Zoznam kráľov Argosu

zoznamový článok projektov Wikimedia

Grécke mýty hovoria, že prvým kráľom Argu bol Inachos boh rovnomennej rieky, syn najstaršieho z Titanov Ókeana a morskej bohyne Tethys. Toto obdobie sa podľa tradície kladie približne do roku 2000 pred Kr. Po potope, ktorú najvyšší boh Zeus zoslal na ľudstvo, sa Deukalión so svojou ženou Pyrrhou stali zakladateľmi nového ľudského rodu. Potopu prežil aj ľud, ktorí sa ukryl vo vysokých horách.[1]

Inachos po potope vykopal v Argu kanály, ktorými odviedol všetky stojaté vody do mora a tak sa ľudia mohli v Argu tiež usadiť. Jeho syn Foróneus sa následne stal kráľom Argu. Podľa starovekých argejských povestí nedal Titan Prometeus prvý ľuďom oheň, ale bol ním práve Foróneus, ktorý objavil používanie ohňa a bol prvý ktorý usadil ľudí v spoločných osadách a naučil ich rozličným remeslám.[2] [3] Jeho následníci sú uvedení v tabuľke najstarších kráľov Argu.

Zoznam najstarších kráľov

upraviť
Panovník Obdobie vlády (letopočty sú fiktívne)
Inachos 19. storočie pred Kr.
Foróneus 19. storočie pred Kr.
Apis 18. storočie pred Kr.
Argos koniec 18. stor. a začiatok 17. stor. pred Kr.
Kriasos koniec 17. stor. a začiatok 16. stor. pred Kr.
Forbas 16. storočie pred Kr.
Triopas 16. storočie pred Kr.
Iasos 16. storočie pred Kr.
Krotópos 16. storočie pred Kr.
Sthenelas 15. storočie pred Kr.
Gelanor (Pelasgos) 15. storočie pred Kr.
Danaos 15. storočie pred Kr.
Lynkeus 15. storočie pred Kr.
Abas 14. storočie pred Kr.
Proitos 14. storočie pred Kr.
Akrisios 14. storočie pred Kr.
Perseus 14. storočie pred Kr.
Megapenthes 14. storočie pred Kr.
Argeus 14. storočie pred Kr.

Argos rozdelený do troch kráľovstiev

upraviť

Za vlády Anaxagora sa argejské kráľovstvo rozdelilo na tri nezávislé kráľovstvá. Časť jeho kráľovstva si rozdelili jeho bratia Melampous a Bias za to, že Melampous vyliečil posadnuté ženy v krajine, s ktorými si nevedeli poradiť.[3]

Obdobie troch kráľovstiev v Argu
Anaxagorovci Biantovci Melampoudovci Obdobie vlády (letopočty sú fiktívne)
Anaxagoras Bias Melampous 13. storočie pred Kr.
Alektor Talaos Antifates 13. storočie pred Kr.
Oikles 13. storočie pred Kr.
Ifis Adrastos Amfiaraos 13. storočie pred Kr.
Sthenelos Diomédes 13. storočie pred Kr.
Kyanippos 12. storočie pred Kr.
Kylarabes Amfilochos 12. storočie pred Kr.
Orestes 12. storočie pred Kr.
Tisamenos 12. storočie pred Kr.

Vláda Heraklovcov v Argu

upraviť
 
Útok Heraklovcov na Peloponéz

Posledný vládca obdobia troch kráľovstiev v Argu Tisamenos vládol len tri roky,[4] lebo na Peloponéz sa po tvrdých bojoch prebojovali prapravnuci Herakla, Temenos, Kresfontes a Aristodémos a po vláde vetvy potomkov Pelopa obnovili vládu Heraklovcov.[5][1] Dobytý Peloponéz si potom víťazi rozdelili žrebom.[6] Temenos dostal Argos, Kresfontes Messéniu a Lakónia pripadla deťom Aristodema dvojičkám Eurysthenovi a Proklovi,[7] lebo Aristodema počas záverečných bojov zabil blesk.[8]

Dnešní historici dobytie Peloponézu približne dve generácie po trójskej vojne potvrdzujú.[9] Bol to starogrécky kmeň Dórov, ktorý okolo roku 1200 pred Kr. zničil centrá mykénskej kultúry a pôvodné achájske obyvateľstvo si buď podrobil, alebo ho vyhnal.[10]

Heraklovci
Panovník Obdobie vlády (letopočty sú fiktívne)
Temenos 11. storočie pred Kr.
Keisos 11. storočie pred Kr.
Medón 11. storočie pred Kr.
Marón 10. storočie pred Kr.
Thestros (Thestios) 10. storočie pred Kr.
Akoos alebo Merops 10. storočie pred Kr.
Aristodamidas 9. storočie pred Kr.
neznámy kráľ, alebo králi 9. storočie pred Kr.
Feidón ? cca 748 – 703 pred Kr.
neznámi králi 7. storočie pred Kr.
Feidón (Argos) cca 610 – 570 pred Kr.
Leókédes cca 570 – 520 pred Kr.
Meltas cca 520 – 480 pred Kr.

Referencie

upraviť
  1. Apollodoros, Kronika, 1,7,2.
  2. Vojtech Zamarovský. Bohovia a králi starého Egypta. Bratislava : Mladé letá, 1986. 66-150-86. S. 149–150.
  3. a b Pausanias, Periégésis tés Hellados, 2,18,4.
  4. Velleius Paterculus, Historia Romana, I,1,4.
  5. Velleius Paterculus, Historia Romana, 1,2.
  6. Apollodoros, Kronika, 2,8,4.
  7. Strabón, Geographica, VIII,8,389.
  8. Apollodoros, Kronika, 2,8,2.
  9. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 4,3,3.
  10. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 129-132.