Vokatív (vo vzťahu k slovenčine, češtine a latinčine nazývaný aj piaty pád) je gramatický pád, ktorým sa hovoriaci obracia na adresáta (teda pád, ktorým sa len oslovuje).

Vokatív zo syntaktického hľadiska (z hľadiska funkcie) existuje prakticky vo všetkých jazykoch, ale vokatív z morfologického hľadiska (z hľadiska tvaru) existuje len v niekoľkých jazykoch (napr. v češtine a v rudimentárnej forme i v slovenčine) a v ostatných sa nahrádza morfologickým nominatívom, či spojením "môj + nominatív" a podobne. Aj v tých jazykoch, ktoré majú pre vokatív zvláštny tvar (napr. v češtine), sa často používa v niektorých prípadoch nominatív. Podobne v jazykoch, ktoré skloňujú s koncovkami, je vokatív často tvorený alebo zvýrazňovaný pomocou rôznych častíc, napríklad latinské "o", talianske "o", arabské يا alebo pomocou iných prostriedkov, napríklad členom (aramejčina) a podobne.[chýba zdroj]

Vokatív v slovenčineUpraviť

V slovenčine už vokatív z morfologického hľadiska takmer neexistuje, zachovalo sa iba zopár tvarov: synku, bratku, človeče, chlapče, otče, priateľu, švagre, kmotre, chlape, majstre, šéfe a mnohé slová v náboženských textoch, napr. Bože, Spasiteľu. Tieto však už súčasní autori často považujú len za špeciálne varianty nominatívu. Ide o staršie výrazy a staršie a ironické kontexty, iba tvary ako šéfe sú nedávno spätne prebrané z češtiny. Syntaktický vokatív sa realizuje pomocou morfologického nominatívu. V ľudovom – teda nespisovnom – jazyku možno však dnes (azda pod vplyvom angličtiny a/alebo maďarčiny) pozorovať vokatív tvorený koncovkou -i pre vlastné mená a niektorých príbuzných (Paľo – Pali, Zuza – Zuzi, mama – mami, oco – oci, babka – babi), ktorý je však často synonymný so zdrobneným nominatívom (z ktorého zrejme pôvodne aj vznikol). V nárečiach existujú aj rôzne iné tvary vokatívu.[chýba zdroj]

Zachované vokatívne tvary sa naďalej hodnotia ako spisovné, ale väčšina z nich (okrem slova pane) je štylisticky príznaková.[1][2]

Zhruba pred 40 rokmi sa ešte na slovenských školách vokatív vyučoval ako existujúci pád (tzv. 5. pád) a slovenčina mala vtedy 7 pádov. Dnes všetky relevantné jazykové príručky a učebnice vokatív za pád (myslí sa samozrejme morfologický pád) nepovažujú. Namiesto číselného označenia (ktoré pretrváva v češtine) sa pády zvyčajne označujú názvami s latinským pôvodom.[3]

Externé odkazyUpraviť

  • D. Slančová – M. Sokolová, Jazykové prostriedky s vokatívnym exponentom v súčasnej slovenčine. In: Slovenská reč 1998 4 [1]

ReferencieUpraviť

  1. Jazyková poradňa : V slovenčine existuje už iba 6 pádov. Ako sa hodnotia zvyšky vokatívu? Považujú sa za nespisovné výrazy? [online]. Bratislava: Petit Press, rev. 2013-08-14, [cit. 2022-01-08]. Dostupné online.
  2. MIKO, František. K otázka vokatívu v spisovnej slovenčine. Slovenská reč (Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied), 1961, roč. 26, čís. 1, s. 32 – 40. Dostupné online [cit. 2022-01-09]. ISSN 1338-4279.
  3. Koľko pádov je v slovenčine? Koľký pád j... | Jazyková poradňa | SME.sk [online]. jazykovaporadna.sme.sk, [cit. 2022-01-09]. Dostupné online.