Otvoriť hlavné menu

ŽivotUpraviť

 
Plagát pri príležitosti pražskej výstavy venovanej Viktorovi Ullmannovi, 2015 Clam-Gallasův palác (Praha)

Obaja rodičia Viktora Ullmanna pochádzali zo židovských rodín, však ku katolíctvu konvertovali už pred Viktorovým narodením. Jeho otec, Maximilian Ullmann, tak mohol nastúpiť profesijnú dráhu dôstojníka z povolania. V prvej svetovej vojne dosiahol hodnosť plukovníka a bol povýšený do šľachtického stavu.

Viktor od roku 1909 navštevoval gymnázium vo Viedni. Jeho hudobné sklony a nadanie mu čoskoro zabezpečili stretnutie s Arnoldom Schönbergom a jeho hudobným krúžkom. Bezprostredne po maturite sa Viktor dobrovoľne prihlásil do armády. Po narukovaní sa dostal na taliansky front, kde sa v úlohe delostreleckého pozorovateľa zúčastnil bitky v údolí rieky Soči.[2] Neskôr mu bolo umožnené nastúpiť na štúdium práv na Viedenskej univerzite, kde navštevoval prednášky Wilhelma Jerusalema. Začiatkom októbra 1918 bol prijatý do Schönbergovho skladateľského seminára. U samotného Schönberga študoval hudobné formy, kontrapunkt a orchestráciu. Ullmann bol tiež vynikajúci klavirista, nemal však ambície stať sa sólovým hráčom.

V máji 1919 však obe štúdiá prerušil, opustil Viedeň, a odsťahoval sa do Prahy, kde sa mohol plne venovať kompozícii. V roku 1920 sa stal zbormajstrom pražského Nového nemeckého divadla. Jeho mentorom sa tu stal vtedajší riaditeľ Alexander von Zemlinsky a neskôr za jeho vedenie sa Ullmann stal tiež dirigentom (do roku 1927).[2]

Už roku 1923 prácou 7 Lieder mit Klavier začal sériu úspešných premiér svojich skladieb, ktoré sa hrali až do začiatku 30. rokov 20. storočia (Sedem serenád ai.).

Roku 1928 sa stal šéfom opery divadla v Ústí nad Labem, o rok neskôr potom odišiel do Švajčiarska, kde pôsobil ako dirigent v zürišskom Schauspielhause (1929-31), pre ktorý tiež skladal scénickú hudbu. Na ženevských Slávnostiach hudby Medzinárodnej spoločnosti pre súdobú hudbu (IGNM/MUICP), v roku 1929 vzbudil jeho klavírny cyklus Schönbergovských variácií značný záujem. Za orchestrálnu úpravu tohto diela získal o päť rokov neskôr cenu Emila Hertzky, pomenovanú po niekdajšom riaditeľovi vydavateľstvo Universal Edition.

V tej dobe sa tiež zaujímal o antropozofiu, nový odbor založený Rudolfom Steinerom, a v nasledujúcich dvoch rokoch (1931-33) v Stuttgarte prevádzkoval antropozofické kníhkupectvo.

V roku 1933 sa vrátil natrvalo do Prahy, kde pôsobil ako hudobný pedagóg a novinár. Spolupracoval s hudobnou redakciou Česko-slovenského rozhlasu a písal hudobné kritiky do nemeckých pražských novín Bohemia. Angažoval sa v niekoľkých divadlách, venoval sa skladbe a v roku 1934 napísal operu Pád Antikristov (Der Sturz des Antichrist).[2]

V rokoch 1935-37 bol žiakom Aloisa Hábu, ktorého štvrťtónovu techniku však uplatnil len v jednej menšej skladbe (Sonáta pre klarinet op. 16, z roku 1937). Vo svojich prácach z 20. rokov sa ešte zreteľne orientoval na Schönbergovu voľne atonálnu tvorbu (predovšetkým v Komornej symfónii op. 9 a v Pierrot Lunaire op. 21). Skladby vzniknuté od polovice 30. rokov sa vyznačujú samostatným vývojom, cez podnety Schönbergove (2. sláčikový kvartet, 1. klavírna sonáta) a skrze vysporiadania sa s dielom Albana Berga (opera Der Sturz des Antichrist). Nevšedná harmonizácia medzi tonalitou a atonalitou (Ullmann sám hovoril o „polytonalite“), nadmerný hudobný výraz a majstrovské zvládnutie formálnej hudobnej stavby patria k charakteristikám Ullmannovho nového, teraz už nezameniteľného osobného štýlu.

Ešte pred nástupom nacizmu sa neúspešne snažil získať československé občianstvo a vysťahovalecké pasy. To se nepodarilo. 8. septembra 1942 bol s manželkou a deťmi deportovaný do Terezína, kde sa zapojil do ilegálneho umeleckého života. Neprestávajúc veriť v to lepšie v ľuďoch a cez hlad a veľké problémy v bežnom živote Terezína, sa staral o bohatý hudobný život a tu tiež vytvoril podstatnú časť svojej tvorby. Napísal tu napríklad operu Cisár Atlantídy (Der Kaiser von Atlantis), v ktorej účinkoval okrem iného spevák Karel Berman, ktorý o opere po vojne podal svedectvo.[2]

16. októbra 1944 bol Ullmann spoločne s Pavlom Haasom a Hansom Krásou prevezený do Osvienčimu-Brezinky a krátko po svojom príchode bol zavraždený v plynovej komore.

