala až roku 1975 v Holandskej opere (De Nederlandse Opera) v Amsterdame. Rukopis opery zachránil Emil Utitz, profesor nemeckej univerzity v Prahe, ktorý pracoval v terezínskej knižnici.[4] Utitz rukopis odovzdal Ullmannovmu priateľovi a spisovateľovi Hansovi Güntherovi Adlerovi, ktorý ho odovzdal antropozofickému centru Goetheanum v Dornachu vo Švajčiarsku, lebo Ullmann bol vyznávačom a sympatizantom antropozofie. Zlomom sa stalo, keď rukopis získala Paul Sacher Stiftung v Bazileji, kde ho objavil dirigent Kerry Woodward. Ten sa dokonca pokúšal kontaktovať mŕtveho Ullmanna za pomoci špiritistického médiá, aby vyzvedel, ako správne zložité dielo inscenovať. Nakoniec ho s úpravami inscenoval v Amsterdame a odvtedy ide o jednu z najhranejších českých opier na svetových javiskách.

Hudobná tvorbaUpraviť

Opery
  • Der Sturz des Antichrist, 1935, premiéra 1995, opera
  • Der zerbrochene Krug, 1942, premiéra 1996, opera
  • Der Kaiser von Atlantis, opera
Ďalšie skladby
  • Variationen und Doppelfuge über ein Thema von A. Schönberg, 7 klavírnych sonát
  • Klavierkonzert, odhadovaný vznik tohto diela je rok 1939
  • Slawische Rhapsodia, 1940
  • Streichquartet, 1943

Literárna tvorbaUpraviť

  • Der fremde Passagier, napísané pravdepodobne v rokoch 1935 – 1938 vydané až v roku 1992
  • 26 Kritiken, kritiky hudobnej tvorby v koncentračnom tábore Terezín, vydané až roku 1993

ReferencieUpraviť

  1. Identifikačné karta Viktora Ullmann vystavená 18. januára 1941 pre pražské ghetto
  2. a b c d Výstava o Viktorovi Ullmannovi za války. Novinky.cz. Dostupné online [cit. 2017-02-27]. (po česky)
  3. Nadácia Viktora Ullmanna
  4. CONNOLLY, Kate. Viktor Ullmann's opera written in Nazi concentration camp revived in Berlin. The Guardian, 2013-05-24. Dostupné online [cit. 2017-02-27]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Viktor Ullmann na českej Wikipédii.

LiteratúraUpraviť

  • Herbert Gantschacher Viktor Ullmann - Zeuge und Opfer der Apokalypse / Witness and Victim of the Apocalypse / Testimony e Vittimo dell'Apocalisse / Svedok a obeť apokalypsy / Prič in žrtev apokalipse. ARBOS-Edition, Arnoldstein- Klagenfurt - Salzburg - Wien - Prora - Prag 2015, ISBN 978-3-9503173-3-6
  • Herbert Gantschacher Viktor Ullmann - Svědek a oběť apokalypsy 1914–1944. Archiv hlavního města, Prahy 2015, ISBN 978-80-86852-62-1.
  • Герберт Ганчахер Виктор Ульман - Свидетель и жертва апокалипсиса «Культ-информ-пресс» Санкт-Петербург 2016, ISBN 978-5-8392-0625-0

Externé odkazyUpraviť