Violín

Violín je malá osada na juhu Slovenska v okrese Komárno, patrí pod samosprávu obce Čalovec, ktorá je vzdialená asi 3 kilometre. Osada sa nachádza severozápadne od mesta Komárno v Podunajskej nížine na Žitnom ostrove. Leží bokom od hlavných komunikácií a preto má spolu okolitými obcami predpoklady na rozvoj agroturistiky.

História

V písomných pamiatkach sa spomína ako "Willa Megerch, guae sita est inter arundines" (Dedina Čalovec, ktorá sa rozprestiera medzi tŕsťou).

V chotári obce, kde aj tak bolo málo ornej pôdy, snahu tunajších poľnohospodárov často ničili povodne Dunaja a Váhu, a obyvatelia sa boli nútení zaoberať aj rybolovom. Situácia sa postupne zlepšila, keď v polovici 19. storočia gróf Ján Waldstein založil v Gabčíkove Žitnoostrovský spolok na reguláciu vôd. Systémom kanálov sa odvodňovali rozsiahle močiare, plochy ornej pôdy sa zvyšovali a rybolov tu začal zanikať.

Na území osady bol kedysi iba majer Jakuba Violényiho, ktorý na konci 19. storočia zdedili jeho potomkovia. Tento majer mal rozlohu 535 katastrálnych jutárov. Potomkovia tento majetok prehrali v kartách – bol založený v Slovenskej národnej banke v Žiline a tá ho v roku 1917 vyvlastnila.
Keď farár v obci Turzovka (Kysuce) vyhlásil možnosť kúpy žírnej pôdy na juhu Slovenska, niektoré miestne rodiny predali svoj majetok a kúpili 2 – 5 hektárov parcely na Violíne. Z Turzovky sa sem presťahovalo asi 80 rodín, ktoré najprv bývali v budovách Hegedusovho (pôvodne Violínyioho) majera (sýpka, kúria, hospodárske budovy). Za niekoľko mesiacov tu vyrástlo 15 dvojdomov (pre 30 rodín). Domy boli stavané z nabíjanej hliny miešanej s plevami alebo s nakrátko posekanou slamou.

8. novembra 1914 bola slávnostne odovzdaná do užívania lokálna Železničná trať Komárno – Kolárovo, ktorá spojila ťažšie prístupné miesta okresu. Táto trať pretína aj chotár Violína. Po jej dostavbe tu bol len strážny domček s jednou obytnou miestnosťou. Dnešná budova železničnej stanice Violín vznikla v roku 1941 dostavbou domčeka a v tomto stave sa zachovala dodnes. Je to prízemná obdĺžniková stavba s dvoma narovnako vysokými budovami a arkádovou terasou v nároží. Hlavnú fasádu stanice členia okná v šambránach.

V osade sa hrali divadelné hry, organizovali zábavy, dožinky a pod. Obchod bol zriadený v jednej miestnosti kúrie. V kúrii Hegedusovcov bolo zriadené aj vyučovanie, ktoré prebiehalo až do roku 1928. Na bojiskách 1. svetovej vojny padlo 41 občanov z tunajšej lokality. Po roku 1918 sa stala obec súčasťou 1.ČSR. V rokoch 1926 – 1928 bola svojpomocne postavená nová škola z verejnej zbierky osadníkov. Bola to dvojtriedna škola s bytom riaditeľa a bytom pomocného učiteľa. Vo svojej dobe sa jednalo o veľmi modernú školu, v prízemnej funkcionalistickej budove so sedemosovou hlavnou fasádou, ktorej stredná časť bola zakončená trojuholníkovým štítom. V roku 1938 ju navštevovalo až 90 detí a preto bolo rozhodnuté o jej rozšírení o jednu triedu; pre vojnové udalosti sa tak nestalo.

Koncom roka 1938 po Viedenskej arbitráži spolu s materskou obcou Medercsom bola osada pričlenená k Maďarsku, preto osadníci vybavovali prenájom tunajšieho majetku. V rokoch 1939 – 1940 sa okrem rodiny Kobolkovcov všetci obyvatelia odsťahovali do Slovenského štátu. Časť z nich sa vrátila v roku 1945. Na frontoch 2. svetovej vojny padlo 46 obyvateľov tejto lokality a v rokoch okupácie bolo 8 členov židovskej podnikateľskej rodiny odvlečených do koncentračného tábora v Oswienčime, odkiaľ sa už nevrátili.

2. júla 1944 sa zrútil nad Violínom americký pilot bombardéra Harold G.Friech, ktorý bol pochovaný na Čaloveckom cintoríne. V roku 1946 bol exhumovaný a jeho príbuzní si pozostatky preniesli do USA.

Povojnové roky priniesli po opätovnom pripojení tohto územia obyvateľstvu maďarskej národnosti ťažké časy. V roku 1946 boli niektoré rodiny deportované do českého pohraničia kvôli práci, ale po pár rokoch sa väčšina vrátila. Do Maďarska bolo v rokoch 1947 – 1948 presídlených viacero rodín a namiesto nich prišli Slováci z maďarských obcí – Pusztaottlaka, Békescsaba, Ujkígyós, Ujilak, Elekeperjes, Medgyesbodzás a mnohých ďalších. Z okresu Považskej Bystrice sa do tejto lokality v tomto období prisťahovalo 17 rodín. Tak sa národnostné ale aj náboženské zloženie obyvateľstva výrazne zmenilo. Z pôvodne katolíckeho a kalvínskeho sa stalo obyvateľstvo prevažne evanjelické.

V roku 1945 tu bol založený futbalový klub, ktorý sa rozpadol pred rokom 1980. JRD tu bolo založené roku 1952, v roku 1962 bolo zlúčené s JRD Virt (osada vzdialená asi 35 Km) a od roku 1976 pričlenené k JRD Kameničná. V roku 1957 bola osada elektrifikovaná. Pozvoľný rozvoj osady zabrzdila katastrofálna povodeň v roku 1965, keď tu bolo zničených takmer 75% domov. Obyvatelia boli evakuovaní do Serede a jeho okolia. V rámci obnovy obce bola postavená nová ulica, ľudia postihnutí povodňou tu dostávali 8 árové stavebné parcely. V roku 1966 bola postavená budova pohostinstva a obchodu Jednoty. V rokoch 1976 – 1980 boli spevnené a vyasfaltované cesty. Roku 1977 bolo školské vyučovanie vo Violíne zrušené a budova slúžila ako sklad. Poslednou riaditeľkou bola Helena Fučeková. V roku 1994 bol v novšej časti obce vybudovaný vodovod, v staršej časti sa vodovod dobudoval až v roku 2014.

Zdroj

• Malá vlastivedná knižnica č. 127