Nadácia Viktora UllmannaUpraviť

V roku 2002 založila britská klaviristka Jacqueline Cole nadáciu The Viktor Ullmann Foundation UK.[3] Cieľom nadácie je uctenie pamiatky Viktora Ullmanna, jeho priateľov a ďalších hudobníkov z terezínskeho koncentračného tábora a ich diela, prostredníctvom koncertov, festivalov, kabaretov, prednášok, filmov a výchovných programov. Medzi patrónmi tejto nadácie sú mená popredných svetových umelcov - Pierre Boulez, George Benjamin, Alfred Brendel alebo Daniel Barenboim.

DieloUpraviť

Jeho tvorba je považovaná za vrchol pražskej židovsko-nemeckej hudby v prvej polovici 20. storočia. Veľká časť jeho tvorby bola dlhú dobu považovaná za stratenú a až po roku 1989 došlo k nálezu časti jeho skladieb. Niektoré z nájdených diel neboli dosiaľ spracované. Časť skladieb mala svoju premiéru po viac ako päťdesiatich rokoch, napriek tomu sú považované za veľmi úspešné.

Najväčší úspech na svetových javiskách má opera Cisár z Atlantídy alebo Odopretie smrti, v origináli Der Kaiser von Atlantis oder Die Tod-Verweigerung. Vytvoril ju roku 1943 v koncentračnom tábore Terezín. Libreto v nemčine napísal Peter Kien. Nacisti uvedenie opery v Terezíne, pripravované v roku 1944, nedovolili, lebo ju vyhodnotili ako satiru na Hitlera. Premiéru mala až roku 1975 v Holandskej opere (De Nederlandse Opera) v Amsterdame. Rukopis opery zachránil Emil Utitz, profesor nemeckej univerzity v Prahe, ktorý pracoval v terezínskej knižnici.[4] Utitz rukopis odovzdal Ullmannovmu priateľovi a spisovateľovi Hansovi Güntherovi Adlerovi, ktorý ho odovzdal antropozofickému centru Goetheanum v Dornachu vo Švajčiarsku, lebo Ullmann bol vyznávačom a sympatizantom antropozofie. Zlomom sa stalo, keď rukopis získala Paul Sacher Stiftung v Bazileji, kde ho objavil dirigent Kerry Woodward. Ten sa dokonca pokúšal kontaktovať mŕtveho Ullmanna za pomoci špiritistického médiá, aby vyzvedel, ako správne zložité dielo inscenovať. Nakoniec ho s úpravami inscenoval v Amsterdame a odvtedy ide o jednu z najhranejších českých opier na svetových javiskách.

Hudobná tvorbaUpraviť

Opery
  • Der Sturz des Antichrist, 1935, premiéra 1995, opera
  • Der zerbrochene Krug, 1942, premiéra 1996, opera
  • Der Kaiser von Atlantis, opera
Ďalšie skladby
  • Variationen und Doppelfuge über ein Thema von A. Schönberg, 7 klavírnych sonát
  • Klavierkonzert, odhadovaný vznik tohto diela je rok 1939
  • Slawische Rhapsodia, 1940
  • Streichquartet, 1943

Literárna tvorbaUpraviť

  • Der fremde Passagier, napísané pravdepodobne v rokoch 1935 – 1938 vydané až v roku 1992
  • 26 Kritiken, kritiky hudobnej tvorby v koncentračnom tábore Terezín, vydané až roku 1993

ReferencieUpraviť

  1. Identifikačné karta Viktora Ullmann vystavená 18. januára 1941 pre pražské ghetto
  2. a b c d Výstava o Viktorovi Ullmannovi za války. Novinky.cz. Dostupné online [cit. 2017-02-27]. (po česky)
  3. Nadácia Viktora Ullmanna
  4. CONNOLLY, Kate. Viktor Ullmann's opera written in Nazi concentration camp revived in Berlin. The Guardian, 2013-05-24. Dostupné online [cit. 2017-02-27]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Viktor Ullmann na českej Wikipédii.

LiteratúraUpraviť

  • Herbert Gantschacher Viktor Ullmann - Zeuge und Opfer der Apokalypse / Witness and Victim of the Apocalypse / Testimony e Vittimo dell'Apocalisse / Svedok a obeť apokalypsy / Prič in žrtev apokalipse. ARBOS-Edition, Arnoldstein- Klagenfurt - Salzburg - Wien - Prora - Prag 2015, ISBN 978-3-9503173-3-6
  • Herbert Gantschacher Viktor Ullmann - Svědek a oběť apokalypsy 1914–1944. Archiv hlavního města, Prahy 2015, ISBN 978-80-86852-62-1.
  • Герберт Ганчахер Виктор Ульман - Свидетель и жертва апокалипсиса «Культ-информ-пресс» Санкт-Петербург 2016, ISBN 978-5-8392-0625-0

Externé odkazyUpraviť